Denník N

Päť paradoxov nášho vnímania Slovenského národného povstania

Ilustrácia – Vizár
Ilustrácia – Vizár

Skutočnosť, že hlásenie sa k odkazu SNP nemusí ešte znamenať odmietanie dedičstva slovenského štátu, naznačuje, že pre časť obyvateľstva je charakteristická nedostatočná orientácia v minulosti.

Dvadsiateho deviateho augusta uplynie 74 rokov od vypuknutia Slovenského národného povstania. Jedno z najväčších protifašistických vystúpení v Európe bolo síce potlačené, ale obete na životoch, prinášané v časoch, keď ešte porážka Hitlera zďaleka nebola spečatená, znamenali pre obyvateľov vojnovej Slovenskej republiky doslova vykúpenie sa pred budúcnosťou. Povstalci vyslali jasný signál o neprijateľnosti kolaborácie ľudáckeho režimu s nacistami a ľudia, patriaci k mlčiacej väčšine, tento odkaz neodmietli. Menšia časť z nich povstalcom pomáhala, riskujúc život; iní vyčkávali – jedni s nádejou na definitívnu porážku Hitlera, druhí, čo sa v novom režime „zariadili“ a pomáhali ho budovať, s obavami.

Keď sa váhy histórie po hrôzach druhej svetovej vojny priklonili na stranu protifašistických síl a bolo jasné, že prichádza čas účtovania, časť prominentov ľudáckeho režimu stihla emigrovať a živila spomienky na údajné svetlé časy Slovenska v ťaživých rokoch vojny. Nástup komunizmu znemožnil kritické vyrovnanie sa s neblahým dedičstvom slovenského štátu. Kým oficiálna propaganda odsudzovala slovenský štát najmä pre jeho antikomunizmus, a nie pre jeho totalitný charakter, u časti emigrantov i domácej verejnosti sa potichu pestoval apologetický výklad toho, že voľba menšieho zla prispela k národnej záchrane. František Vnuk nebol jediným, čo vyznával tézu obhajujúcu vojnovú republiku, podľa ktorej „mať svoj štát znamená život“. Pri tejto argumentácii sa odhliadalo od režimu, ktorý sa založením toho štátu na Slovensku ustanovil.

Hlboké premeny po Novembri 1989 sú dodnes sprevádzané konfliktnými interpretáciami minulých udalostí, od ktorých sa mala odvíjať legitimita nového poriadku. Slovenské národné povstanie ako popretie nedemokratickej línie v slovenskej histórii medzi ne právom patrí. Ako pevne sa táto skutočnosť dnes zakotvila do historického vedomia našej verejnosti?

Na túto otázku ponúka aspoň čiastočnú odpoveď nedávny reprezentatívny výskum, ktorý uskutočnil Sociologický ústav SAV v spolupráci s Inštitútom pre verejné otázky a českým Centrom pre výskum verejnej mienky Sociologického ústavu AV ČR.

SNP na prvom mieste v rebríčku pozitívnych historických udalostí

Slovenské národné povstanie hodnotí verejnosť ako najpozitívnejšiu udalosť našich moderných dejín. V rebríčku kladných historických udalostí sa s 63 percentami kladných bodov umiestnilo pred vznikom samostatnej Slovenskej republiky (59 percent) a Nežnou revolúciou (56 percent). S výrokom, že „Slovenské národné povstanie bolo výrazom odporu Slovákov proti fašizmu, a preto naň môžeme byť právom hrdí“, súhlasilo 78 a nesúhlasilo 10 percent respondentov. K podobným záverom dospel už výskum v roku 1990.

Názormi na SNP sa na seba podobajú muži a ženy; ľudia s rozličným vzdelaním; obyvatelia rozličných krajov; Slováci a Maďari. Najmenej zorientovaní a najzdržanlivejší pri hodnotení sú najmladší ľudia. Prekvapením je, že ani v pohľade prívržencov politických strán na SNP sa neprejavujú zásadnejšie rozdiely. Dokonca aj prívrženci ĽSNS sa prikláňajú – i keď o čosi váhavejšie a v rozpore s názorom vedenia strany – k jeho pozitívnemu hodnoteniu.

To však neznamená, že názor na SNP má už verejnosť usadený a založený na potrebnej miere informovanosti. Hlbšia analýza totiž odhalila paradoxy vo vnímaní tohto hviezdneho okamihu našej histórie.

Paradox 1: Povstanie je síce pozitívna, ale podľa verejnosti neveľmi významná udalosť

Po prvé, hoci SNP vyvoláva v štyroch pätinách obyvateľov pocit hrdosti, iba málokto – asi desatina – si myslí, že SNP významným spôsobom ovplyvnilo naše „veľké dejiny“. Za prelomové pokladajú skôr čerstvejšie udalosti – Nežnú revolúciu, vznik samostatnej republiky, vstup do EÚ a eurozóny (tabuľka 1).

Tento rozpor svedčí o tom, že väčšina občanov síce SNP „registruje“ a už akosi tradične mu vzdáva hold, menej si však uvedomuje širšie súvislosti. Predovšetkým to, že Povstanie prinieslo prerušenie kontinuity s príklonom slovenského štátu k fašizmu: aj vďaka nemu sme sa po vojne zaradili medzi víťazné mocnosti, čo malo osobitný význam pre Slovensko v budúcom Československu. A v neposlednom rade, že nám má čo povedať v čase silnejúceho pravicového extrémizmu, keď sa vyznávači názorovej a rasovej intolerancie a fašistickej ideológie vracajú opäť na scénu.

Keď sme zisťovali, ktoré udalosti mali kľúčový dosah na intímny svet našich respondentov, na ich „malé dejiny“, len nepatrný, sotva stotinový zlomok uviedol, že SNP zasiahlo aj do osudov ich rodín či príbuzných.

Pri tomto na prvý pohľad prekvapujúcom zistení si dovolím tak trochu osobný komentár. Je mi jasné, že väčšina ľudí nemala možnosť pochopiť Povstanie ako súčasť väčšieho životného príbehu konkrétnych ľudí, ktorým veria. Nie každý mal šťastie ako ja, že som vyrastala v blízkosti viacerých ľudí, ktorí v auguste 1944 neprepočuli výzvu „Začnite s vysťahovaním“, zašifrovaný povel povstaleckým vojskám na aktívnu obranu proti nacistom. Otec, v čase Povstania mladý inžinier, dvaja strýkovia, vtedy ešte vysokoškoláci, teta, ktorá odišla do hôr ako mladá medička… Dodnes cítim chvenie, keď si predstavujem ich rázne odhodlanie. V duchu vidím aj moju mamu, ešte dievča, ako sa potkla o prah a rozbila si koleno, keď sa ponáhľala domov zvestovať tú správu, ktorú práve hlásili v dedinskom rozhlase..

Pre mladších ľudí, potomkov tých, čo sa na Povstaní nezúčastnili a vedia o ňom iba z kníh, filmov či prejavov, nemusí byť jednoduché emocionálne si ho osvojiť, priznať mu prelomovú dôležitosť. Zmenšiť tento dištanc sotva pomôžu iba každoročné oslavy SNP v Banskej Bystrici – akokoľvek je veľmi dôležité, aby sa konali. Treba hľadať iné spôsoby, ako Povstanie ľuďom priblížiť, ako ho vztiahnuť k súčasnosti.

Paradox 2: Kľúčové postavy armádneho odboja sú málo známe

Viac ako polovica ľudí na Slovensku nepozná kľúčové postavy armádneho odboja, generálov Jána Goliana a Rudolfa Viesta. Ostatní sa mierne prikláňajú k ich priaznivému hodnoteniu.

O čosi vyššou informovanosťou a priaznivejším hodnotením oboch osobností sa vyznačujú vysokoškolsky vzdelaní respondenti a starší ľudia. Regionálna príslušnosť nezaváži: neplatí napríklad, že by obyvatelia povstaleckého Banskobystrického kraja boli lepšie informovaní a väčšmi náchylní na pozitívne hodnotenie.

Paradox 3: Prižmúrené oči pri hodnotení slovenského štátu a jeho predstaviteľov

Vzhľadom na antifašistický charakter Povstania by sa dalo predpokladať, že ľudácky slovenský štát kolaborujúci s Hitlerom, v lone ktorého Povstanie vypuklo, sa v hodnotení verejnosti ocitne na protiľahlom póle. Neplatí to však úplne. Výraznej prevahe pozitívnych názorov na SNP (63 percent) zodpovedá necelá polovica (46 percent) kritických názorov na obdobie vojnovej Slovenskej republiky. Takmer štvrtina respondentov označila toto obdobie za kladné i záporné a takmer pätina dokonca za kladné. Zvyšných 13 percent respondentov sa vyhlo odpovedi. Kritika slovenského štátu nie je teda veľmi razantná.

Prezident slovenského štátu Jozef Tiso patrí podľa tohto výskumu po Vasilovi Biľakovi a Vladimírovi Mečiarovi medzi najzápornejšie vnímané postavy slovenskej histórie. Odsudzuje ho polovica respondentov (49 percent) a obhajuje necelá desatina (9 percent). Zvyšné dve pätiny ho hodnotia buď ambivalentne (25 percent) alebo si netrúfajú na vlastný názor (17 percent).

Pritom väčšina respondentov (57 percent) súhlasí s názorom, že „prezident Tiso nesie spoluzodpovednosť za smrť 70-tisíc slovenských židov“. Tento názor zastávajú nielen ľudia, ktorí hodnotia hlavu slovenského štátu celkovo negatívne, ale aj takmer polovica ľudí s ambivalentným názorom. Po rokoch objasňovania, akú politiku uplatňoval ľudácky režim voči svojim občanom, je nepríjemným zistením, že významná časť respondentov buď

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie