Prečo neochutnať exotický food porn

Erick Khoo, výrazná umelecká osobnosť východoázijskej kinematografie, našim divákom pravdepodobne veľa nehovorí, ale jeho meno sa už trikrát objavilo na zozname súťažnej kategórie v Cannes. Animovaná snímka Tatsumi o japonskom autorovi komiksov dokonca získala pred siedmimi rokmi Zvláštne uznanie na áčkovom festivale v Tokiu.

Práve predposledným počinom Wanton Mee z roku 2016 Khoo predstavil lokálnu kuchyňu singapurských bistier a reštaurácií, na ktorú voľne nadviazal najnovšou kulinárskou exkurziou, snímkou Bistro Ramen.

Pre gastronomicky nezainteresovaných, ramen je rezancové jedlo z Japonska, kam prišlo v polovici 19. storočia pôvodom z Číny. Obľúbený, domácimi i turistami vyhľadávaný národný pokrm s možnou prípravou na viacero spôsobov, pričom rezance sú základom. Len v Tokiu je 15-20-tisíc ramen bistier, v Japonsku asi 40-tisíc. Zamestnanci, najčastejšie samotní majitelia, pracujú od svitu do mrku, šesť dní v týždni, 80 hodín týždenne.

Ale kto má možnosť živiť sa prípravou ramenu, nesťažuje sa, vníma prácu ako poslanie. Aj také sú kultúrne odlišnosti, ktoré v nás počas sledovania singapursko-japonsko-francúzskej drámy budú vzbudzovať neistotu, či sa správanie postáv a ich vývoj uberajú pre nás konvenčným smerom.

Posadnutosť rezancami znázornil začiatkom roka v dokumente Ramenové hlavy režisér Koki Shigeno. Hraný film, ktorý sa práve nachádza v našich klubových kinách, však čerpá z iných skutočností, i keď samotné jedlo, osvetový charakter diela a jeho zbytočná glorifikácia spoločne vytvárajú exoticky ladený food porn.

Dve kultúry v jednom

„Občas by som bol radšej miskou ramenu, aspoň vtedy by otec o mňa prejavil záujem,“ povzdychne si mladý kuchár Masato, čím naoko upozorňuje na význam domácej špeciality a zároveň zadáva tematický úvod do príbehu.

Keď otec zomiera, pravdaže v kuchyni, vydáva sa mladík