Ak si chce historik získať dôveru, mal by hovoriť pravdu aj o sebe
Priznáva, že po okupácii mal strach, a nemá rád, keď zo seba niekto dodatočne robí hrdinu. Nebojí sa, že by u nás hrozila totalita, ale varuje, aby sme si nemuseli vyberať medzi Kotlebom a Harabinom. Ako hovorí čerstvý osemdesiatnik, historik Ivan Kamenec, história nie je učiteľkou života, ale mala by nútiť k premýšľaniu.
Do akej miery môžu na prácu historika vplývať jeho osobné skúsenosti?
Osobné skúsenosti pôsobia na každého človeka, teda aj na historika. Žiadny historik nie je absolútne objektívny a kto sa tak štylizuje, nehovorí pravdu. V práci historika sa vždy odrážajú aj jeho občianske postoje, jeho národný, náboženský, sociálny pôvod, rodinná či školská výchova i osobné skúsenosti. Všetko toto sa premieta do jeho odborných interpretácií jednotlivých dejinných procesov, udalostí a osobností. Ide však o to, aby subjektívne determinanty neprevážili nad objektívnym, niekedy možno chladným pohľadom dejepisca.
Vám sa to niekedy stalo?
Prirodzene, nie som žiadnou výnimkou.
Kedy ste si uvedomili, že vo vás neprevážil profesionál?
Stalo sa mi to, keď som písal o holokauste či o Jozefovi Tisovi, ale dôležité je, že som si to uvedomil ešte predtým, než to bolo publikované. Dôležité je uvedomiť si to už v procese tvorby. A pokiaľ má človek sebareflexiu, tak to obyčajne zachytí. Netvrdím, že sa to vždy podarí. Kritici mojich prác o holokauste a Tisovi tvrdia, že sú tak napísané, lebo som ich písal práve ja so svojimi osobnými skúsenosťami.
Čo ste im na to odpovedali?
Pravdaže, musím prijať každú kritiku, ale vždy je dobré, keď mi kritici povedia aj konkrétne výhrady, kde som niečo zle interpretoval, kde som niečo pridal či vynechal. Žiaľ, najtvrdšia kritika spravidla vychádza z ideologických pozícií alebo z nacionalistických či z náboženských stereotypov a predsudkov, teda z princípov, ktoré mi kritici vyčítajú. Jeden príklad: Svoju prácu o holokauste som písal koncom šesťdesiatych rokov, no nemohla byť publikovaná, pretože vraj nebola marxistická. Keď kniha vyšla po roku 1989, výhrada znela, že je to výplod marxistickej historiografie.
Čo keby som s vami ako s čerstvým osemdesiatnikom prebral osmičkové roky?
Ja na numerológiu veľmi neverím, ale je skutočnosťou, že v slovenských dejinách 19. a 20 storočia sa viaceré významné, ba až medzníkové udalosti odohrali v rokoch, ktorých dátumy sa končili osmičkou. A čiastočne to platí aj v mojej rodinnej histórii. Pretože ako ja, tak aj môj otec a dcéra majú na konci dátumu svojho narodenia osmičky.
Tak to predsa len skúsme. Narodili ste sa v roku 1938, čo bol u nás rok Mníchovskej dohody a autonómie.
To, čo sa vtedy odohralo, prinajmenšom do roku 1945 významne poznamenalo osudy mojej rodiny, teda aj moje rané detstvo. Súvislosti som pochopil až omnoho neskôr.
Možno vyhlásenie autonómie považovať za začiatok totalitného režimu?
Bol to začiatok nastolenia autoritatívneho politického systému, ktorý rýchlo prerástol do totalitného režimu. Apologéti vojnového slovenského štátu, ale aj niektorí politológovia tvrdia, že v rokoch 1938 – 1945 existoval na Slovensku nie totalitný, ale autoritatívny režim. Ako historik zastávam názor, že jedným z najcharakteristickejších znakov totality je neobmedzená vláda štátostrany. A to na Slovensku v danom období jestvovalo. Každý, kto s týmto systémom nesúhlasí, sa stáva nielen oponentom štátostrany, ale aj nepriateľom národa, štátu, pracujúceho ľudu. Tak to bolo aj po roku 1948. Podobné vyjadrenia a tendencie bolo možné u nás zaznamenať aj po roku 1989. Mečiar jednoznačne považoval všetkých svojich oponentov za nepriateľov. Podobné signály zaznievali na Slovensku aj na jar tohto roku. Robert Fico všetko, čo sa vtedy dialo, označoval za nepriateľský, zo zahraničia režírovaný akt nielen voči svojej vláde, ale aj voči Slovensku. Potenciálne nebezpečenstvo nastolenia nejakej podoby nedemokratického systému teda stále existuje. V dnešnej medzinárodnej situácii a v súčasných zahraničnopolitických väzbách Slovenska si však u nás autoritatívno-totalitný režim viem predstaviť len veľmi ťažko. Na druhej strane tu ale bliká varovné svetlo z krajín našich severných a južných susedov.
Bol v roku 1938 nástup totality ľahší, pretože totalitné či autoritárske boli aj okolité krajiny – Nemecko, k Nemecku pripojené Rakúsko, Poľsko i Maďarsko?
Vyhlásenie autonómie Slovenska, respektíve nastolenie autoritatívneho systému v západnej časti Československej republiky bolo dôsledkom hlbokej politickej i morálnej krízy v Európe. V Československu na rozdiel od susedných štátov dvadsať rokov fungovala parlamentná demokracia. Napriek tomu si prvú republiku netreba idealizovať ako jediný ostrov slobody v strednej a v juhovýchodnej Európe, pretože aj tu boli nevyriešené závažné sociálne, nacionálne či štátoprávne problémy. Vyhlásenie autonómie sa na Slovensku prijímalo s nádejami. Zo štátoprávneho hľadiska malo nespornú podporou – aj napriek tomu, že sa tu začal budovať otvorene antidemokratický režim, proti ktorému sa nezdvihol žiadny masovejší prejav odporu. Jednoznačne prevládli nacionálne a štátoprávne ilúzie.
Oslavoval vtedy niekto?
Na Slovensku sa to dialo. Všimnite si, že v našich dejinách sa opakuje jeden stereotyp: V roku 1918 sa hovorilo, že sa končí tisícročná poroba slovenského národa. Poroba sa končila a oslavovalo sa aj v rokoch 1938, 1939, 1945, 1948, 1989 i v roku 1993. Z historického aspektu je to veľmi lacná argumentácia, lebo takmer sto rokov sa opakovalo a opakuje, že sme sa konečne vymanili z tisícročného útlaku. Lenže nakoniec vždy príde vytriezvenie. V novembri 1989 sa Pavel Kohout vracal do republiky cez Bratislavu, kde vystúpil na tribúne. Hovoril o tom, že teraz prežívame radosť, eufóriu, ale nebude to tak stále a znovu prídu veľké problémy. Jednou z charakteristických čŕt historika je skepsa a ja som možno až príliš skeptický, no vtedy som si naivne myslel, že Kohout zbytočne straší a kuviká. Ale ako sa ukázalo, počiatočná eufória skončila aj vtedy a s tým sa vytratili aj ilúzie. To je pre občana vždy najhoršie. Vtedy sa vytvára veľmi priaznivá pôda pre šírenie najrôznejších konšpiračných teórií, volanie po vláde silnej ruky a jej spasiteľskom vodcovi.
Ivan Kamenec (1938)
Narodil sa v Nitre, v roku 1961 ukončil štúdium histórie a dejín umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracoval v Štátnom slovenskom ústrednom archíve a v Slovenskom národnom múzeu. V roku 1969 nastúpil do Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, kde pôsobí dodnes. Zameriava na politické a kultúrne dejiny Slovenska v 20. storočí a na vojnovú Slovenskú republiku. Okrem iných publikácií napísal knihy Po stopách tragédie a Tragédia politika, kňaza a človeka. Je nositeľom ocenení Zlatá a Strieborná medaila SAV, Cena E. E. Kischa či Cena SAV za popularizáciu vedy. Minulý rok ho prezident Andrej Kiska ocenil Radom Ľudovíta Štúra I. triedy.
Veľká časť spoločnosti zažívala eufóriu aj v roku 1948.
Bežný občan málokedy vidí do zákulisia takzvanej veľkej politiky a je preto ľahko manipulovateľný. Ak sa pozriete na verejné predfebruárové i februárové vyjadrenia domácich komunistov, ktorí sa vtedy dostávali k moci, vidíte, že hovorili o československej ceste k socializmu. Navyše, vo vedomí spoločnosti ešte stále doznieval fakt, že väčšiu časť územia Československa oslobodili sovietske vojská. Kedysi som sa okrajovo zaoberal aj problematikou postavenia židovského obyvateľstva po roku 1945 a pýtal som sa, prečo sa tak veľa židovských občanov priklonilo k ľavici. Hádam sa to dá vysvetliť aj psychologicky tým, že keď boli oslobodení z táborov, ako prvých uvideli sovietskych vojakov. To isté sa týkalo aj židovských štvancov, ktorí sa skrývali na Slovensku.
Bola za tým aj nádej, že konečne prichádza systém, kde si ľudia budú rovní bez ohľadu na náboženstvo?
Áno, šlo najmä o presvedčenie a nádej, že sa už nebudú robiť rozdiely medzi ľuďmi na základe ich národnosti, sociálneho postavenia či náboženstva. Pravdaže, boli tu aj obavy a nedôvera z niektorých negatívnych javov vo vtedajšom verejnom a politickom živote.
