Otec Petra Lipu zomrel v Osvienčime, on neemigroval najmä kvôli hudbe

Peter Lipa sa narodil 30. mája 1943 v Prešove. Jeho otec Mikuláš Löwy sa narodil v Budapešti, pracoval v prešovskom kníhkupectve „U Stanovského“. Mama Jolana Lipová sa narodila v Rumunsku a viedla malé rodinné papiernictvo.

„Otec si myslel, že mu ako Židovi nič nehrozí, keďže bol v tzv. zmiešanom manželstve, ženatý s kresťankou a mal dve kresťanské deti,“ spomína Peter Lipa.

Keď mal Peter rok, otca vzali „na komandatúru“, ktorá bola na križovatke oproti domu, kde bývali. Tam otca väznili a následne transportovali do Auschwitzu a slobody sa už nedožil.

„Mama sa zľakla, že pôjdu aj po nás, deťoch. Zavrela obchod a zmizli sme z Prešova. Išli sme do Kláštora pod Znievom a tam nás ako siroty prijali rádové sestričky. Mama sa potom so svojou mamou ubytovala niekde na dedine. Tak sme prečkali, kým skončila vojna.“

Dlho po vojne žili v domnienke, že jedného dňa sa otec vráti a až keď mal Peter okolo 11 rokov, pochopil, že to tak nebude.

„Po niekoľkých rokoch ho pred svedkami vyhlásili za mŕtveho. Asi v pätnástich rokoch som bol v rámci školského zájazdu v Osvienčime a na vlastné oči som videl tú hrôzu. Pochopiť sa to však nedalo.“

Keď prišiel február 1948, rodina musela zavrieť obchod. Mama nastúpila ako predavačka do obchodu s textilom a odvtedy celý život robila v obchode, neskôr ako vedúca oddelenia v Priore.

Bývali na rohu Slovenskej a Metodovej ulice v podnájme, kúrilo sa drevom v pieckach, bol tam jeden vodovod a kuchynská pec, kde sa varilo. Mama sa o deti starala celý život už sama, a tak žili skromne. Neskôr, už počas Petrových štúdií, sa rodina z bytu vysťahovala.

Ako dieťa ho postavili na stôl a musel spievať

Už ako mladý chlapec mal Peter hudobný talent. „Prejavoval som muzikálnosť, už keď som mal štyri roky, čo občas ľudia využívali. Postavili ma na stôl, kde som musel spievať, a tak som si to znechutil, až som s tým prestal. Nechal som si to iba ako svoju schopnosť, ktorú som nikomu neukazoval.“

Postupom času mal k hudbe blízko najmä ako poslucháč. Prichádzala nová vlna hudby a Elvis už bol hviezdou. Gitara sa stala symbolom doby a každý, kto mal k hudbe trochu blízko, vedel zahrať aspoň jeden akord.

Ako 18-ročný dostal od mamy gitaru, ktorú má dodnes. Chodil aj do dramatického krúžku, recitoval a v miestnom prešovskom rozhlase uvádzali s kamarátom mládežnícku reláciu. Chvíľu premýšľal nad tým, že by si dal prihlášku na VŠMU, ale nikdy to neurobil. „Nikdy by mi ani nenapadlo, že by som mohol byť spevákom a živiť sa tým. Bol som iba pouličným spevákom.“

Začiatkom šesťdesiatych rokov prichádzali nové trendy aj do Československa a čoraz viac ľudí začalo cestovať do zahraničia. Letci, námorníci a diplomati donášali svojim deťom dovtedy „ideologicky chybnú“ západnú hudbu.

„Počúvali sme Hlas Ameriky, to ma pripútalo k rádiu, a tak sme sa naučili počúvať jazz a populárnu hudbu. Hudobne to vrelo aj v Poľsku a Maďarsku. V Maďarsku bola predajňa gramoplatní, kde sa dali pozháňať aj mladé kapely, ktoré začiatkom 60. rokov hrali inú hudbu. Navyše tam bol človek, ktorý mi vedel vypáliť piesne, aké som chcel. Vyrobil mi dlhohrajúcu platňu s vybratými pesničkami.“

Po skončení priemyslovky v Košiciach (odbor zememeračstvo, geodézia) plánoval Peter ďalej študovať, lebo ho to zachraňovalo pred nástupom na povinnú vojenskú službu. Zvolil si preto ďalšiu školu: ekonomiku a organizáciu stavebnej výroby (ľudovo sa tomu hovorilo „riaditeľský smer“) na Stavebnej fakulte SVŠT v Bratislave, ktorá bola geograficky aj náladou bližšie Západu, a ponúkala tak aj väčšie možnosti zháňania hudby ako Prešov.

Na stavebnej fakulte stretol Peter ďalších mladých hudobníkov, napríklad aj Bruna Beisetzera a Daniela Vintera. Tí hľadali do svojej novo vznikajúcej skupiny Struny speváka a vyhliadli si práve neho. Peter sa učil hrať od okolitých gitaristov; v detstve od kamaráta Milana Országa z Prešova a na internáte od Milana Juhásza a Laca Kvočáka.

Boom v Bratislave bol úžasný, hovorí Lipa

V roku 1964 v Bratislave spievali Beatmeni na koncertoch po anglicky a bola to celomestská sláva. Angličtina bola vtedy „in“ a ešte bola v poriadku. Až počas normalizácie sa dostala na index.

Popri nových mladých kapelách sa však organizovala aj Bratislavská lýra: „To bol anachronizmus, ktorý nemal so životom nič spoločné. Zaujímalo nás to však preto, že Lýra mala vďaka svojmu postaveniu možnosť pozývať hostí. V 1968 sme tam videli Julie Driscoll a Brian Auger & Trinity, ktorí vtedy vyhrávali s Dylanovou pesničkou Wheels on fire top hitparádu. Predtým také niečo zažila Bratislava, keď tu bol Manfred Mann a Beatmen mu hrali predkapelu.“ 

V roku 1966 vznikol v Bratislave V-Klub, ktorý sa čoskoro stal epicentrom živej hudby a alfou a omegou kultúrneho diania v Bratislave. Hrať vo Véčku bolo najvyššou métou, aká sa dala dosiahnuť. Keď sa Struny rozpadli, Peter chvíľu pôsobil v skupine Istropolitana, no tá sa časom rozpadla tiež. Popri nej už zakladal skupinu Blues five, ktorá v roku 1968 získala cenu objav roka na beatovom festivale v Prahe.

„Naša túžba však bola dostať sa do Véčka. Aj sa nám to podarilo a v roku 1968 sme v ňom hrali každú sobotu a nedeľu. Strávil som tam 10 rokov, nielen keď som hral, chodil som tam každý deň. Dnešné Véčko je nezaujímavé. To, čo bolo, sa nedá vrátiť. To boli šesťdesiate roky, zažili sme svetovú eufóriu. Cítili sme sa byť súčasťou svetového hnutia a hrali sme takú hudbu ako v San Franciscu. Veľa sa cestovalo a informácie prichádzali. Cítili sme spolupatričnosť a boli sme slobodní. Aj neskôr sa tam ešte diali veci bez toho, aby sme mali pocit, že nás niekto pozoruje, hoci tam istotne bol kopec ľudí, ktorí udávali.“

Tragédia pre celú generáciu

Dňa 21. augusta 1968 hral Peter s kapelou vo Véčku a neskôr išli do „Bernoláčky“ žúrovať. Prišiel za nimi nejaký Američan a začal kričať: „Tanks, tanks, tanks!“.

„Nerozumel som, lebo dovtedy som to slovo nemusel poznať. Vyšli sme na ulicu a videli sme tanky, čo bol veľký strih a smútok. Na druhý deň sme vstávali, utekali do ulíc a netušili, čo sa bude diať. Chlapci sedeli na tankoch a nerozprávali sa s nami.“

Pri otázke, či v tom období neuvažoval o emigrácii, hovorí: „Každý normálny človek uvažoval, že berie nohy na plecia a ide preč, ale my sme dobre hrali a mali sme z toho dobrý pocit. Držalo ma nad vodou to, že sme hrali, a nie to, čo bude. Bol som naivný, to je jasné, ale taký som bol a hudobnícka eufória mi učarila. Myslel som si, že budem robiť hudbu a popritom si nájdem nejaké zamestnanie. Ale všetko bolo inak.“

Zbavili sa ho výpoveďou

V decembri dostal Peter diplom, no prišiel rok 1969 a s ním aj sklamanie. Kapela dobre nefungovala. Vtedy odišiel z Prúdov Marián Varga, založil Collegium musicum a zobral so sebou aj dvoch dôležitých členov: Dušana Hájka a gitaristu Rasťa Vacha. „My traja sme boli spolu najvernejší a naraz som stratil pôdu pod nohami.“

Neskôr si našiel zamestnanie a stal sa redaktorom Slovenského rozhlasu pre publicistiku vo vede a technike. Ako absolvent vysokej školy technického smeru mal k tomu blízko. Cítil sa však smutný a bezradný, chýbala mu hudba.

Získal miesto v skupine profesionálnych hudobníkov, ktorí hrali v reštauráciách a kabaretoch. Gustav Offermann bol etablovaný hudobník so zahraničnými zmluvami a mohol oficiálne cestovať na Západ.

Z rozhlasu si Peter zobral neplatené voľno a v decembri 1969 nastúpil k Offermannovi. Prvé dva mesiace hrali každý deň v hoteli Devín. Na Silvestra už začínal v Zürichu vo Švajčiarsku, kde vydržal rok a pol. Z rozhlasu mu však dali medzitým výpoveď, pretože sa báli, že by emigroval.

Takto si však Peter tvorbu nepredstavoval. „Uvedomoval som si, že ak je pojem byť muzikantom toto, potom nechcem byť hudobník, radšej chcem byť doma a amatérsky si občas s niekým zahrať.“

Neskôr sa opäť zamestnal v rozhlase, no zároveň rozmýšľal nad svojou hudobníckou kariérou. Pridružil sa teda k skupine Revival Jazz Band a ostal v nej až do 90. rokov.

V roku 1976 odišiel Peter zo zamestnania a rozhodol sa byť umelcom na voľnej nohe, na čo potreboval pečiatku zo Slovkoncertu (pozn. red.: štátna inštitúcia, ktorá združovala voľných umelcov). Keďže ho tam z minulosti poznali, pečiatku bez problémov dostal.

„A odvtedy som na voľnej nohe. Ako ‚voľnonohár‘ som mal tú výhodu, že som nebol vedený v ROH ani v SZM, čo bolo úžasné.“

Napriek tomu, že organizoval Bratislavské jazzové dni či TV program a v rozhlase ako externista vlastnú reláciu Jazz pre všetkých, nevedel sa uživiť a ani nemal byt.

Pridal sa k skupine HEY a šli hrať do Nórska a Juhoslávie. „Vždy boli problémy s cestovaním. Všetci sme sa snažili byť čistí, aby sme mohli cestovať. Mali sme služobné pasy cez ministerstvo vnútra, ministerstvo kultúry a 40 percent platov sme museli odviesť Slovkoncertu. Boli sme pod drobnohľadom ŠtB a hrozilo, že by sme mohli byť špiónmi, keďže sme boli ľudia, ktorí cestujú.“

Peter si spomína, ako sa vracal z Nórska cez NDR a v kufri mal magnetofónové pásy, ktoré mu poslal kamarát Bruno z Ameriky do Nórska. „Tu sa nedali zohnať a boli drahé. Aby neposielal prázdne pásy, lebo to by musel platiť clo, nahral na ne americké rádio, tým pádom som prenášal americké vysielanie komerčného rádia, nič podstatné. Ešte tomu prisolil, na škatuľu napísal: ,Nech žije sovietska populárna hudba! Emigrant Beisetzcer.‘“

Prvá platňa v Prahe

Až do svojej štyridsiatky Peter nenahral žiadny album. „Čo sa týka repertoáru, jeho výpovednej hodnoty, tak som, sebakriticky poviem, nemal nič také, čo by bolo vhodné vydať. K vlastnej platni som sa dostal až začiatkom 80. rokov. Po návrate z Nórska som začal hrávať s Ľubošom Andrštom, založili sme Blues Band. V Prahe bola úplne iná atmosféra, čo znamenalo, že takáto skupina musí mať platňu. Tam som mohol nahrávať, ale v Bratislave nie.“

Keď skupina Revival Jazz Band vydávala prvý album, Petra z neho škrtli a nedozvedel sa prečo, no pravdepodobne kvôli nepriazni riaditeľa a zakladateľa vydavateľstva Opus Stanislava Ivana. Odvtedy sa spolupráca s Revival jazz band prerušila.

Po platni v Prahe dostal Peter povolenie nahrávať aj u nás doma. Nahral prvú platňu Neúprosné ráno s anglickou verziou Moanin, tak sa teda začala jeho profesionálna nahrávacia kariéra aj na Slovensku.

Stratil sa sociálny moment hudby

V čase Nežnej revolúcie bol Peter v Španielsku. „Počúvali sme Slobodnú Európu a čudovali sa, že nejakí východní Nemci sú v Prahe a idú do Budapešti vlakmi.“ Domov prišiel 27. novembra 1989.

„Pre mňa to je do dnešného dňa zázrak. Myslel som si, že sme odsúdení na železnú oponu. Že my žijeme tu, oni tam. Neemigroval som, lebo som mal život, ktorý som dokázal žiť tu, hlavne kvôli hudbe. Mám pocit, že som zažil zázrak. Naraz to padlo a mohli sme písať a mohli sme sa rozprávať, boli sme slobodní.“

„Dnes je na svete veľa talentovaných hudobníkov, lenže ich je toľko, že už nemôže jeden z nich náhle zažiariť. Stále sa hrajú Beatles, chodí po svete McCartney. A ďalší, ktorí medzičasom niečo dosiahli, sú na tej istej úrovni a takých je veľa. Dnes by sme napočítali dobrých umelcov stovky, vtedy neboli toľkí. Ani vo svete, ani tu. Svet sa zmenil. Hudba už nie je zďaleka to, čo bola kedysi. Stratil sa jej silný sociálny aj psychologický  efekt, príchuť niečoho nového, dnes už nikto nemusí počúvať hudbu tajne, je prístupná všade a je jej strašne veľa. Oveľa ťažšie je dnes preraziť. Nestačí, aby bol projekt mimoriadne dobrý, musí mať aj silné promo. To sme my kedysi nepoznali. Bolo tu tak prázdno, že keď zrazu zaznel niekto v rádiu alebo v telke, celý národ to vedel,“ hodnotí Peter Lipa, hudobník, ktorý dodnes aktívne pôsobí na hudobnej scéne.