Denník N

Cynizmus je pre mňa obranou, pretože vyvoláva smiech, tvrdí autorka poviedok o dnešných tridsiatnikoch

Jana Micenková. Foto - Juraj Starovecký
Jana Micenková. Foto – Juraj Starovecký

Kniha Sladký život Jany Micenkovej o dezorientovaných mileniáloch je v desiatke výberu tohtoročnej súťaže Anasoft litera.

V telefóne počuť okrem jej hlasu aj krik dieťaťa. Aj termín rozhovoru s Janou Micenkovou sa musí prispôsobiť potrebám prírastku do rodiny. Dieťa prináša povinnosti a tiež poriadok do života. To je presne to, čo postavám v zbierke poviedok Sladký život chýba.

Jana Micenková si v nej bez servítok podala vlastnú generáciu tridsiatnikov, ktorí tápajú a nevedia, ako naložiť so svojím životom. Jej ironická próza s prvkami absurdna si vyslúžila miesto v desiatke najlepších kníh tohtoročnej súťaže Anasoft litera.

Žijeme v dobe globálnych zmien, svet sa otriasa politicky, demograficky či environmentálne. Postavy vašich poviedok nič také nezaujíma, riešia výhradne len seba. Je to diagnóza dneška? Alebo generačná záležitosť?

Už som sa stretla s tým, že moja kniha má byť generačnou výpoveďou, aj keď ja som takýto zámer nemala. Jednoducho som skladala dokopy poviedky. Väčšinou som sa pri písaní inšpirovala ľuďmi z môjho okolia, sú tam aj moje zážitky a pocity, a niekedy som to celé prekrútila do karikatúry či absurdity. Výsledok je, že sa všetci hrabeme vo svojich pochybnostiach, nihilizmoch a často žijeme od ničoho k ničomu. Príležitostí je mnoho, ale my akoby sme sa nemali čoho zachytiť.

Cítiť v tom veľkú bezradnosť. Odkiaľ sa berie?

Sčasti je to rozpad ilúzií. V poviedkach ide napríklad o ľudí, ktorí vyštudovali humanitné odbory a nevedia si nájsť prácu. Aj ja som zažila, že môžete mať dve vysoké školy a aj tak neviete, čo si počať. Hľadáte si prácu a pritom pozorujete svet okolo, v ktorom pre úspech stačí natočiť video na Youtube. Takže upadáte do skepsy a necháte sa unášať prúdom.

Jeden recenzent zaradil moje postavy k mileniálom. Ide o moju generáciu, ktorá ešte čiastočne vyrástla v socializme a potom vkročila do takzvaného kapitalizmu. Tam už každý hrá sám za seba. Ostali sme rozkročení medzi týmito dvomi systémami. Máme čosi z toho starého myslenia, ale zároveň by sme chceli byť aj tí noví a moderní. Nemáme však na to dostatočné ego a priebojnosť. Nechce sa nám vracať späť, kde boli naši rodičia, a na pohyb dopredu sa cítime byť starí. Aj ja keď sa pozerám na dnešných mladých, tak sa čudujem, odkiaľ berú tú suverenitu. My sme stále ešte takí, že „Dobrý deň, prepáčte, že vyrušujem“. Alebo skôr: „Prepáčte, že existujem“.

Vráťme sa ku generačnej výpovedi. Aj keď nešlo o váš plán, ako vnímate takéto označenie?

Vnímam to pozitívne, pretože to znamená, že som vystihla nejaký pocit. A že to môže motivovať tridsiatnikov, aby si to prečítali. Na druhej strane platí, že som zachytila len určitú skupinu ľudí, moju sociálnu bublinu, keďže sa pohybujem medzi umelcami, filozofmi či ajťákmi.

Určite existujú aj iní ľudia v našom veku, ktorí žijú spokojné životy, a to možno práve preto, že až tak nad všetkým nerozmýšľajú. Takí, ktorí vyštudovali právo, alebo sú úspešní manažéri. Takže neviem, či je to výpoveď o celej mojej generácii. Mnohí by sa tam určite nenašli, lebo žijú inak, stavajú si chaty a domčeky na hypotéky a neriešia, či to celé má zmysel.

Reakciou vašich postáv na toto hľadanie zmyslu je často silná irónia a cynizmus. Odkiaľ sa berie tento životný postoj? Poznáte ho tiež?

Poznám. Teraz som už trochu vymäkla, pretože

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie