Dramaturg festivalu Lodenica: Trampi si náš festival nikdy neosvojili

Vo štvrtok sa začína 20. ročník festivalu Lodenica. Boli ste pri ňom od začiatku. Ako vznikol?

Často sme chodili do Česka na rôzne festivaly. Najmä Zahradu sme im závideli, práve tam sme si uvedomili, že country, folk a trampská hudba nemá na Slovensku podobný festival. Mali sme ambíciu priniesť na naše pódiá také mená, ako boli Jarek Nohavica, Vlasta Redl, Kamelot či Buty, popri ktorých by sa prezentovali slovenské kapely.

Nie je posledný prázdninový víkend pre festival rizikový termín?

Nevybrali sme si ho. Páčili sa nám priestory Campingu Lodenica v Piešťanoch pri Váhu. Oni nám ponúkli tento termín pred koncom prázdnin. Robiť festival pod holým nebom na konci leta je riziko. Vtedy sa nám nezdal ideálny. Na druhej strane sme ho mohli prezentovať ako hudobné ukončenie leta. Málokto si vie po dvadsiatich rokoch predstaviť, že by Lodenica bola v inom termíne.

Lodenica bol obrovský priestor. Nebáli ste sa, že bude prázdny?

Nebáli. Vtedy sme si to neuvedomovali. V prvých ročníkoch Camping počas festivalu bežne fungoval. Festival narastal postupne. Z roka na rok. Na nultom ročníku – tak sa volal, lebo vtedy sme nemali odvahu nazvať ho prvým – bolo 2400 ľudí. Nikdy sme si nemysleli, že by Lodenica narástla do tých rozmerov ako dnes.

Čím to teda bolo?

Myslím, že veľkou výhodou prvých ročníkov Lodenice bol otvorený backstage. Menej známe kapely sa tam mohli stretnúť, spoznať a porozprávať s hviezdami, ku ktorým sa inak nedostali. Pohoda spoza javiska sa prenášala medzi divákov. Každý, kto na hlavnom pódiu hral, sa snažil podať čo najlepší výkon, ukázať sa nielen divákom. Aby sa hrdo vrátil do zákulisia. A potom sa dlho do noci debatovalo. Myslím si, že to bolo základom, že na náš festival sa každý rád vracal.

Koľko ročníkov ste pripravili?

Osemnásť. Pri tých zvyšných dvoch som iba pomáhal ako konzultant.
Po viac ako desiatich rokoch však pôvodná agentúra MMI predala festival terajšiemu majiteľovi, agentúre Duna (dnes s názvom Topfest).
Bolo to niekedy na prelome rokov 2011 – 2012. Mali sme za sebou hrozný ročník. Spláchla nás búrka, festival sa nedohral. Neboli sme taká silná agentúra, aby sme to dokázali finančne vykryť. Topili sme sa v dlhoch, časť agentúry sa začala viac venovať iným aktivitám. Predaj festivalu Dune bol vtedy šťastným riešením – pre festival aj pre mňa osobne.

V čom?

Festival získal s Dunou silnejšie zázemie. Organizačné aj finančné. Dnes som si istý, že jeden upršaný rok Lodenicu nepoloží, pretože agentúra má množstvo iných aktivít, ktoré sa môžu navzájom dopĺňať. Robiť celý rok v obave pred trojdňovým lejakom, ktorý dokáže zničiť vašu prácu, bolo náročné. Z osobného hľadiska? Upokojuje ma, že už nemusím riešiť ploty, záchody, strážnu službu či predpredaj vstupeniek. Som vďačný a spokojný, že po zmene majiteľa sa môžem venovať výhradne programu.

V posledných rokoch sa však veľa diskutuje aj o tom, že na Lodenici sa predstavujú interpreti, ktorí tam podľa niektorých nepatria.

Prvý z popových, stredoprúdových či mainstreamových interpretov – je jedno, ako to nazveme – bol na Lodenici Pavol Hammel. Nebol súčasťou country folkovej scény. Hral úplne iný štýl. Ortodoxný countryfolkový poslucháč by nikdy nešiel na koncert Maťa Ďurindu či Petra Nagya. Na Lodenici ich teraz môžu počuť. Všetko sa začína pesničkou. Až jednotlivé aranžmány ju zaraďujú do nejakej škatuľky. Nikdy som nemal rád triedenie podľa obalu. Vrátim sa k Hammelovi. Medulienka na gitare či s orchestrom zostane vždy Medulienkou.

Medzi jednotlivými žánrami bola v tých časoch veľmi ostro strážená neprekročiteľná hranica.

Dnes už neexistuje. Veď ani náš vzor spred dvadsiatich rokov – Zahrada – dnes už niekoľko rokov neexistuje. Áno, v Česku je ešte množstvo festivalov, ale trúfam si povedať, že taký, akým je Lodenica, tam nenájdeme. Na festivale nejde o škatuľky, ale o divákov. Prídu – žije. Neprídu – nežije.

Príchodom nového majiteľa sa však počet interpretov z iných žánrov zväčšil.

Aj mne trvalo istý čas, kým sme našli s Dunou spoločnú cestu. V zákulisí sú niektoré obchodné a manažérske dohody, keď interpreta, ktorého aj keď sa mi nehodí do konceptu, jednoducho musíme do programu zahrnúť. Potom ide už len o to, aby tam zapadol čo najmenej bolestivo. Má to však aj druhú stranu. Vďaka nemu som mohol na Lodenici nasadiť niekoľko ďalších kapiel, ktoré by sa tam nikdy neukázali. Všetko je aj o vyváženosti.

Ako na to reagujú diváci?

Určite to prijali. Počúvajú mainstreamovú muziku z rádií a televízií, prečo by ju nemohli počuť aj na Lodenici? Skôr je na Slovensku problém vybrať kvalitnú produkciu aj v týchto žánroch. Nikdy som nemal v úmysle vychovávať a usmerňovať diváka, čo má počúvať. Skôr mu chcem rozširovať obzory. Aj toto sa hrá, aj toto si skús vypočuť. Nie každému sa musí všetko páčiť. Na Lodenici má divák stále možnosť zmeniť scénu a ísť do stanu na tú komornú. Sám som ju mnohokrát využil.

Slovo stan znie dosť skromne. Komorná scéna v ňom sa už niekoľko rokov považuje za výstavnú sieň slovenského folku.

Rado Radiar Tiňo, ktorý má na starosti túto scénu, robí pre Lodenicu už dlhé roky skvelú robotu. Pravidelne sa na nej popri známych interpretoch predstaví množstvo mladých talentov. Práve stan je azylovým domom pre tých, ktorých nebaví dianie na hlavnom pódiu alebo si chcú odpočinúť. V komornom stane vidím scénu, na ktorej sa pripravuje budúcnosť nielen Lodenice. Vo štvrtok večer po hlavnom koncerte práve v stane pripravujeme diskusiu o minulosti aj budúcnosti nášho festivalu.

Pred zhruba desiatimi až pätnástimi rokmi fungoval popri hlavnom festivale systém predkôl, na ktorých nové kapely mohli postúpiť do hlavného programu na veľkej Lodenici. Prečo zanikol?

Otázka je, prečo vznikol. O začiatku sme mali ambíciu hľadať nové talenty, dať im priestor. Prvý rok sme robili osem predkôl po celom Slovensku. Na každom kole bolo okolo tridsať kapiel. V praxi to znamenalo, že okrem finančných nákladov na zvuk, dopravu a sálu musela porota obehnúť za pár mesiacov osem víkendových výjazdov. Do finále na Lodenici sa dostalo 16 kapiel zo siedmich slovenských festivalov, s ktorými sme spolupracovali. Po niekoľkých rokoch sme však prišli na to, že vynaložená námaha a prostriedky neprinášali výsledky, aké sme očakávali.

Naplnila Lodenica za dvadsať rokov vaše očakávania?

Nie. Teda nie také, s ktorými som začínal. Mal som predstavu o festivale aj s trampskou hudbou, ktorej v tom čase už začalo ubúdať. Ale na Lodenicu sa mi nikdy nepodarilo trampov dostať. Trampi aj prišli, ale civilne oblečení ako každý druhý divák a roztrúsili sa medzi ostatnými. Nikdy si tento festival neosvojili.

Tento sen sa vám už asi nesplní.

Nie. To už je dávno, je to história. Ako hovorí môj priateľ Janko Rapkáč: „Čo to skúšaš, aké organizácie? Tramp je slobodný človek.“ A pritom všetci hrajú Nedvědov, Ryvolovcov, Daňka, Duo Červánek a všetky ich staré piesne. Ale ten originál si naživo vypočuť neprišli. Asi im bolo pod širákom lepšie.

A neubúdajú?

Samozrejme, vymierajú. Klasický tramping, keď nás za socializmu po lesoch naháňali policajti a rozháňali potlachy, už dnes neexistuje. Máme tridsať rokov po revolúcii. Keď to rozprávame pri ohni, mladí si to už nevedia ani predstaviť.

Končí sa éra trampskej hudby?

Nie, slovenská trampská pieseň bola dlhé roky naviazaná na českú scénu. Myslím, že si už našla vlastnú cestu a paralelne sa rozvíja. Len je o nej menej počuť. Nedávno som bol na festivale v Blatine. Hrali tam Rolničky, ktoré dokážu svojim folkovým pesničkám vtlačiť klasické trampské podanie. Bol to skvelý koncert.

Aký by bol teda festival podľa vášho hudobného cítenia?

Ten by bol o niečom úplne inom. A určite by to nebol festival. Jedno želanie by som si však chcel splniť. Mám kamaráta Karpiho, ktorý je skvelý trampský muzikant. A jeho pesničky by som veľmi chcel vydať na CD, aby sa dochovali pre ďalšie generácie. Ešte neviem, ako to urobím, ale veľmi si to prajem. Tých pesničiek by bola večná škoda.

Na čo sa tešíte na tohtoročnej jubilejnej Lodenici?

Ak by som mal byť vtipný, tak na záverečnú znelku v nedeľu skoro ráno.

Vážne?

Bol by som som sám proti sebe, ak by som niekoho menoval. Festival robím už dvadsať rokov a vždy som sa snažil postaviť ho ako kompozíciu, kde si každý divák nájde čas na hudbu, relax aj to pivo. Ja nie som dôležitý. Ale teším sa na štvrtkového Jarka Nohavicu. Nebol na Lodenici niekoľko rokov a som rád, že ho môžeme ľuďom ponúknuť. Už na začiatku som spomínal, že Nohavica na Lodenici bol našou motiváciou už pri jej vzniku. Keď som už porušil svoju zásadu, tak sa veľmi teším aj na Sweet, Františka Nedvěda, Lenku Filipovú, Čechomor či Hrdzu.

Budeme tu spolu sedieť o desať rokov a bilancovať tridsať rokov Lodenice?

Neviem, či ju budem robiť ja. Som však presvedčený, že Lodenica bude. Možno ju pripraví niekto iný a bude iná. Ale som presvedčený, že pokiaľ budú hrať známe tradičné kapely a interpreti, tak ich na Lodenici uvidíme aj o desať rokov. A tie mladé dorastú.

Viete dnes povedať ktoré?

Je veľa mladých talentov, ale mnoho z nich nevydrží, časom odpadnú. Byť dobrým muzikantom je banícka robota. Je to celibát, celoživotná drina. Niektoré vidím už dnes. Sledujem, ako sa vyvíjajú, aké robia pokroky. Sú skvelé na malých pódiách, v kluboch. Ale tam sa to zvyčajne skončí. Veľmi ma mrzí, že ich málo dorastie na veľké pódium pred tisíce divákov. Hrdza, Lekra, Edo Klena, Peter Janků, Mysami či Janais sú niektoré z kapiel, v ktorých vidím budúcnosť. Stále im však chýba ten posledný krôčik. Keby som vedel, ako ho urobiť, veľmi rád by som im pomohol. Možno už o päť rokov z nich budú hviezdy. Nevidím dôvod, prečo by nemali byť, hrajú naozaj skvelú muziku.