Denník N

Dramaturg festivalu Lodenica: Trampi si náš festival nikdy neosvojili

František Grebeči. Foto N – Miro Čevela
František Grebeči. Foto N – Miro Čevela

Ako milovník country, folku a trampskej muziky si František Grebeči bral príklad z českých festivalov, keď zakladal v Piešťanoch Lodenicu. Po 20 rokoch konštatuje, že jeden jeho sen sa nenaplnil, ale Lodenica funguje aj bez neho. 

Vo štvrtok sa začína 20. ročník festivalu Lodenica. Boli ste pri ňom od začiatku. Ako vznikol?

Často sme chodili do Česka na rôzne festivaly. Najmä Zahradu sme im závideli, práve tam sme si uvedomili, že country, folk a trampská hudba nemá na Slovensku podobný festival. Mali sme ambíciu priniesť na naše pódiá také mená, ako boli Jarek Nohavica, Vlasta Redl, Kamelot či Buty, popri ktorých by sa prezentovali slovenské kapely.

Nie je posledný prázdninový víkend pre festival rizikový termín?

Nevybrali sme si ho. Páčili sa nám priestory Campingu Lodenica v Piešťanoch pri Váhu. Oni nám ponúkli tento termín pred koncom prázdnin. Robiť festival pod holým nebom na konci leta je riziko. Vtedy sa nám nezdal ideálny. Na druhej strane sme ho mohli prezentovať ako hudobné ukončenie leta. Málokto si vie po dvadsiatich rokoch predstaviť, že by Lodenica bola v inom termíne.

Lodenica bol obrovský priestor. Nebáli ste sa, že bude prázdny?

Nebáli. Vtedy sme si to neuvedomovali. V prvých ročníkoch Camping počas festivalu bežne fungoval. Festival narastal postupne. Z roka na rok. Na nultom ročníku – tak sa volal, lebo vtedy sme nemali odvahu nazvať ho prvým – bolo 2400 ľudí. Nikdy sme si nemysleli, že by Lodenica narástla do tých rozmerov ako dnes.

Čím to teda bolo?

Myslím, že veľkou výhodou prvých ročníkov Lodenice bol otvorený backstage. Menej známe kapely sa tam mohli stretnúť, spoznať a porozprávať s hviezdami, ku ktorým sa inak nedostali. Pohoda spoza javiska sa prenášala medzi divákov. Každý, kto na hlavnom pódiu hral, sa snažil podať čo najlepší výkon, ukázať sa nielen divákom. Aby sa hrdo vrátil do zákulisia. A potom sa dlho do noci debatovalo. Myslím si, že to bolo základom, že na náš festival sa každý rád vracal.

Koľko ročníkov ste pripravili?

Osemnásť. Pri tých zvyšných dvoch som iba pomáhal ako konzultant.
Po viac ako desiatich rokoch však pôvodná agentúra MMI predala festival terajšiemu majiteľovi, agentúre Duna (dnes s názvom Topfest).
Bolo to niekedy na prelome rokov 2011 – 2012. Mali sme za sebou hrozný ročník. Spláchla nás búrka, festival sa nedohral. Neboli sme taká silná agentúra, aby sme to dokázali finančne vykryť. Topili sme sa v dlhoch, časť agentúry sa začala viac venovať iným aktivitám. Predaj festivalu Dune bol vtedy šťastným riešením – pre festival aj pre mňa osobne.

V čom?

Festival získal s Dunou silnejšie zázemie. Organizačné aj finančné. Dnes som si istý, že jeden upršaný rok Lodenicu nepoloží, pretože agentúra má množstvo iných aktivít, ktoré sa môžu navzájom dopĺňať. Robiť celý rok v obave pred trojdňovým lejakom, ktorý dokáže zničiť vašu prácu, bolo náročné. Z osobného hľadiska? Upokojuje ma, že už nemusím riešiť ploty, záchody, strážnu službu či predpredaj vstupeniek. Som vďačný a spokojný, že po zmene majiteľa sa môžem venovať výhradne programu.

V posledných rokoch sa však veľa diskutuje aj o tom, že na Lodenici sa predstavujú interpreti, ktorí tam podľa niektorých nepatria.

Prvý z popových, stredoprúdových či mainstreamových interpretov – je jedno, ako to nazveme – bol na Lodenici Pavol Hammel. Nebol súčasťou country folkovej scény. Hral úplne iný štýl. Ortodoxný countryfolkový poslucháč by nikdy nešiel na koncert Maťa Ďurindu či Petra Nagya. Na Lodenici ich teraz môžu počuť. Všetko sa začína pesničkou. Až jednotlivé aranžmány ju zaraďujú do nejakej škatuľky. Nikdy som nemal rád triedenie podľa obalu. Vrátim sa k Hammelovi. Medulienka na gitare či s orchestrom zostane vždy Medulienkou.

Medzi jednotlivými žánrami bola v tých časoch veľmi ostro strážená neprekročiteľná hranica.

Dnes už neexistuje. Veď ani náš vzor spred dvadsiatich rokov – Zahrada – dnes už niekoľko rokov neexistuje. Áno, v Česku je ešte množstvo festivalov, ale trúfam si povedať, že taký, akým je Lodenica, tam nenájdeme. Na festivale nejde o škatuľky, ale o divákov. Prídu – žije. Neprídu – nežije.

Príchodom nového majiteľa sa však počet interpretov z iných žánrov zväčšil.

Aj mne trvalo istý čas, kým sme našli s Dunou spoločnú cestu. V zákulisí sú niektoré obchodné a manažérske dohody, keď interpreta, ktorého aj keď sa mi nehodí do konceptu, jednoducho musíme do programu zahrnúť. Potom ide už len o to, aby tam zapadol čo najmenej bolestivo. Má to však aj druhú stranu.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kultúra

Teraz najčítanejšie