Denník N

Spievajúci dom stíchol. Je to koniec alebo prestávka hororu v Štúrove?

Spievajúci dom v Štúrove. Foto N - Andrej Bán
Spievajúci dom v Štúrove. Foto N – Andrej Bán

Šestnásť rokov, šestnásť hodín denne púšťala Éva N. ako pomstu voči susedom na Kossuthovej ulici v Štúrove áriu z Verdiho opery La Traviata. Placido Domingo znel 242-krát denne. Až teraz v auguste ju polícia zadržala pre trestný čin nebezpečného prenasledovania.

Znie to ako zlý sen, nie je to však sen. Tento šialený príbeh sa stal námetom mnohých článkov, televíznych reportáží, dokonca o ňom režisérka Sláva Daubnerová spracovala divadelnú hru pre SND.

Ide o metaforu bezmocnosti a zúfalstva. Susedom, dohnaným takmer do stavu šialenstva, dlhé roky nepomáhalo nič. Majiteľka takzvaného Spievajúceho domu nerešpektovala ani právoplatné rozhodnutie Najvyššieho súdu – štvorminútová ária sprevádzaná neznesiteľným piskotom z reproduktorov (s desaťsekundovou prestávkou) im „pílila“ uši naďalej.

Do Štúrova jazdili húfy zvedavcov, atrakcia bola označená na Google maps. Čosi ako legendárny dom z Hitchcockovho filmu Psycho. Až na to, že namiesto Antonyho Perkinsa tu bola pani Éva. Aj jej dom skrýva tajomstvá a pôsobí ako prízrak. Vraví sa, že človek znesie veľa. Ale toto? Skúste si predstaviť seba ako suseda osoby, ktorá vás hodiny, dni, roky tyranizuje opernou áriou. Jednou a tou istou. Čo by ste urobili? Iste, emócie nie sú dobrý radca, úprimné počudovanie však budí fakt, že susedia pani Évy to vydržali bez použitia násilia.

Majiteľka spievajúceho domu čaká od 7. augusta v Nitre vo väzbe na rozhodnutie súdu.

Jedna z kamier na spievajúcom dome. Mieri na ulicu. Foto N – Andrej Bán
Kossuthova ulica stíchla, aspoň kým je majiteľka domu vo väzbe. Foto N – Andrej Bán

Tenor ako teror

Kossuthova ulica v Štúrove je tichá, malá ulička neďaleko centra mesta. Dva rady rodinných domov, povedľa paneláky. Na prvý pohľad nič výnimočné. V pondelok podvečer susedia pani Évy okopávajú pôdu pred domami, starajú sa o kvetiny a záhradky.

Na očividne neudržiavanom dome číslo 25 vás okamžite upúta čosi nezvyčajné – za hrdzavým oplotením, burinou a obrovskou borovicou sa nachádza veľká jednoposchodová budova. Okná a dvere na prízemí sú zabednené drevenými žalúziami, hore sú namontované kamery (snímajú okolie na ulici, nie pozemok majiteľky), alarm a iná technika.

Je ticho. Hlboké ticho bez hudby. To je prvý pocit, ktorý si tu uvedomíte. Jediný hluk spôsobuje lietadlo, ktoré tu nad vami krúži, až máte paranoidný pocit, že sleduje spievajúci dom. A vás.

Obyvatelia ulice sú na počudovanie komunikatívni. Je to zvláštny pocit, vidieť reálnych ľudí, ktorých príbehy stvárnili v SND herci. Toto je asi Božidara Turzonovová… toto je asi Emil Horváth… chýba iba Ingrid Timková (pani Éva).

„Že je nenormálna? To nemôžeme o nej povedať. Videli ste taký papier od doktora? My nie. Keby bola bláznivá, nemohla by šoférovať auto. A ona zvykla v noci, tajne, tak aby ju nikto nevidel, jazdiť na nákupy do Tesca v susednom maďarskom Ostrihome,“ odloží hrable staršia pani, ktorá chce ostať v anonymite. Ide o bezprostrednú susedu inkriminovaného domu. Býva tu so synom, pred šiestimi rokmi jej zomrel manžel.

Na starostlivo udržiavanom dvore pobehujú dvaja milí bieli chlpatí psíci. Neštekajú. Starší má desať rokov, mladší tri. Pani Éve vraj prekážal ich neustály brechot. Šestnásť hodín denne, hovorila. Vôbec, údajný otravný psí štekot od (iných) susedov bol v roku 2002 prvotným impulzom toho, že spustila nahlas operné árie.

„Museli sme si na to zvyknúť. Nemohli sme nič spraviť. Konflikty som s ňou nemala. Jedným uchom dnu, druhým von. Predaj domu a odchod som nezvažovala. Celý život sme s manželom splácali úver od banky a teraz mám ako starý človek odísť? Kam?“ opýta sa pani. Dodá, že azda sa už ten cirkus skončil.

Aj sused krížom cez ulicu, tridsiatnik Jácint Kecskeméti, sa podvečer stará o kvetiny. Býva tu s matkou od narodenia. Tvrdí, že za celých šestnásť rokov, čo hrala hudba, s pani Évou nemal konflikt. Presnejšie, vyhýbal sa tomu. A nikdy s ňou ani len nehovoril.

„Je preč, vo väzbe. Zatiaľ cítim úľavu. Psychický stres, podráždenosť, to všetko je preč. Uvidíme dokedy…“ povie s obavami Kecskeméti. 

Psík Éviných susedov N. Foto N – Andrej Bán
Sused Jácint Kecskeméti hovorí, že s Évou N. nemal konflikt celých 16 rokov. Foto N – Andrej Bán

Potkany, zdochnite!

A presne tento druh obáv (vráti sa to?) trápi ďalšieho obyvateľa Kossuthovej ulice. Tridsiatnik Norbert Parkanský je prvý na rane – býva s manželkou a s dvomi malými deťmi v dome oproti pani Éve. Na radu odborníkov si na okná namontovali hrubé sklá aj hliníkové žalúzie, proti opernej árii

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Slovensko

Teraz najčítanejšie