Denník N

Princezné? Vo Francúzsku idú do šalátu

Čím sa líšia francúzske ľudové rozprávky od slovenských? Napríklad Páví kráľ a Zelená kniha rozprávok?

Nedávno som išla okolo bratislavského antikvariátu Petra Uličného a vo výklade na mňa zasvietil Páví kráľ (Mladé letá, 1980) autorky Madame d’Aulnoy. Je to nezabudnuteľná knižka, pre mňa – ako detského čitateľa (7) odchovaného najmä na pôvodných slovenských rozprávkach – otvorila čosi exotické. Postavy akoby boli z inej matérie, ich svet mal sýtejšie farby a viac sa trblietal.

V zázračnej záhrade boli „cestičky namiesto pieskom vysypané malými perličkami, guľatými ako hrášok, ruže boli z tmavočervených diamantov, lístky zo smaragdov, kvety granátových jabloní z pravých granátov, mesiačiky z topásov, narcisy zo žltých briliantov, fialky zo zafírov, nevädze z tyr­kysov, tulipány z ametystov, opálov a diamantov. Celá záhrada plná rozličných krásnych kvetov žiarila krajšie ako slnko“.

Nádhera, až oči bolia

V slovenských rozprávkach sú princovia zvyčajne „švárni“. Páví kráľ z rovnomennej rozprávky je však „nevýslovne krásny… dlhé zlaté kučery mu splývali na plecia, pleť sa mu skvela ako sneh a na hlave mal korunu z pávích pier“. Jeho koč zo zlata a diamantov ťahá tucet pávov.

Výber ilustrátora tejto knihy bol kongeniálny. Taký, čo dokáže namaľovať každý lupeň ruže, každé jedno pero v korune pávieho kráľa a každý žiarivo plavý vlas krásnej pastierky Milušky, bol určite Albín Brunovský.

„Vidím palác krásny, že to ani slovami neviem vypovedať: múry sú zo smaragdov a z rubínov, strecha je diamantová, všade cengajú zlaté zvončeky a na streche sa veselo krútia veterníky… poďte sa sami presvedčiť, mňa už od toľkej nádhery oči rozboleli.“ Brunovského ilustrácie sú presne týmto typom nádhery. A všetko v knihe je dotiahnuté do detailu. Čísla strán sú doplnené obrázkami kvetov.

Horor i vzbura žien

A čím sa ešte francúzske ľudové rozprávky líšia od slovenských? Napríklad tým, že Jemnoušku Ježibaba nechce zožrať či zhltnúť, ale plánuje si z nej urobiť šalát. (Našťastie však nevie nájsť ocot, olej a soľ…) Princezná Babiola sa narodí ako opička. Princ Krivúšik, ktorého otec zavrie do veže, pretože sa nechce oženiť s princeznou Krivuľkou, nájde v knižnici starý rukopis, v ktorom sa ilustrované postavy začnú hýbať. Namaľovaní hudobníci hrajú a spievajú, kartári mastia karty.

Nájdete v nich prvky hororu. (Ošarpané skrine skrývajú zásuvky z „krištáľu, jantáru alebo drahokamov“ a smaragdové kľúčiky otvárajú zlatú škatuľku, v ktorej je krvou zaliata hovoriaca odťatá ruka.) Ale i ženskú rebéliu voči mužom. Dcéra láskou sklamanej víly vyrastá na ostrove žien. („Pre ženy skutočnej radosti niet, ak sa spolčia s mužmi…“) A pretože nepozná „ani trpkosť lásky, ani márne želania, ani túžbu, ľútosť či nenávisť“, je krásna a mladá už šesťsto rokov.

Popoluška stína hlavy

A na rozdiel od slovenských ľudových rozprávok sekerou a nožom tu nevládnu len mužskí hrdinovia, ale i princezné. A tak ľudožrúta a ježibabu porazí vo francúzskej verzii Popoluška, nazývaná Jemnouška. Tá v príhodnej situácii vezme sekeru a „jediným úderom ježibabe odtne hlavu“.

Posledná rozprávka v Pávom kráľovi – Žltý trpaslík – má prekvapivo tragický koniec. Zákerný trpaslík zabíja Kráľa zlatých baní a spolu s ním zomiera i princezná Krásavica. Veľké prekvapenie pre dieťa, ktoré malo dovtedy istotu, že rozprávky sa končia vždy šťastne, víťazstvom dobra nad zlom.

Podľa textu na záložke knihy je Páví kráľ kolekciou francúzskych rozprávok a Madame d’Aulnoy prirovnáva k Pavlovi Dobšinskému. Príbehy zozbierala na francúzskom vidieku a bola aj ich prvou upravovateľkou. „Keďže bola šľachtičná, odrazilo sa to i na rozprávkach, ktoré hýria nádherou a odohrávajú sa na kráľovských dvoroch.“

Nielen rozprávky, ale aj život Madame d’Aulnoy (1650-1705) bol veľmi dramatický. Podľa údajov na Wikipédii ju ako pätnásťročnú otec vydal za parížskeho bonvivána a gamblera. Pár rokov po svadbe ho z velezrady obvinili  dvaja mladí muži, milenci Madame d’Aulnoy. Ak by bol usvedčený, nasledoval by trest smrti. Po tom, čo strávil tri roky v Bastille, ho prepustili ako nevinného a popravení boli dvaja udavači. „Je možné, že Madame d’Aulnoy potom pracovala pre Francúzsko ako špiónka (pravdepodobne strávila istý čas v Holandsku, Španielsku a Anglicku).“

Brunovský a Feldek

Ilustrácie Albína Brunovského ma o tri roky neskôr priviedli k ďalšej knihe – Zelenej knihe rozprávok Ľubomíra Feldeka. Očakávala som celá očarená, že to bude vlastne nejaké pokračovanie Pávieho kráľa. Nie je asi namieste porovnávať ľudové rozprávky a ich úpravy s tými, ktoré majú svojich autorov – spisovateľov. Učila som sa, že na rozdiel od ľudových, tieto sa nazývajú „umelými“. A presne to vystihuje tie Feldekove príbehy, v ktorých sa často zdôrazňuje, že sú rozprávkami. Bola som už dosť veľká na to, aby som pochopila, že vtip má byť v tom, že namiesto princezien, kráľovien a dvoranov sú tu autorova žena, dcéry, kamaráti… A on sám je – pochopiteľne – kráľom.

Vo Feldekovom kráľovstve sa rozprávkovými charaktermi stávajú reálne postavy, jeho kamarát spisovateľ Rudo Sloboda, ilustrátor Brunovský či básnik Miroslav Válek. Ale neverila som týmto rozprávkam. Je mi i dnes jasné, že vajce sa môže kedykoľvek vydať na vandrovku, zvieratá môžu rozprávať ľudskou rečou, lastovička môže milovať sochu, ale nikdy som neuverila tomu, že „predseda miestneho národného výboru v hociktorom mestečku na Slovensku robí mnoho rozprávkových činov“.

Bežia noci, bežia dni…

Zarážala ma aj „šírka“ jeho rozprávania. „Niekedy chodím po svete a čakám, že sa mi stane niečo rozprávkové, aby som mal o čom napísať rozprávku – ale nič rozprávkové sa mi nestáva. Bežia dni. A keď bežia dni, pochopiteľne, bežia aj noci. A keď bežia noci, pochopiteľne, bežia aj ďalšie dni. A keď bežia ďalšie dni, pochopiteľne, bežia aj ďalšie noci.“

To, že ktosi nazve rozprávkami príbehy opisujúce bežný, úmorný a nezriedka nudný povrch každodennosti, ktorá nie je ani trochu čarovná, i keď autor sa nás o tom snaží presvedčiť tým, že si všeličo vymýšľa (a tu vyvstáva otázka, kde je hranica medzi vymýšľaním a táraním), vo mne budilo v detstve (a priznám sa, že aj dnes, v dospelosti) čistú hrôzu. Väčšiu ako všetci draci, ježibaby a obri dokopy.

Teraz najčítanejšie