Mnohým znásilneným blahorečenie Anny Kolesárovej lieči staré rany, hovorí kňaz Pavol Hudák

Foto N – Tomáš Benedikovič

Katolícku cirkev v sobotu čaká jedna z najväčších udalostí za posledných desať rokov. Budú blahorečiť Annu Kolesárovú, šestnásťročné dievča, ktoré zomrelo na konci vojny, keď sa bránilo vojakovi sovietskej armády, ktorý ju chcel znásilniť.

Blahorečenie inicioval rektor Pastoračného centra Anny Kolesárovej vo Vysokej nad Uhom Pavol Hudák, ktorý sa o jej prípad začal zaujímať pred viac než dvadsiatimi rokmi.

V rozhovore sa dočítate:

  • Ako si pamätníci spomínali na Annu Kolesárovú;
  • čo cirkev a Rím posudzovali počas blahorečenia;
  • čo našli lekári v hrobe počas exhumácie;
  • či by mohla byť mučeníčkou, ak by nebola pannou;
  • či je podľa cirkvi dobrým príkladom pre mladých veriacich a pre obete znásilnenia.

 

Kedy ste prvý raz počuli o príbehu Anny Kolesárovej?

Bolo to v septembri 1997. Prišiel som ako kaplán do Košíc do Dómu sv. Alžbety a dostal som na starosť mládež. Bol som na kňazských rekolekciách na košickom sídlisku Nad jazerom, kde je kostol zasvätený svätým košickým mučeníkom. Spomínali tam viac osobností, ktoré zomreli buď mučenícky za vojny, alebo mali pekný životný príbeh a mohli byť adeptmi na blahorečenie. Vtedy som prvý raz zachytil meno Anky Kolesárovej. Šiel som do archívu na biskupskom úrade, kde sa o nej písalo ako o „hostia sanctae castitatis“, teda ako o „obeti svätej čistoty“.

Pokračovali ste v pátraní?

Farár mi ukázal aj kroniku, kde sú dejiny farnosti, a tam sa v krátkosti písalo aj o tom, ako vojak zabil Anku. Farár, ktorý o tom písal, vedel, že deň predtým bola na spovedi, že sa bála a nosila šaty po nebohej mame. Poznal ju osobne. Začal som o nej hovoriť mladým ľuďom, s ktorými som sa stretával, a tí o nej stále vyzvedali. Rozhodol som sa preto, že s nimi zájdem do Vysokej nad Uhom, kde žila a zomrela. Prišli sme tam v novembri 1998, bola veľká hmla, zablúdili sme. Ešte predtým som zavolal farárovi, či nemôže do kultúrneho domu zavolať ľudí, ktorí ju poznali. A prišli jej rovesníci, kamaráti, spolužiaci. Takmer nikto z nich už nežije.

Pavol Hudák (1964)

Vyštudoval Teologickú fakultu na Univerzite Komenského. Na vysokú školu však nastúpil až po revolúcii ako 26-ročný, dovtedy sa živil montážnymi prácami. Je rektorom Pastoračného centra Anny Kolesárovej vo Vysokej nad Uhom. V minulosti pôsobil ako duchovný správca Univerzitného pastoračného centra v Košiciach. Je aktorom blahorečenia Anny Kolesárovej, čo znamená, že ho oficiálne inicioval.

Ako si na ňu spomínali?

Hovorili nám, ako štrikovala, napríklad rukavice bez prstov, pamätali si konkrétne príbehy. Do dvoch týždňov po stretnutí zomreli traja jej spolužiaci, a tak som volal arcibiskupovi, že ľudia, ktorí poznajú jej príbeh, už zomierajú a bolo by zaujímavé ich vypočuť. Tak mi povedal, nech to spravím. Boli to ľudia okolo sedemdesiatky, osemdesiatky. Mali na ňu veľmi pekné spomienky, vraj z nej vyžarovala dobrota, a pretože jej chýbala mama, musela skoro dospieť.

Kedy sa konala prvá púť do Vysokej nad Uhom?

V januári 1999 sme sa do Vysokej vrátili. Prenajali sme si kultúrny dom, kde sme chceli prespať na karimatkách a v spacích vakoch. Prišlo 111 ľudí, prekvapil nás ten počet. Celý čas sme v podstate rozoberali len tému láska. To bola akási spontánna nultá púť. Arcibiskup ma vtedy poveril vedením Univerzitného pastoračného centra a tamojší študenti ma stále ťahali do Vysokej. Zorganizovali sme preto prvú púť, ktorá trvala 24 hodín a volala sa „krása mužnosti“.

Prečo sa púť na miesto, kde ruský vojak zabil 16-ročné dievča, volala „krása mužnosti“?

Vtedy v máji, keď sa mala konať prvá púť, bola spomienka na Jozefa Robotníka, teda ženícha Panny Márie. Máj, lásky čas, a Jozef Robotník, teda muž, a mladé dievča, Anka, ktorá mala šestnásť – preto téma krása mužnosti

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom

Anna Kolesárová

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |