Denník N

Dcéra po mne zdedila oči, vlasy a ADHD. Chcem ju naučiť hľadieť na svet zvedavými očami

Ilustračné foto – © Flickr.com (CC BY 2.0)
Ilustračné foto – © Flickr.com (CC BY 2.0)

Aj keď som sa na matematike pokúšala sústrediť, zvyčajne som sa nedostala ďalej než cez pár krokov prvého príkladu. Teraz vychovávam dcéru, ktorá má rovnakú diagnózu.

Píše Eileen Hoenigman Meyerová, článok zverejňujeme so súhlasom The Washington Post

Mama ma kedysi varovala, že je naivné myslieť si, že naše deti zdedia iba tie dobré vlastnosti, ktoré si na sebe ceníme my alebo naši partneri. Poradila mi, aby som bola realistickejšia, a pripomenula mi, že deti sú ľuďmi rovnako ako ich rodičia.

Trpím poruchou pozornosti sprevádzanou hyperaktivitou (ADHD – attention deficit hyperactivity disorder). V detstve som si myslela, že som iba zábudlivá zmätkárka. Nepripadala som si veľmi bystrá. Aj preto som rada, že na tento stav existuje meno. Niekedy som však smutná z toho, že aj moja dcéra musí žiť s ADHD. Viem, aké ťažké môže byť premýšľanie, keď vás neustále obklopuje hmla. Viem, ako osamelo, previnilo a neúspešne sa dieťa môže cítiť.

Viac ma zaujímali jazyky ako čísla

Mala som pocit, že existuje špeciálny jazyk, ktorým sa ostatné deti v triede dorozumievajú s učiteľmi. Vždy boli „v obraze“. Rozumeli tomu, o čom učiteľ rozpráva. Ja som zatiaľ tápala v hmle z dôvodov, ktorým som nerozumela a ktoré som si nedokázala vysvetliť.

Chcela som v škole dávať pozor, no vždy to vyzeralo nejako takto:

„Deti, pustime sa do prvého príkladu,“ povie učiteľka.

„Eileen, dávaj pozor,“ vravím si pre seba a horlivo sa snažím upriamiť svoje zmysly. No

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Vzťahy

Teraz najčítanejšie