Nepoznané slasti s Katarínou Poliačikovou: magický augember, naj miesto v New Yorku a flanérstvo

Pôsobí ako efemérna bytosť, o ktorej nikdy neviete, kde sa nachádza. Pôsobiskom umelkyne Kataríny Poliačikovej nie je konkrétne miesto, ale svet, v ktorom zbiera podnety pre svoju tvorbu. Navyše tvrdí, že pre ňu neexistuje vec, ktorá by bola nezaujímavá. Toto všetko z nej robí ideálnu kandidátku pre rubriku Nepoznané slasti, čiže veľmi osobný výber dôležitých vecí, s ktorými ste sa možno ešte nestretli.

Augember

Keď sa na konci augusta ochladilo a ja som v jeden deň vyšla do záhrady, už to tam bolo. Augember. Je to môj trinásty mesiac, ktorý som si vymyslela. Obdobie, ktoré prebieha práve teraz: od druhej polovice augusta po prvú polovicu septembra. Tento čas „medzi“ mám veľmi rada. Končí sa leto, začína sa jeseň a dejú sa rôzne zmeny. Prichádza niečo nové, ľudia sa vracajú z dovoleniek a je v tom isté napätie. Je to emocionálne, takmer až telesné a veľmi dobre sa v tomto období cítim. Neobľubujem júl, také to dokonalé leto. Mám rada moment toho zlomu, nové vône a pomalú zmenu prírody. Ešte nepadajú listy, nie je to babie leto, ale taký subtílny prechod. Trvá veľmi krátko a tá prchavosť tomu dodáva magickosť.

Začala som si to všímať cez svetlo. Som na svetlo úplne vysadená, a to aj cez moju tvorbu a prácu s fotografiou. Keď som ešte bola na škole, kamarátke som hovorievala, že v lete príde do mesta Giorgio de Chirico. Ten metafyzický maliar dlhých tieňov a zvláštnej atmosféry. Práve to pre mňa augember stelesňuje. Zároveň ho mám rada aj z gurmánskeho hľadiska. Všetko dozrieva, trh je plný všelijakých vecí a okolo hrozna lietajú osy. Je to veľmi živé.

Keď poviete augember, znie to jemne absurdne a ani si neuvedomíte, že je to spojenie dvoch slov, ktoré dôverne poznáte. Rada sa hrám s jazykom a vymýšľam si pomenovania stavov, ktoré sú medzi niečím. Keď niečo pomenujem, je to pre mňa viac uchopiteľné a istým spôsobom si to prisvojím. Vždy mám však dilemu, či veci pomenovávať alebo nie. Pomenovaním im totiž môžem niečo vziať, pretože ich istým spôsobom zastreším.

Clarice Lispector

Táto kniha je pre mňa jedným z najhlbších emocionálno-intelektuálnych zážitkov, ktoré som pri čítaní mala. Vášeň podľa G.H. (1964) od Clarice Lispector mi odporučila kamarátka ako svoju najobľúbenejšiu knihu. Keď mi to povedala, mala som pocit, že so mnou zdieľala nejaké tajomstvo. Knihu som čítala dosť dlho, niektoré pasáže som opakovala a určite sa k nej ešte vrátim. Na začiatku je pekný úvod od autorky, v ktorom píše, že by bola rada, keby knihu čítali len ľudia, ktorých duše sú už vyvinuté. Je to drzé a elitárske, ale vystihuje to jej osobnosť.

Clarice Lispector pochádzala z ukrajinskej židovskej rodiny, ktorá v dvadsiatych rokoch emigrovala do Brazílie. Neskôr sa vydala za diplomata, čo jej umožnilo venovať sa písaniu. Hlavnou postavou knihy Vášeň podľa G.H. je bohatá žena, ktorá žije vo veľkom dome. Raz vstúpi do slúžkinej izby a uvidí v skrini švába. Kniha stojí na tomto momente, na mystickom zážitku v kontakte s touto živou bytosťou. Od toho sa odvíja dlhý introspektívny monológ, ktorý je ťažké opísať. Keď si to prečítate a máte to podať ďalej, zistíte, že toho nie ste schopní. Kritik Benjamin Moser o tvorbe Lispectorovej napísal, že je to mágia. Buď ju úplne odmietnete, pretože sa na ňu nedokážete naladiť, alebo jej úplne prepadnete. Je v tom určité bosoráctvo.

Keď som knihu prečítala, bola som fascinovaná jej jazykom. Ide o písanie, ponárajúce sa do úplných hĺbok jazyka, emocionálne aj filozoficky. Prekladateľka do angličtiny v doslove píše, že v preklade boli miesta, na ktorých sa autorky chcela opýtať, ako to myslela. Mnohé veci sú veľmi krehké a pri nesprávnom preklade mohli stratiť zmysel. Sú aj analýzy vzťahu autorkinej tvorby k židovskému mysticizmu, ktorý mohol prameniť z jej rodiny. Ona sa k židovstvu priamo neobracia, ale v jej jazyku majú zaznievať kabalistické postupy – reorganizácia vetnej štruktúry a gramatiky, isté „prehádzanie“ jazyka za účelom väčšieho zážitku. Niektoré vety sú také, že ich prečítate a keď ich začnete rozoberať, rozpadnú sa vám.

Housing Works Bookstore Cafe

Kamarát mi raz povedal, že mi ukáže svoje najobľúbenejšie miesto na svete. Mala som veľké očakávania a keď sme tam prišli, bola som očarená. Housing Works Bookstore Cafe je kaviareň a antikvariát v New Yorku. Je to krásny veľký priestor, ktorý je zároveň istým spôsobom útulný. Sú tam vysoké liatinové stĺpy a točité schodisko, po ktorom môžete vyjsť na poschodie a pri stolíku sa zašiť s knihou na celý deň.

Housing Works je newyorská charita, ktorá sa zameriava na problém HIV a na bezdomovectvo. Vznikli v roku 1990 a vymysleli si model fundingu založený na sekáčoch, do ktorých môžete priniesť veci a oni ich predávajú. A potom majú túto kaviareň s antikvariátom. Knihy tu zohrávajú veľkú úlohu, pretože majú veľmi dobrý výber. New York má predsa len vyšší level čitateľstva. Kúpila som si tam už viac kníh, ale ten priestor mám rada hlavne pre jeho atmosféru. Je tam cítiť ten starý New York sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, ktorý som nezažila. Je to také ozajstné, mesto sa tam premieta zvonku dovnútra, s celou škálou zaujímavých ľudí a postavičiek. V okolí máte drahé fancy butiky a uprostred nich je zrazu toto miesto.

Najviac sa mi páči, že tam chodí úplne hocikto. Nie je to nijakým spôsobom segregované miesto s veľmi zemitým osadenstvom. Pozriete sa na ľudí a vidíte, že ide o rôzne sociálne skupiny, vrátane bezdomovcov. Je to bezpečné miesto pre ľudí na okraji spoločnosti. Dá sa tam pri jednej káve sedieť celý deň. To v New Yorku nie je vôbec bežné, pretože tam je prepočítaný každý centimeter a minúta času. Tu vás nikto nekontroluje, dám si kávu alebo aj obed a potom čítam alebo pracujem.

Flanérstvo

Základná definícia flanérstva znie, že je to bezcieľne prechádzanie sa. Pre mňa ale nie je úplne bezcieľne. Často sa mi stáva, že si chcem v nejakom meste niečo pozrieť, odložím to na neskôr a potom sa k tomu voľným prechádzaním dostanem. Zrazu je to predo mnou. Sú to momenty objavenia, ktoré mám rada. Dnes keď ste v cudzom meste, len si vygooglite, kde je najbližšia kaviareň. Ja najradšej objavujem veci náhodne a mám z toho oveľa väčší pôžitok.

Flanérstvo je aj súčasťou mojej umeleckej práce. Vo svojej tvorbe využívam predovšetkým pozorovanie. Pozorujem veci okolo seba, nejakým spôsobom ich zbieram, napríklad ako videá alebo knihy z antikvariátov. Pri kráčaní mestom sa dostávam do modu, aký inak nezažívam. Je to stav mysle, ktorý otvára nové veci. Keďže veľa cestujem, ide o spôsob, ako spoznávam miesta. Veľmi pomaly. V minulosti som sa v cudzom prostredí nevedela orientovať a strácala som sa. Ale keď som začala chodiť na umelecké rezidencie, vždy som sa niekde ocitla a musela som tam fungovať. Začala som si teda  nejaký orientačný zmysel budovať práve cez chodenie. Teraz mám v hlave mentálne mapy rôznych miest, ktoré sa vytvorili flanérstvom.

Pojem flanér sa objavil v devätnástom storočí ako vyslovene mužská záležitosť. Vtedy bolo nemysliteľné, aby sa ženy samy prechádzali po uliciach. Čítala som o tom zaujímavú knihu Flaneuse od Lauren Elkin. Je to Američanka, ktorá sa presťahovala do Paríža a úplne prepadla chodeniu po meste. Napísala knihu o ženách, ktoré v minulosti kráčali mestami – ako Agnès Varda, Sophie Calle alebo George Sand – a zároveň sú to jej zážitky z rôznych miest. Otázka rodu nie je pre mňa až taká zásadná, nerada sa voči čomukoľvek vyhraňujem. Navyše dnes to ani nemusím riešiť, pretože keď sama kráčam mestom, nepútam pozornosť. Je to skôr o tom, že ženy inak vnímajú priestor a majú  z mesta iný zážitok ako muži. Inak sa v ňom orientujú, možno si viac všímajú isté parametre priestoru, ako ľudské interakcie a vizuálne veci.

Slasti iných ľudí

Vždy ma zaujímala osobná stránka ľudí, ktorí majú publicitu alebo vedú istým spôsobom verejný život. Ako v súkromí  prežívajú veci, s ktorými sa stretáva každý? Susan Sontag som dlho vnímala ako teoretičku, hlavne cez jej písanie o fotografii. Potom sa mi do ruky dostali jej denníky, vydané po jej smrti. Úplne ma to vtiahlo, pretože sa tam ukazuje jej intímno. Čítate o jej pochybnostiach, sklamaniach a neistote. Celkom sa tam odhaľuje. Pri čítaní denníkov som narazila aj na jej zoznam vecí, ktoré má a nemá rada. Veľmi sa mi to páčilo. Je to príklad na slasti iného človeka, ktoré ma veľmi bavia a obohacujú.

Ten zoznam sa stal východiskom pre môj umelecký projekt Fires Venice Tequila Sunsets, čo sú prvé štyri slasti zo zoznamu Susan Sontag. Keď som bola na rezidencii v Litve, ocitla som sa v nádhernom prostredí. Nevedela som, čo tam vlastne mám robiť, pretože sa mi zdalo zbytočné k tomu miestu niečo pridávať. Vrátila som sa k zoznamu Susan Sontag s tým, že z neho vyberiem veci, ktoré mám rada aj ja. A budem filmovať scény a asociácie s nimi spojené. Vybrala som si napríklad západ slnka. Točila som ho nad Baltickým morom a veľmi som si to užívala. Západ slnka je v umeleckom kontexte úplne traumatizovaný, pretože si vlastne nemôžete dovoliť s ním pracovať, keďže je to totálny gýč. Ďalšou slasťou bola modrá farba, ku ktorej som urobila video v miestnom kostolíku. Boli to momenty, cez ktoré som objavovala miestne prostredie.

Videá zostali v surovom stave a ešte som sa k nim nevrátila. Keď som však bola v New Yorku, rozhodla som sa písať texty, pretože niektoré videá sa spájali so situáciami, ktoré som chcela uchopiť aj verbálne. Vznikla zbierka textov, ktoré vychádzajú zo slastí Susan Sontag. Pritom sú to moje osobné zážitky. Niektorí ľudia sa ma pýtali, ako to celé súvisí s jej teóriou. Mne pritom išlo o spojenie s jej osobou na úplne inej úrovni – ľudskej. Všetci sa nejako vzťahujeme k západu slnka či k iným bežným veciam. Na jej zozname sa mi páčili úplne absurdné spojenia, kde vedľa seba stáli Bach, vôňa čerstvo pokosenej trávy či cikanie. Znelo to ako poézia.

Wabi-sabi

Mám rada staré veci. Keď držím knihu, vnímam jej ošúchané rohy a zažltnuté stránky. Viem, že som s ňou veľa cestovala. Japonci na to majú vlastné pomenovanie. Wabi-sabi označuje krásu vecí, ktoré sú nejakým spôsobom opotrebované. Práve tá opotrebovanosť im dáva auru a krásu. Znamená to, že veci sa používaním neznehodnocujú, ale práve naopak, získavajú hodnotu. Môžu to byť pukliny na šálke, alebo tento stôl. Kaviareň Next Apache je vlastne celá wabi-sabi. Veľmi k tomu inklinujem a rada sa takýmito vecami obklopujem.

Rozmýšľam, či sa wabi-sabi dá udržať pri materiáloch, ktoré sa dnes používajú. Keď sa pozriete na budovy z 90. rokov, vidíte, že nechátrajú spôsobom, ktorý by sa dal označiť za šarmantný. Navyše tu máme všelijaké retro štýly, ktoré sa umelo snažia napodobniť opotrebovanosť. Absurditou sú kvázi ošúchané džíny, ktoré niekde perú deti, aby vyzerali nosene. Wabi-sabi je pritom estetika veci, ktorá vznikne sama a nedá sa urýchliť. To je na tom dôležité. O wabi-sabi vyšla v češtine kniha Wabi-sami pro umělce, designéry, básniky a filozofy, ktorá nie je návodom na umelé aplikovanie tohto princípu, ale sprevádza jeho históriou a aspektami.

Na japonskej kultúre ma baví aj to, že majú označenia na veci, ktoré my v tradícii západného sveta nemáme. Napríklad majú pomenovanie na svetelný jav, keď svetlo prechádza cez listy stromov.