Denník N

Slovenka, ktorá žila v Mjanmarsku: Teraz už majú mobily aj bankomaty, Su-Ťij však krutý režim nezmenila

Slovenská expertka na Mjanmarsko Kristína Kironská. Foto – K. K.
Slovenská expertka na Mjanmarsko Kristína Kironská. Foto – K. K.

„Rohingov tam vyhladzujú v priamom prenose, Su Ťij ma veľmi sklamala,“ rozpráva Kristína Kironská, ktorá robila výskum v tejto budhistickej, no stále represívnej krajine.  Keď bola pred necelými desiatimi rokmi prvýkrát v najväčšom mjanmarskom meste Yangone, bol tam len jeden bankomat, ale mal taký príšerný kurz, že aj tak si všetci menili peniaze na čiernom trhu. Teraz ich je tam síce veľa a SIM karta už nestojí astronomických 5-tisíc dolárov, no represívny režim sa nezmenil k lepšiemu ani po nástupe bývalej ľudskoprávnej ikony Aun Schan Su Ťij. Vďaka Facebooku sa tam navyše nenávisť šíri ešte ľahšie.  So slovenskou expertkou z Inštitútu ázijských štúdií a Amnesty International Slovensko sme sa rozprávali o tom,

  • ako rýchlo sa mení Mjanmarsko;
  • prečo krajinu už viac nevolá Barma;
  • že ľudia majú na domoch čísla, ktoré o nich veľa prezradia;
  • prečo tam panuje taká nenávisť voči Rohingom;
  • ako sociálne siete a budhistickí lídri burcujú násilie.

Ako ste sa dostali do Mjanmarska?

Keď som si na taiwanskej univerzite v Kaušungu (Kaohsiung) robila doktorát, venovala som sa práve Mjanmarsku a jeho volebnému systému a s ním spojenej tranzícii politického systému. Riešila som, či nové voľby prinesú nejakú zmenu. Tak som sa v roku 2015 presťahovala z Taiwanu do Mjanmarska, kde som strávila necelé dva roky. Okrem výskumu som tam pracovala aj v miestnej neziskovej organizácii, čo mi pomohlo, aby som sa dostala bližšie k tomu, ako ľudia uvažujú a vnímajú zmeny vo svojej krajine.

Boli ste tam už aj predtým, ako Su Ťij nastúpila k moci. Ako veľmi sa tým krajina zmenila?

Predtým som túto krajinu navštívila viackrát. Prvý raz v roku 2010 a vtedy ma veľmi fascinovalo, že to, čo som sa dočítala, vôbec nesedelo s tým, čo som tam videla.

Čo nesedelo?

Z turistického pohľadu sa napríklad písalo, že určite nás bude celý čas sledovať nejaký vojak a budeme ho za sebou vidieť. To sa mi však nestalo, nikdy som si nič nevšimla. Vtedy bolo tiež zakázané ísť do nového hlavného mesta Naypyitaw (vyslovuje sa Nepidó) , ktoré bolo ohlásené v roku 2006, rok po tom, ako sa tam celá administratíva potichu presunula z Yangonu (bývalý Rangún). Cudzincom sa vyslovene neodporúčalo tam chodiť. Nikto mi ani nechcel predať lístok na autobus s tým, že som cudzinka. Na tretí pokus som nakoniec lístok zohnala a nič sa mi tam nestalo, bolo to fajn.

Ako to vyzeralo v Naypyitaw?

Všetko bolo čistučko nové a čo ma najviac šokovalo a človeka vyslovene štvalo, bolo to, že tam všade fungovala elektrina. Celá krajina vtedy fungovala bez elektriny na generátoroch. Človek prišiel do Neipyijto a tam bolo niekoľko prúdov diaľnice, všetko osvetlené a prešlo tam jedno auto za hodinu. Všetko uprostred vyprahnutej planiny. V meste postavili aj pagodu, ktorá je napodobeninou veľkej pagody Schwedagon, pýchy Mjanmarska. Postavilo sa tam veľa nových hotelov a golfových ihrísk a dokopy nikde nič a nikto. Medzičasom sa to však zmenilo. Vtedy tam cudzinci nesmeli bývať, teraz to majú povolené, hoci bývať môžu len v hoteloch.

Ako vás prijali Mjanmarčania?

Po tom všetkom, čo som čítala o vojnách a konfliktoch v regióne, ma najviac fascinovalo, akí sú tu milí ľudia. To všetko u mňa spôsobilo, že som sa začala venovať tejto krajine seriózne na magisterskom a neskôr aj doktorandskom štúdiu.

Kristína Kironská
Narodila sa na Slovensku vo viacjazyčnej rodine, ovláda sedem jazykov. Študovala medzinárodné vzťahy na Slovensku a v Portug​a​lsku. V roku 2008 sa presťahovala na Taiwan, kde absolvovala magisterský program China and Asia-Pacific Studies a neskôr získala PhD. na National Sun Yat-sen University. V rokoch 2015 – 2016​ žila v Mjanmarsku a uskutočňovala výskum v spojitosti s voľbami a perzekvovanou menšinou Rohingov. V súčasnosti žije na Slovensku a​ popri aktivitách v IAS​ pracuje v Amnesty International Slovensko. 
Zdroj: asian.sk

Keď ste sa tam vrátili ako doktorandka, kde ste mali základňu?

Bývala som v bývalom hlavnom meste, v Yangone. Na to som dostala grant z taiwanskej školy aj zo Slovenska z Nadácie Tatrabanky pre slovenských študentov žijúcich v zahraničí. Inak by som si to nemohla dovoliť.

Nie je Mjanmarsko lacné?

Hoci je to krajina, kde sa zarába 60 dolárov mesačne a pre turistov je lacná, pre tých, čo tam prídu žiť, je to veľmi drahé. Napríklad keď idem na výlet, pokojne si tam zaplatím hotel na tri noci, ale dlhodobo je to drahé. Človek tam má na výber – buď býva v úplnej búde s potkanmi, alebo v niečo lepšom, čo už je veľmi drahé. Za svoje ubytovanie som platila 1100 dolárov mesačne. Nejakú izbu som ešte prenajímala ďalej, tak sa to potom nejako rozdelilo. A nájom sa tam platí rok dopredu v hotovosti. Závisí od aktuálneho kurzu, ako draho vás vyjde. Ja som domácu uprosila, aby som mohla platiť každý polrok. Keď sme sa dohodli, prišla s veľkou taškou na peniaze. Tých 6600 dolárov v kyatoch (miestna mena kyat, vyslovuje sa čat) bola obrovská kopa peňazí. (smiech)

Ako ste si vybrali hotovosť?

V roku 2010 ešte neboli v krajine bankomaty

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Genocída Rohingov

Svet

Teraz najčítanejšie