Jozef Tiso: samozvaný martýr, Hitlerov spojenec a obdivovateľ

Jozef Tiso pôsobil v slovenskej politike takmer tridsať rokov. Jeho hodnotenie je vždy spojené s obdobím druhej svetovej vojny, keď Tiso stál na najvyšších stupňoch politického rebríčka vtedajšej Slovenskej republiky. Vojna svojím priebehom, drastickými skúsenosťami a výsledkami rozhodujúcou mierou poznamenala charakter slovenského štátu a úlohu Tisa v ňom.

Tiso nebol významným hráčom na európskej vojnovej šachovnici, no vo vtedajšom slovenskom politickom živote zohrával kľúčovú úlohu. Tým, že sa dostal na absolútnu špičku vtedajšej vládnej moci, logicky prebral na seba aj právnu, politickú i morálnu zodpovednosť za všetko, čo sa v štáte v rokoch 1939 – 1945 udialo.

Stvoriteľ Hitler

V jeho činnosti môžeme nájsť viaceré znaky charakteristické pre slovenskú politiku vôbec, zvlášť počas dvoch totalitných režimov. Boli to oportunizmus, kolaborácia s veľmocou, fenomén strachu, politika menšieho zla, fetišizovanie vládnucej politickej strany, primitívna demagógia a propaganda, šírenie jedinej prípustnej ideológie, ospravedlňovanie politických rozhodnutí i zločinov dobrými úmyslami v prospech štátu, národa, pracujúceho ľudu.

Tiso stál na čele štátu, o ktorý sa vo svojej politickej činnosti pred rokom 1939 neusiloval. Vedel, že mu bol nanútený nacistickým Nemeckom. Napriek tomu však vysvetľoval zrod štátu potrebami a aj údajným Božím želaním: „Boli sme si vedomí povinnosti plniť úlohu Stvoriteľa s národom slovenským, aby sme nevyvolali na seba a národ slovenský hnev Boží.”

Tiso tu vlastne prisúdil Bohu úlohu, ktorú v skutočnosti zohral pri vytvorení štátu Adolf Hitler. Často si vypomáhal aj manipulovaním historických faktov, tvrdiac, že v marci 1939 sa vlastne nezrodil, ale iba obnovil slovenský štát, ako logické pokračovanie Veľkomoravskej ríše.

Po boku Nemecka

Inokedy však prekvapil vyhlásením, že „za Česko-Slovenskej republiky nikdy Slováci o štátnej samostatnosti nehovorili, ani za ňu nebojovali. Poctivý Slovák za samostatný slovenský štát nepracoval, lebo každý bol presvedčený, že by národ prišiel do nešťastia”.

Napriek tomu Tiso slovenský štát považoval za najvyššiu hodnotu v živote národa, čomu podriadil celú svoju vtedajšiu politickú činnosť. Tým si možno vysvetliť aj jeho neotrasiteľnú vernosť nacistickému Nemecku. Tu už však nešlo iba o vonkajšími okolnosťami nanútené spojenectvo, ale o neskrývaný obdiv voči tzv. Tretej ríši ako údajne spoľahlivému a jedinému ochrancovi slovenského štátu.

Bola to však cesta vedúca k stále hlbšej kolaborácii s hitlerovským Nemeckom, čo nemalo iba zahraničnopolitický rozmer ako napríklad pristúpenie k paktu fašistickej OS-i či zapojenie sa slovenskej armády do vojny po boku nacistických armád. Spojenectvo s hitlerovským Nemeckom uľahčilo na Slovensku nastolenie totalitného režimu s domácimi fašistickými prvkami; tzv. riešenie židovskej otázky, ktoré sa skončilo vyvraždením troch štvrtín slovenských „neárijských“ občanov; kolaborácia s nemeckými okupačnými jednotkami, ktoré na jeseň 1944 obsadili Slovensko a páchali tu zločiny proti civilnému obyvateľstvu.

Nemožno tvrdiť, že Tiso bol vždy iniciátorom a realizátorom vyššie uvedených udalostí. Vždy ich však vysvetľoval, ospravedlňoval, zdôvodňoval a kryl svojou nespornou autoritou. Jeho popularita u občanov nevyplývala z osobných politických kvalít, ale z duchovnej funkcie kňaza, ktorý bol v širokých vrstvách hlboko veriaceho slovenského obyvateľstva rešpektovaný.

Tiso toto svoje postavenie vedel využívať i zneužívať. V  jednom zo svojich početných prejavov tvrdil, že „sociálne zásady tlmočené pápežskými encyklikami a zásady národného socializmu sú totožné“. Zatiaľ čo vatikánske kruhy boli z takýchto vyhlásení šokované, nacisti ich vedeli pragmaticky využívať.

V rokoch 1940 – 1942 umožnili Tisovi zvíťaziť vo vnútropolitickom zápase so slovenskými nacionálnymi socialistami vo vládnom tábore. Pre nemeckú politiku voči Slovensku bol totiž Tiso omnoho efektívnejším typom kolaboranta, než aký predstavovali radikáli a za nimi stojace sily grupujúce sa najmä v Hlinkovej garde.

Nacistom síce na Tisovi všeličo prekážalo, no napriek tomu rozhodujúce berlínske kruhy oceňovali jeho spoľahlivú lojalitu, jeho pacifikačnú a konsolidačnú činnosť v domácom prostredí, čo bol z pohľadu nemeckých politických a hospodárskych záujmov najrozhodujúcejší faktor.

Strana je národ

Nemecká kalkulácia s Tisom sa vydarila, lebo pod jeho vedením kolaborácia s III. ríšou fungovala omnoho efektívnejšie a spoľahlivejšie, než by to dokázali slovenskí národní socialisti. (Nemožno si tu odpustiť poznámku, že až k podobnej situácii došlo u nás po sovietskej okupácii Československa v auguste 1968, keď okupačná veľmoc dala v procese postupnej kolaborácie prednosť „normalizátorom“ pred skompromitovanými radikálmi.) Tiso ako spolutvorca totalitného režimu sa otvorene hlásil k jeho praktikám uplatňovaným voči skutočným alebo iba fiktívnym či potenciálnym odporcom.

V najotvorenejšej podobe sa to prejavilo pri jeho ospravedlňovaní a vysvetľovaní neľudského riešenia židovskej otázky, vrátane deportácií „neárijcov“ do vyhladzovacích táborov. Vo svojich mocenských zápasoch sa opieral o podporu funkcionárov HSĽS, na čele ktorej stál. Podľa neho: „Strana musí byť na čele, musí byť organizátorom celého verejného života. Strana v mene národa dáva štátu snem a vládu. Strana je národ a národ je strana. Strana namiesto národa rozmýšľa. Čo národu škodí, to strana zakazuje. Strana sa nikdy nepomýli, keď záujem národa bude mať pred očami.“

Tiso ako prezident a najvyšší veliteľ slovenskej armády sa často vyjadroval aj k otázke jej účasti vo vojne po boku nacistických vojsk. Tvrdil, že útok slovenských jednotiek proti Poľsku bol preventívnou akciou, aby vojna nezasiahla slovenské územie, a aktivity slovenskej armády na východnom fronte vysvetľoval ako nevyhnutnú súčasť boja za „novú Európu“ pod vedením Veľkonemeckej ríše.

Tiso sa všetkých svojich vyššie spomínaných postojov, vrátane svojich politických a morálnych zlyhaní prerastajúcich neraz do zločinov, nikdy nevzdal, nevedel sa odpútať zo smrteľného objatia nacistického Nemecka, hoci mal na to viac príležitostí, čo nakoniec vyústilo do jeho politickej i ľudskej tragédie. Sebaštylizácia do polohy národného martýra, o čo sa usilujú už sedemdesiat rokov aj jeho ideoví pohrobkovia a nasledovníci, nemá oporu v relevantných historických faktoch.