Ako vyzerá miznúce Slovensko v podaní Alana Hyžu. Fotil dreveným aparátom na veľký formát filmu
Vo svojej poslednej knihe nemá fotograf Alan Hyža na žiadnom zábere Slovenska stopy dnešnej doby, ako sú bilbordy, paneláky či elektrické vedenie.
Týmto rozhovorom nadväzujeme na letný cyklus o bizarnostiach a krásach Slovenska. S Alanom Hyžom sme viedli dialóg dvoch fotografov, kamarátov a rovesníkov. Kedysi zaznamenával vojny a konflikty, v jeho oceňovanej knihe Memoria však nenájdete jediného človeka. Je mu blízky názor, podľa ktorého farebné fotografie sú reprodukciou reality, čiernobiele jej interpretáciou. Má radšej tie druhé. Používa na prvý pohľad archaickú techniku, ktorá váži dvadsať kilogramov. To vyžaduje koncentráciu na to podstatné a pokoru.
Celý život si fotografoval ľudí, často vypäté situácie, konfliktné zóny. Pozerám si tvoju najnovšiu knihu o Slovensku a žiadny človek, je to krajina a pamiatky. Čo sa stalo?
Nestalo sa nič. Som milovník fotografie. Vnímam to ako posun, mentálny či technologický, že som postúpil akoby o stupienok vyššie – na veľkoformátovú fotografiu, robím na klasický film formátu 20×25 centimetrov.
Zaznávaš teda digitálnu fotografiu?
V žiadnom prípade. Hovorím o technike, fotenie s veľkým aparátom je čosi úplne iné.
Mnohí si teraz povedia, že dnešné fotoaparáty sú technicky dokonalé. Čoraz viac pixelov, čoraz vyššie rozlíšenie. V čom je iné fotenie technikou, aká sa používala pred polstoročím?
Mám na to dva dôvody. Prvé je technické hľadisko, nejde mi o vyššiu ostrosť ani krajšie farby, v tom je digital „dokonalý“, ale podanie na veľký formát filmu je také, aké digitálom nikdy nedosiahneš.
Vysvetli laikovi, čo máš presne na mysli.
Celkový dojem z obrázka. Čiernobielu fotku z veľkého filmu vnímaš ako obraz, klasické plátno. Digitál je „iba“ verné zobrazenie skutočnosti. Jeden americký fotograf povedal, že farebná fotografia je reprodukcia reality a čiernobiela jej interpretácia. To je, myslím, výstižné.
Verné zobrazenie nie je dobré?
Ako pre koho, pre mňa nie. Keď niečo odfotím na veľký formát filmu, vidím veci, ktoré bežným okom nezbadám. Plus je to pre mňa potešenie sa na to pozerať. Odfotíš banálnu vec, trebárs pohár na stole, veď koľko ľudí fotilo kedysi zátišia, tam ti nič neutečie – a je to krásne. Tým pritom neopúšťam dokumentárnu fotografiu na malý formát. Začal som knihou 100 o vzácnych ľuďoch a ich obľúbených miestach. Ľudí som portrétoval na stredný formát 6×6 centimetrov, miesta na veľký. Ďalšia kniha Memoria je celá iba na veľký formát. Úplne bez ľudí. Teraz robím Spiš, kde sa oblúkom vraciam k foteniu ľudí – ale iba na veľký formát. To fotíš inak, nestriehneš na zlomok okamihu, na gesto. Musíš si to v pokoji rozložiť, nastaviť, zaostriť. Tak, ako sa to robilo kedysi.
Cez techniku si sa dostal k témam, ktoré ťa zaujímajú, alebo je to naopak?
Mám veľmi rád históriu a staré veci, celý život sa v tom „rýpem“. Keď som išiel teraz za tebou do kaviarne cez Hlavné námestie, musel som sa smiať, ako si masy turistov v maličkom historickom centre všetko fotia na smartfóny. A pritom, v Bratislave bolo plno takýchto domov a ulíc. Podhradie, Vydrica. To zmizlo. Už dávno som chcel urobiť zmysluplnú kolekciu duchovných miest, ktoré majú historickú hodnotu. Hľadal som spôsob ako. Ľahšou cestou by bol malý aparát. Prídeš, urobiš „cvak“, bez statívu, nasekáš sto záberov, jeden bude určite dobrý – a ideš ďalej. Ja mám rád ťažšiu cestu. Aby to bolo dôstojné.
Vieš o niekom inom na Slovensku, kto by ešte na Slovensku takto fotil?
Nie, bol jeden český fotograf, Jan Reich. On to robil takto. Z jeho záberov ide pokoj, niečo krásne, na čo sa pozeráš s radosťou.
Alebo Josef Sudek.
Dobre, že to hovoríš. Bol som portrétovať v Prahe Tona Stana a ten má jeden Sudekov aparát, ukazoval mi ho. Drevená „bedňa“ na film 20×25 centimetrov. Má tam starý objektív, na ktorý si jednoruký Sudek napísal, ako má cloniť. Také fotenie je na jednej strane radosť, na druhej galeje. Dá zabrať len celú tú výbavu niekam „dotrepať“.
Koľko to váži?
V mojom prípade do dvadsať kíl.
Všade sa pohodlne dovezieš terénnym autom?
Kdeže! Pred mesiacom som s tým bol na Gerlachu. Náš spoločný kamarát Igor Ludma bol so mnou. V mojom prípade nejde o to, prácu si uľahčiť, ale naopak, skomplikovať si ju. Ja ešte k tomu používam staré, storočné objektívy bez antireflexných vrstiev a bez uzávierky. Pohybom ruky musím na zlomok okamihu vpustiť dnu svetlo. Odkryť – zakryť. Ako za starých čias.
Je to veľké pokušenie, zredukovať techniku na inú, ktorá bude ľahká a malá? Veď taký Hasselblad na film formátu 6×6 centimetrov je iba o kúsok horšia kvalita.
Poviem ti niečo. Teraz som bol na biblickej hore Ararat, leží v dnešnom Turecku. A svoju „úchylku“, fotiť na film, uplatňujem aj pri dovolenkách s rodinou. Mám taký maličký šikovný Olympus. Pred dvomi rokmi som bol so ženou a so synom v San Franciscu a vravím si: čo si tam zoberiem? Ja tým Američanom musím ukázať. Tak som si zobral Moskvu, výklopný aparát na formát 6×9 centimetrov.
Čo na to turisti?
Číňania a Aziati si nefotili most, ale mňa pri moste. Na Ararat, ktorý dnes leží v Turecku, som si vzal Voigtländer, krásny starý kovový aparát.
Na Ararat?
No a? Bol som tam len tak vyliezť. Na jar pôjdem opäť, chcem ho zlyžovať. Tam ma to tak pochytilo, všetci majú milión fotiek, jeden s dronom, druhý s Go Pro, tretí s neviem čím. A tam som začal zvažovať, či si na dovolenky nebudem predsa len voziť dajaký malý digitál. Tak som si včera bol taký v Eurovei pozrieť. Nenašiel som však nič, čo by ma zaujalo.
Inak, ja som naposledy na film fotil pred tromi rokmi v Kosove, možno mi aj medzičasom vytiekli v starej Leice baterky. Ale čisto prakticky, dajú sa kúpiť ešte také filmy, vývojky, chémia?
Iste. Nechcem teraz, aby to, čo poviem, vyznelo zle. Žiarivý príklad je náš spoločný kamarát Jindro Štreit. Keď si pozrieš jeho staré fotky na film, sú často nie celkom ostré, preexponované, zrnité, tmavé. Ale majú dušu, sú skvelé. A pozri si jeho nové fotky na digitál, už to nie je ono. To platí o mnohých autoroch. Kto podľahne kúzlu ľahkej cesty, je stratený.
Nebavme sa však iba o technike. Čo ak je to o inom, nie o kvalite zobrazenia, ale o tom, že práca starou technikou vyžaduje disciplínu, pokoru, trpezlivosť, zvažovanie každého záberu, pretože film je drahý?
Ale samozrejme, prístup je zásadne iný. Či chceš alebo nie, digitál zvádza k povrchnosti, k nezodpovednému prístupu.
Filmári chodia pred natáčaním na obhliadky. Aj ty si si miesta, ktoré si zobrazil v knihe o miznúcom Slovensku, najprv prešiel bez aparátu?
Mám to podobne. Už tridsať rokov brázdim Slovensko, poznám ho dokonale. Veľakrát som išiel okolo miest, ktoré by som chcel odfotiť. Plus som objavil nové, mne neznáme. Asi dve tretiny miest z knihy som navštívil trikrát. Aby som našiel vhodné svetlo a ročné obdobie. To je pri fotke najdôležitejšie.
V tejto knihe ma osobitne zaujal fakt, že na žiadnom zábere nemáš stopy dnešnej doby; bilbordy, elektrické vedenie a podobne. Ako sa ti to podarilo? Určite si to nemazal vo photoshope.
Samozrejme
