V Nemecku hrozí pád základného piliera: Odmietanie spolupráce s extrémnou pravicou

Autor je komentátorom českého Nového deníka

Atmosféra v budove sa napriek perfektne fungujúcej klimatizácii dala takmer krájať. Chvíľu predtým volebné komisie sčítali hlasy odovzdané v regionálnych voľbách. Výsledky potvrdili predvolebnú prognózu – krajne pravicová Národnodemokratická strana Nemecka (NPD) prvýkrát od roku 1968 prešla do jedného z krajinských parlamentov. A päťpercentnú hranicu prekročila v Sasku skoro dvojnásobne, získala 9,2 percenta hlasov.

Keď vtedajší predseda saskej odnože NPD Holger Apfel predstúpil pred novinárov, jeho vystúpenie netrvalo dlho. Ochodze, ktoré átrium lemujú do výšky niekoľkých poschodí, sa zaplnili ľuďmi. Vyzeralo to, ako keby sa na nich zhromaždilo celé osadenstvo snemu, od poslancov iných strán až po posledného vrátnika. A všetci spolu Apfelov prejav prerušovali piskotom a výkrikmi.

Dlhé trvanie nemala ani debata lídrov úspešných strán, ktorú v ten večer naživo vysielala nemecká verejnoprávna televízia. Pri úvodnom slove predsedu saskej NPD sa všetci ostatní šéfovia strán postavili a odišli zo štúdia. Moderátorka sa divákom ospravedlnila a prenos ukončila.

Budú sa podobné scény opakovať, ak na budúci rok Alternatíva pre Nemecko v Sasku získa 25 percent hlasov?

Takmer určite nie. „Hygienický koridor“ okolo extrémistov s desaťpercentnou podporou v jednej spolkovej krajine sa udržiava nepoškvrnene čistý pomerne ľahko. Okolo druhej najsilnejšej strany, ktorá navyše oslavuje úspechy aj inde, vrátane celoštátnych volieb, by to šlo podstatne ťažšie.

Pozíciu druhej najsilnejšej nemeckej strany (v Sasku za vedúcou CDU zaostáva len o tri percentuálne body) AfD prisúdil v pondelok zverejnený prieskum. Nepochybne sa posilnia debaty na tému, o ktorej sa v Nemecku už nejaký čas s istou opatrnosťou hovorí – prichádza AfD do úvahy ako koaličný partner?

Na spolkovej úrovni sú tieto úvahy až na výnimky tabu, ale na krajinskej už tak úplne nie. Najmä vo východných spolkových krajinách, kde je AfD silná a kde sa blížia voľby. Reálne hrozí, že bez Alternatívy budú matematicky do úvahy prichádzať len mnohočlenné koalície, ktoré nebudú príliš dávať politickú logiku. Okrem Saska sa na budúci rok volí aj v Brandenbursku a Durínsku. Vo všetkých troch krajinách podľa vyššie uvedeného prieskumu platí:

1. súčasná koalícia by už nezískala väčšinu;

2. AfD je druhá najsilnejšia strana;

3. dvojčlenná koalícia bez AfD je matematicky nemožná (iba v Durínsku by ju zložili CDU a Ľavica, čo je podobne pravdepodobné ako v Českej republike koalícia ODS a KSČM).

Pod váhou špekulácií o možných partnerstvách s AfD tu či inde sa rozpadá jeden z najstabilnejších pilierov, o ktoré sa nemecký politický konsenzus desaťročia opieral. Je ním absolútne odmietanie akejkoľvek spolupráce s pravicovými extrémistami. Ak sa v Česku svojho času príliš nepresadila iniciatíva „S komunistami sa nerozpráva“, v Nemecku platilo nielen „s pravicovými extrémistami sa nerozpráva“, ale aj „pravicoví extrémisti sa nenechávajú hovoriť“. Piskot v krajinskom sneme a odchod z televízneho štúdia v Drážďanoch v septembri 2004 boli dobrými príkladmi, ale podobných Nemecko zažilo veľa.

Rakúsky scenár, keď sú pravicoví populisti časťou spolkovej vládnej koalície, síce v Nemecku zatiaľ nevyzerá veľmi pravdepodobne, ale na úrovni spolkových krajín sa už nedá vylúčiť. Spolupráca CDU so stranou, ktorej predseda nacistickú diktatúru označuje za „kúsok vtáčieho trusu na tisícročných nemeckých dejinách“, a požaduje pre Nemcov „právo byť pyšný na to, čo dosiahli nemeckí vojaci v dvoch svetových vojnách“, by pritom bola totálnym prepisovaním pravidiel povojnovej nemeckej politiky.

Prelomenie kľúčového tabu by malo závažné dôsledky pre celú Európu. A to nielen preto, že Nemecko je jej najsilnejším hráčom – oveľa horšie by boli symbolické dôsledky.

Nemecké vyrovnanie sa s vlastnou históriou, absolútny rozchod s obdobím nacistického temna a nekompromisné odmietnutie politických pokusov naň ideologicky nadviazať (NPD) alebo ho minimálne bagatelizovať (AfD) sú dôležitou súčasťou celoeurópskeho imunitného systému voči novým nákazám zo strany nacionalistického šialenstva. Stavajú pravicovému extrémizmu v celej Európe do cesty psychologickú bariéru.

Predstavte si, že sa na partiu chlapcov, ktorí sa zabávajú vandalstvom v parku, vykašle ich kápo, o ktorého priazeň ostatní bojovali vymýšľaním čoraz horších lotrovín – zrazu sa budú cítiť trápne. Tí rozumnejší s tým pravdepodobne prestanú a nájdu si lepšiu zábavu.

Podobne aj stará európska hra na „národné záujmy“ a ich „obranu“ vyzerá bez bývalého hlavného organizátora (ktorému sa bez nej darí lepšie ako kedykoľvek predtým) ako to, čím aj v skutočnosti je – teda ako hlúpy a nebezpečný anachronizmus. Rehabilitácia extrémizmu v krajine, ktorá to v tomto ohľade dotiahla najďalej, by však pre tých, čo by si radi zahrali ďalšie kolo, bola vítaným štartovným výstrelom.

Alternatíva pre Nemecko v porovnaní s Národnodemokratickou stranou Nemecka výrazne menej politicky inštrumentalizuje nemecký nacionalizmus a zachováva si – napriek uvedeným výrokom svojho predsedu – odstup od nacistickej éry. Preto je aj pre mnohých voličov stráviteľnejšia a úspešnejšia. Napokon, prítomnosť NPD v saskom parlamente, ktorá v roku 2004 vyvolala také pozdvihnutie, ukončil po desiatich rokoch práve vzostup AfD, ktorá radikálnejšiu NPD v roku 2014 v saskom sneme vystriedala.

O to cielenejšie však AfD politicky zneužíva obavy z migrácie a tragédie, akou bola napríklad vražda mladého Nemca (po otcovi kubánskeho pôvodu) v saskom Chemnitzi, z ktorej sú podozriví dvaja žiadatelia o azyl – Iračan a Sýrčan.

Systematická aplikácia princípu kolektívnej viny za zločiny spáchané konkrétnymi páchateľmi a vyvolávanie hnevu voči cudzincom sú rovnako priamym – a dnes oveľa nebezpečnejším – dedičstvom nacizmu ako vztýčené pravice alebo ospevovanie statočnosti Hitlerových vojakov. Bola by preto chyba vnímať strany druhu Alternatíva pre Nemecko ako prijateľnejšie len preto, že sa opticky a verbálne od nacistickej éry dištancujú.