Už poznáme lesné škôlky, ale miestom vhodným na učenie môže byť aj mesto
Dánska umelkyňa Maj Horn strávila v Bratislave niekoľko dní, aby spolu s deťmi zo základnej školy skúmala, či mesto môže byť priestorom na učenie, ako to kedysi hlásal anarchistický filozof a edukátor Colin Ward.
Predstavte si, že by ste dostali úlohu nakresliť mapu cesty, ktorou denne chodíte do práce. Je pravdepodobné, že by ste na ňu ako kľúčové body nakreslili rôzne všeobecne známe budovy, pamätník či monumenty. Ak by však podobnú úlohu dostali deti, ich mapa znázorňujúca cestu do školy by vyzerala celkom odlišne, hovorí o svojich skúsenostiach umelkyňa Maj Horn z Dánska.
„Deti vidia aj úplne iné veci ako dospelí. Na mapu nakreslia napríklad roky nepoužívanú telefónnu búdku, ktorú si dospelí ani len nevšimnú. Pre ne je to však skvelé miesto na schovávačku, a tak si ju z celej ulice pamätajú najlepšie,“ hovorí Maj Horn.
V Bratislave strávila niekoľko dní s deťmi zo základnej školy na Jelenej ulici. Pripravila pre ne workshopy v uliciach podľa hesla architekta, filozofa a edukátora Colina Warda, ktorý razil teóriu „škôl bez múrov“.
Ulice, námestia a parky sa pre ne stali priestorom na učenie a z tejto skúsenosti sa zasa môžu poučiť dospelí. Výsledky projektu uvidíte od piatka v bratislavskom priestore tranzit.sk.
Deti nevidia ulice prostredníctvom peňazí
Dánsku umelkyňu do Bratislavy zavolala kurátorka Lýdia Pribišová. Stretla ju na rezidencii v Berlíne, a keď zistila, s akými témami pracuje, pozvala ju do priestoru pre súčasné umenie tranzit.sk. Ten sa totiž programovo zameriava práve na projekty a výstavy, ktoré sa zaoberajú neformálnym vzdelávaním, vytváraním lokálnych susedských komunít a verejným priestorom.
Maj Horn si so sebou priviezla viacero skúseností z predošlých projektov. Jej spolupráca s deťmi sa začala ešte v roku 2012 v Dánsku. „Prizvali ma na veľký umelecký festival do lokality vzdialenej asi pol hodinu od Kodane, kde vznikol podobný problém, aký majú dnes aj iné mestá v Európe. Na ich okrajoch vznikli satelity, ktoré mali byť šťastným únikom z mesta pre rodiny s deťmi, no dnes sú neraz znázorňované ako vylúčené getá,“ hovorí Maj Horn.
Počas svojho výskumu v tejto lokalite zistila, že komplex budov, kde sa festival odohrával, postavil pomerne slávny architekt. Bola to krásna utópia 50. rokov. Obytné domy boli nízke, aby rodičia dovideli na svoje deti, hrajúce sa v spoločných dvoroch. Čiastočne sa idyla podarila,
