Bacharka z Leopoldova: Riaditeľ väznice ma šikanuje, hrabali sa mi v zdravotnej karte a chceli odo mňa gynekologické nálezy

ELEONÓRA VIRÁGOVÁ sa narodila v roku 1980 v Nitre, vyštudovala Akadémiu policajného zboru v Bratislave. Jedenásty rok pracuje v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a ústave na výkon väzby v Leopoldove ako samostatná strážna úseku strážnej činnosti. Je vydatá, má dve deti, žije v Hlohovci.

Pracuje v leopoldovskej väznici veľa žien, ľudovo povedané bachariek? Zavretí sú tam len chlapi.

Vo výkone trestu sú zatvorení len chlapi, ale vo vyšetrovacej väzbe máme aj obvinené ženy. Áno, bachariek je tam oveľa menej ako mužov, ale my sme to mali v rodine. Môj dedo tam bol dvakrát riaditeľom – v roku 1968 aj po revolúcii, keď sa udial známy masaker dozorcov pri úteku niektorých väzňov.

Ako vedúca zdravotná sestra vo väznici pracovala moja krstná mama, na finančnom oddelení zase moja mama. Navyše, vždy ma lákala uniforma, a tak trochu aj isté nebezpečenstvo.

Naplnili sa vaše očakávania?

Tá práca nie je zlá, naopak, zdá sa mi zaujímavá. Na atraktivite u mňa nestratila, hoci mi riaditeľ už tri roky robí zle. Problém nastal, keď som po rokoch služby nastúpila na policajnú akadémiu, lebo som si chcela zvýšiť kvalifikáciu.

Po istom stereotype práce na zmeny som totiž chcela byť pripravená postúpiť na vyššiu pozíciu, a tam je vyššie vzdelanie podmienkou. Zámerne som si vybrala odbor bezpečnostno-právna ochrana osôb a majetku, pričom štátnice som robila priamo z väzenstva a penitenciárneho zaobchádzania.

Ako vyzerá vaša pracovná náplň?

Som zaradená v dvanásťhodinovej dennej prevádzke, keďže pre zdravotné dôvody nemôžem vykonávať nočné zmeny. Dva dni pracujem, dva dni mám voľno. Strážne stanovištia sa mi menia spravidla každých šesť hodín.

Buď som vpredu na bráne, kde riešim do objektu vstupujúce autá a osoby, alebo som na strážnej veži, prípadne v strážnej hliadke či na operačnom stredisku. Prácu na strážnej veži asi každý pozná z filmov – sledujeme odtiaľ, či sa nik nepokúša o útek z areálu.

Nosíte zbraň?

Samozrejme.

Máte u väzňov rešpekt?

Tieto veci s pohlavím nesúvisia. Na mňa si nedovolia, aspoň sa mi to nikdy nestalo. Raz sú odsúdení, tak musia rešpektovať, čo povieme. V podstate sme pre nich akísi velitelia, dokonca nám tak sami hovoria.

V práci fungujete formou príkazov. Neprenáša to človek nechtiac aj do vzťahov v civile? Poznám pár vojakov z povolania, ktorí majú trochu problém oddeliť to.

Verím, že sa mi nič také nedeje, v súkromí nefungujem tak, že niekomu rozkazujem. Keď sa niekto dozvie, kde pracujem, je z toho zväčša prekvapený, a aj sa pýta, ako tam fungujeme. Na druhej strane o tom nesmiem hovoriť, keďže sme viazaní mlčanlivosťou. Určite sa mimo práce s nikým nebavím o jednotlivých odsúdených, prezrádzať naozaj môžem len všeobecné veci.

Pred tromi rokmi ste začali registrovať, že ste vo svojej práci nepohodlná. Čím sa to začalo?

Sedem rokov bolo všetko v poriadku, až ma zrazu môj bývalý vedúci, ktorý tam už dnes nepracuje, začal napomínať za úplné hlúposti. Päť rokov som nosila nejakú obuv, nikdy s ňou nemal problém a zrazu tvrdil, že nie je podľa predpisov. Tak sa začala moja buzerácia.

O pár dní už podľa predpisov nebola ani moja sukňa, pričom ten istý typ som nosila sedem rokov. Odrazu sa mu však zdala krátka. Následne mu prekážalo aj to, že som nemala na bráne prepnutý mechanický zámok na magnetický, hoci sa to nikdy nerobilo a v tom čase to ani nebolo v predpisoch. Dali to do nich až neskôr.

Čím si vysvetľujete, že vedúci vám začal robiť problémy?

To, že začal po mne šliapať, bolo na príkaz zhora, konkrétne od riaditeľa väznice. Všetky veci, ktorými ma šikanujú, sa dejú na jeho príkaz. Poslala som vám množstvo materiálov, z nich vidieť, kto je tam podpísaný. Navyše, riaditeľ nastúpil pred čosi viac ako tromi rokmi, takže sa jeho pôsobenie na tomto poste prekrýva s mojím prenasledovaním.

Aký by mal riaditeľ dôvod robiť vám zle?

Začalo sa to v období, keď som mala bakalárske štátnice. Keď ma vedúci začal na poradách zosmiešňovať pre topánky a sukňu, dala som sa predviesť k riaditeľovi a povedala mu, že si neprajem, aby ma pred ostatnými strápňovali.

Lenže v našej brandži je problém, ak sa niekto ozve. Nepáči sa im to, nie sú na to zvyknutí. Fungujú v režime, že všetci majú byť ticho a nesmú mať vlastný názor.

Aj tak nerozumiem, prečo by vám chcel riaditeľ robiť problémy.

Už som spomínala, že mu prekážalo moje štúdium na policajnej akadémii.

Dôvod? Veď na nej zrejme študovalo aj viac vašich kolegov.

Práveže nie. Z celého ústavu som vtedy túto školu študovala len ja. Voľno v práci mi na štúdium odmietli dať, čerpala som naň svoju dovolenku. Moji spolužiaci v ročníku z iných väzníc povolenia od  svojich riaditeľov v pohode dostali.

Pritom je to škola určená práve pre policajný zbor. A keďže viacerí kolegovia študujú radšej sociálnu prácu, je v tom zrejme aj ego, že žena má na danú prácu kvalitnejšiu školu. Nepáči sa im ani to, že teraz pokračujem v rigoróznom konaní.

Stále nerozumiem. Riaditeľa by vaša kvalifikácia mala skôr tešiť, nie?

To si myslí každý normálny človek, lenže náš riaditeľ je mimoriadne nepríjemný, vulgárny a arogantný človek. Žiaľ, detaily o tom, ako sa správa k ľuďom, tu hovoriť nemôžem, lebo to nemám ako dokázať a jeho podriadení nenaberú odvahu to potvrdiť.

Ja už nemám čo stratiť. Som v takom štádiu, že viac mi už ublížiť nevedia. Mám jednotku platovú triedu, teda najmenší možný plat, pričom osobné ohodnotenie mi, na rozdiel od iných, nezvyšujú už roky.

V zbore to funguje tak, že ak chcete postúpiť vyššie, musíte byť niekoho človek. Ak nemáte za sebou nikoho, je len malá šanca na postup. A práve moja škola ma predurčuje na vyšší post v porovnaní s niektorými kolegami, preto som tŕňom, ktorého sa treba zbaviť. Zvyšovanie mojej kvalifikácie je pre nich nebezpečné, lebo s takou školou ma nemôžu dlhodobo nechať dole. Jednoduchšie je vyštvať ma z práce.

Škola sama osebe predsa nemôže byť dostatočným dôvodom na vyššiu pozíciu.

Lenže v zbore to tak funguje dlhodobo – kto si spraví školu, časom ide vyššie. Možno u niekoho to trvá rok, u niekoho dva, ale určite sa každý po troške posúva, hoci má vyštudovanú trebárs len sociálnu prácu. V zmysle zákona máme nárok na kariérny postup, nemôžu nám ho zakázať.

Myslíte si, že problém je v tom, že ste žena?

Nepochybne. Kým iní chlapi stúpali hore, mne zamietli už deväť žiadostí.

Čím to zdôvodnili?

Tým, že personálnu právomoc má riaditeľ, takže on bude rozhodovať, kde budem slúžiť. A že na vyššom mieste je už niekto iný. Preto som sa naštvala a podala diskriminačnú žalobu. Tento september už ubehne rok, žiadne pojednávanie sa však zatiaľ nekonalo.

Vráťme sa k začiatkom vašich problémov. Začali sa, keď vám vedúci začal vyčítať topánky a sukňu. Prešľap ste však predsa urobili aj vy.

Ten vedúci bol dosť svojský, nik ho tam príliš nemusel, ale, paradoxne, ja som s ním problém nemala. Dokonca ani vtedy, keď som urobila prešľap, ktorý spomínate – keď som šla na obed, zabudla som si odložiť zbraň do trezoru. Vtedy ma mohol potrestať aj tvrdšie, ale neurobil to. Dostala som takzvanú výčitku, čo je menšie napomenutie, nejde o disciplinárny trest.

Keďže som naozaj urobila chybu, nenamietala som. Bola som vtedy na operácii, na rôznych vyšetreniach, premýšľala som nad výsledkami a jednoducho som zabudla odložiť zbraň. Niekto ma v jedálni zbadal, takže sa o tom spísal úradný záznam.

Ďalší problém však prišiel, keď vám počas služby na strážnej veži našli študijné materiály do školy. Vyvodili z toho, že sa miesto práce učíte na skúšky.

Spravili kontrolu a dostala som svoj prvý disciplinárny trest – 15 percent dole z platu na tri mesiace. Síce som papiere v taške mala, ale vôbec nie v úmysle ich použiť, zabudla som si ich vyložiť z tašky. Neporušila som nič, čo sa týka výkonu služby, pretože som ich ani len nevytiahla. Porušila som len záznam z porady, ktorý nám zakazuje mať pri sebe veci nesúvisiace s výkonom služby.

Že šlo len o zámienku, preukazuje aj to, že zároveň so mnou potrestali aj môjho kolegu. Na tej veži sme sa menili – on tam bol doobeda, ja som mala nastúpiť poobede. A keďže robili kontrolu mne, museli aj jemu. Našli mu knižku.

V čom je problém, že potrestali oboch? Lebo striktne vzaté, predpisy ste porušili obaja.

Problém je vo výške trestu. Kolega už dostal jeden trest predtým za inú vec, stále si ho odpykával, a hoci teraz šlo o jeho druhé previnenie, dostal menší trest ako ja za prvé previnenie. Bola to jednoznačná diskriminácia.

Odvolala som sa voči tomu, chcela som zníženie trestu. Za takéto banálne veci sa totiž vždy dávajú nižšie tresty. Dala som to preskúmať aj ministerke spravodlivosti Lucii Žitňanskej. Tá rozhodnutie riaditeľa ústavu zrušila ako nezákonné a nepreskúmateľné, pričom to vrátila na nové konanie.

Lenže iniciatívny riaditeľ to nerešpektoval a znovu rozhodol po svojom, pričom do rozhodnutia doplnil časť disciplinárneho rozkazu môjho bývalého vedúceho ochrany, ktorý však už v tom čase neexistoval, lebo ho ministerka zrušila. Pokúsil sa mi tým odňať právo na odvolanie.

Napadla som to na súde, ten mi dal za pravdu a vrátil konanie späť na ústav. Riaditeľ sa nevzdal a opäť rozhodol protiprávne, zároveň to dal môjmu vedúcemu na disciplinárne konanie. To zatiaľ nie je ukončené.

Komické na tom je, že podľa zákona o služobnom pomere nás môžu trestať len do dvoch rokov od chvíle, čo sa skutok stal. Tie ubehli už v januári. Napriek tomu začali nové konanie, hoci naň už nemajú nárok.

V každom prípade to všetko odštartovalo ďalšie šikanovania mojej osoby. Už predtým dokonca začali vyvolávať do mojej školy v snahe dokázať mi porušovanie liečebného režimu. Snažili sa mi našiť, že som bola počas práceneschopnosti na skúške.

A neboli ste?

Bola, ale nie svojvoľne. Od lekárky som predsa počas PN mala povolené vychádzky dvakrát po dve hodiny týždenne, takže žiadne svojvoľné porušenie liečebného režimu v tom nebolo. Na túto skúšku som dokonca šla po ceste na onkológiu. V škole som vtedy mala rektorkou schválený individuálny študijný plán.

Navyše, na štúdium som nemala súhlas zamestnávateľa, a ten tak nemal nárok na akékoľvek informácie zo školy. Škola mu dala rovnaké stanovisko. Lenže riaditeľa to v snahe prekaziť mi štúdium nezastavilo.

Na PN som bola, lebo sa mi po všetkom tom tlaku v práci zosypal zdravotný stav. Chodila som na onkológiu so ženskými vecami, k tomu som mala zapálenú pečeň. Príčina zapálenej pečene sa u mňa napriek množstvu testov nenašla, takže sa ma primárka pýtala, či neprežívam nejaké stresové obdobie. Povedala som, že áno, ale nič bližšie som nevysvetľovala.

Vtedy som opäť o pomoc požiadala aj ministerku spravodlivosti, lebo som mala obavy, čo sa bude diať po mojom návrate do práce. Vypočula si ma a sľúbila, že sa na to pozrie. Myslela som si, že konečne budem mať pokoj.

Mýlili ste sa?

Uzavrelo sa tak, že všetko je v poriadku. A keď v práci zistili, že som už v piatom ročníku školy, nastali ďalšie problémy. Nešlo im do hlavy, ako som vôbec