Denník N

Judita Stavrovská sa narodila v čase transportov, a zrejme tým zachránila svojim rodičom život

Judita a Alexander Stavrovskí v roku 1997. Foto - Post Bellum
Judita a Alexander Stavrovskí v roku 1997. Foto – Post Bellum

Nerobím si ilúzie a viem, že mnohí ľudia na Slovensku boli na strane Nemcov a aktívne sa zúčastňovali na akciách proti Židom, ale boli aj mnohí, ktorí boli ochotní riskovať vlastné životy a pomáhali, hovorí Judita Stavrovská.

Judita Stavrovská sa narodila 27. mája 1942 v Ružomberku, ako prvé dieťa Eleny a Ladislava Felediovcov. Jej rodičia boli židovského pôvodu a narodenie dcéry bolo pre nich väčším šťastím, ako mohli spočiatku tušiť.

Narodenie v čase transportov

Rodičia Judity Stavrovskej – rodenej Felediovej – žili v Ružomberku. Otec pracoval ako obchodný cestujúci a mama bola v domácnosti. Felediovci neboli obzvlášť bohatí ani príliš zbožní, patrili k bežnej strednej triede.

Po prijatí židovského kódexu zo septembra 1941 predstavitelia Slovenského štátu vyčlenili zo spoločnosti občanov židovského pôvodu. Židov, ktorí nemali udelené výnimky, postupne segregovali a posielali ich za hranice Slovenska.

Už na jar 1942 mali do jedného z prvých transportov smerujúcich do Poľska nastúpiť aj Juditini rodičia. V tom čase bola mama Elena už niekoľko mesiacov tehotná.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Post Bellum môžete podporiť aj na darcovskom portáli.

„Rodičov doviezli do Popradu, už ich išli naložiť do vagóna, keď sa nejaký gardista pozrel na mamu. Možno si vtedy ešte myslel, že tam idú na prácu. Možno si povedal, že čo tam bude taká žena robiť, keď má o chvíľu rodiť, a poslal ich späť do Ružomberka. Tak sa zachránili prvý raz.“

V rovnaký deň, keď sa stal v Prahe atentát na Heydricha, prišla na svet aj Judita Felediová. Už pár dní po jej narodení prišli do nemocnice predstavitelia slovenského štátu so zoznamom ľudí, ktorí majú nastúpiť na najbližší transport.

Podľa zoznamu mali byť Juditini rodičia vo vlaku, ktorý 2. júna odchádzal z Liptovského Mikuláša. „Bol tam jeden pán lekár, ktorý moju mamu odmietol vydať. Povedal, že on odtiaľ neprepustí ženu, ktorá je dva-tri dni po pôrode a má malé dieťa.“

Takto sa druhýkrát Felediovci vyhli ceste, z ktorej sa mnohí slovenskí Židia už nikdy nevrátili.

Pracovný tábor v Novákoch

Keďže Juditini rodičia nemali výnimku, štát sa ich potreboval zbaviť, a preto bolo iba otázkou času, kedy nastúpia do ďalšieho z vlakov. Mamin brat Mikuláš bol lekárnik, vďaka čomu sa vyhol deportáciám. Jeho výnimka sa vzťahovala aj na Juditiných starých rodičov. Na jej rodičov však nie, preto 30. novembra 1942 odišli do tábora v Novákoch. Šesťmesačná Judita zostala so starými rodičmi v Ružomberku.

Neďaleko Novák bol za vojnového slovenského štátu najväčší z troch veľkých pracovných táborov. Juditini rodičia sem prišli už v čase, keď sa tu internovaných Židov režim snažil využívať na hospodárske účely. V Novákoch vyrábali prevažne konfekciu. Avšak do jesene 1942 tábor slúžil najmä ako stredisko pre ľudí, ktorých mali následne poslať do koncentračných táborov. Posledný vlak smerujúci do Lublina v Poľsku odišiel z Novák 15. októbra.

Juditini rodičia sem dorazili už viac ako mesiac po zastavení prvej vlny transportov. Síce sa vyhli deportáciám zo Slovenska, stále však boli pozbavení osobnej slobody a občianskych práv. Vzhľadom na svoj pôvod museli pracovať v táborových dielňach.

Felediovcom časom umožnili, aby ich dcéra prišla na leto navštíviť. Judita mala iba dva roky, keď v lete 1944 bývala s rodičmi v drevených barakoch nováckeho tábora. 29. augusta však vypuklo Slovenské národné povstanie a jedným z prvých krokov povstalcov bolo otvorenie brán pracovných táborov. Felediovci so svojou malou dcérou nakrátko získali slobodu.

Judita so starým otcom v roku 1943. Foto – Post Bellum

Skrývanie sa v horách

Rodina sa po odchode z pracovného tábora vydala do centra povstaleckého územia – na stredné Slovensko. V septembri sa vo Zvolene narodila Juditina sestra Dáša. Rodina vzápätí našla dočasné bývanie v dedine Baláže neďaleko Banskej Bystrice. Povstanie bolo čoskoro potlačené a Felediovci sa museli skrývať pred nacistami i prisluhovačmi ľudáckeho režimu.

„Našli sa ľudia, ktorí boli ochotní našu rodinu ukrývať. A neboli sme jediná židovská rodina, ktorá bola v Balážoch. My sme bývali v akejsi miestnosti vo dvore, čo vyzerala ako letná kuchyňa. Ja som mala dva roky a sestra bola čerstvo narodená. Baláže boli partizánska dedina, často tam Nemci robili razie. Dedinčania zvykli už vedieť dopredu, že idú Nemci. Vždy mama mňa niesla na rukách a otec mal sestru v ruksaku na chrbte. Utekali sme skrývať sa do hôr.“

Dedinu Baláže, podobne ako neďaleké Kalište, nacisti v marci 1945 vypálili. Za pomoc partizánom a poskytovanie útočiska prenasledovaným ľuďom mnohých obyvateľov popravili. Dedinčania z Balážov vedeli, že sa schyľuje k najhoršiemu, preto ešte predtým rodinu Felediovcov odviedli na bezpečnejšie miesto.

„Nás ešte spoločne s dvoma rodinami dedinčania, ktorí nás zachránili, odviedli do hôr, kde bol podzemný bunker. A v tom sme strávili zimu a jar z roku 1944 na 1945, kým neprišla sovietska armáda a nedošlo k oslobodeniu. Že sme to prežili, si neviem vysvetliť. Moja sestra bola taká slabá, lebo nebolo dosť jedla, že ani plakať nevládala. Čo však bolo šťastie, lebo Nemci chodili nad nami, keď sme boli pod zemou. Keby bola zaplakala, tak by nás našli. Ľudia z Balážov nás zachránili. Nosili jedlo, hoci ho tiež nemali dosť. Mama vravela, že počítali, koľko fazúľ každá osoba bude mať na jedenie. Otec v tom mraze chodil prať plienky do potoka, musel najprv roztĺcť ľad a potom to vypláchať. No prosto, neviem si predstaviť, ako sme to mohli prežiť. Ale prežili sme.“

Judita Stavrovská sa neskôr snažila vypátrať záchrancov jej rodiny, od rodičov vedela, že sa volali Tišliarovci. Nevedeli však presne, o ktorú rodinu išlo, keďže v súčasnosti sa v Balážoch nachádza viacero ľudí s rovnakým priezviskom. Ich presnú totožnosť sa jej nepodarilo zistiť.

„Nerobím si ilúzie a viem, že mnohí ľudia na Slovensku boli na strane Nemcov a aktívne sa zúčastňovali na akciách proti Židom, ale boli aj mnohí, ktorí boli ochotní riskovať vlastné životy a pomáhali.“

Rodina Felediovcov v Ružomberku v roku 1949. Foto – Post Bellum

Pretrvávajúci antisemitizmus

Po oslobodení v roku 1945 sa rodičia s Juditou a druhou dcérou vrátili do Ružomberka. Matka Elena stále s nádejou čakala na návrat rodičov, ktorých pôvodne vyňali z transportov. Po potlačení Povstania však boli zrušené všetky výnimky a ich následne deportovali. Neskôr sa dozvedeli, že Juditina stará mama Róza zomrela v koncentračnom tábore Ravensbrück, o jej manželovi Bernardovi dodnes nič nevedia.

Byt Juditiných rodičov v Ružomberku za vojny pripadol arizátorom; otec Ladislav napríklad raz pri prechádzke mestom cez okno uvidel v cudzom byte vlastný sekretár.

V roku 1950 sa rodina presťahovala do Bratislavy, kde Juditin otec získal zamestnanie.

Hoci protižidovské postoje už neboli priamo deklarované ako za fašistického režimu, antisemitizmus ani za komunizmu zo spoločnosti nevymizol.

„Odkedy sme vyrastali, nikdy nepadla otázka, či sme Židia alebo nie sme Židia, ale ľudia v našom okolí nám to nedali zabudnúť. Už na základnej škole deti na mňa vykrikovali, že som Židovka. Deväťročné deti na mňa vykrikovali: ‚Čo ty tu hľadáš, veď ty si Židovka!‘ Nedalo sa to zatajiť, takto to išlo celé roky – v školách, v zamestnaniach a tak ďalej.“

Neskrývaný antisemitizmus vyšiel na povrch aj počas vykonštruovaného procesu s Rudolfom Slánskym v roku 1952. Jedenásti zo štrnástich obžalovaných boli označení za osoby židovského pôvodu a sionistov.

Následné perzekúcie neobišli ani Juditinu rodinu – prenasledovaný, väznený a do uránových baní bol poslaný aj bratranec jej mamy Edo, niekoľkoročnému väzneniu sa nevyhol ani otcov brat Ernest Feledi. Hľadanie domnelého nepriateľa opäť postihlo aj Juditinho otca Ladislava.

„Otca vyhodili zo zamestnania a obvinili, že je sionista. Vtedy sa tomu hovorilo, že ho poslali do výroby, čo spočívalo v tom, že mu našli zamestnanie, nemohol si vyberať. Musel robiť strechára. Môj otec mal skoro 50, nikdy manuálne nepracoval, predtým bol obchodný cestujúci, tak pre neho to bolo strašné, aj po psychickej stránke. Zakaždým, keď niekto zazvonil, sa báli, že prišli po otca.

Foto – Post Bellum

Odchod za lepším životom

Judita Stavrovská bola vždy dobrá študentka, prechádzala s dobrým vysvedčením, keďže ako hovorí, odmala sa snažila vynikať, aby nebola posudzovaná za svoj pôvod, ale za výsledky. Už na strednej škole jej však vopred povedali, že ju nikdy na vysokú školu nevezmú.

Rodičia chceli, aby študovala právo, ona však nechcela o „socialistickom práve“ ani počuť. Odmala rada a veľa čítala, preto sa prihlásila na knihovníctvo. Neskôr prišlo poštou rozhodnutie o neprijatí. Dôvodom bolo, že nemala „robotnícky pôvod“. Judita sa po maturite zamestnala ako dozor v knižnici, časom ju povýšili a neskôr dokonca prijali na diaľkové štúdium.

Judita sa v roku 1967 zosobášila s manželom Alexandrom. Popri práci v knižnici sa zaujímala aj o divadlo; do dramatického súboru chodila ešte na strednej škole. Uvoľnenie druhej polovice 60. rokov vnímala s manželom s nadšením, i keď nemala prílišnú nádej, že sa v spoločnosti skutočne niečo zmení.

Obavy manželov Stavrovských sa definitívne naplnili 21. augusta 1968 vstupom vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Judita s Alexandrom sa rozhodli, že nadišiel čas na emigráciu do zahraničia.

„Kým nepoznáte niečo lepšie, človek sa akosi ľahšie zmieri. Aj keď si uvedomíte, že žijete fakticky v komunistickej diktatúre, tak si neuvedomujete rozdiel, ako keď sa to zlepší a ako sa to zlepšilo v mesiacoch Pražskej jari. A potom sa to má vrátiť do starých koľají? To sme už nemohli akceptovať.“

Judita Stavovská spoločne s manželom v roku 1968 emigrovala na Západ. Mali šťastie, že dostali trojdňové povolenie na návštevu známych vo Viedni. Za hranicami už zostali. Odtiaľ sa vďaka organizácii pomáhajúcej židovským utečencom snažili vybaviť azyl v zahraničí. Pôvodne uvažovali o Izraeli či Južnej Afrike, čoskoro však zistili, že hľadanie útočiska v cudzine sa neobíde bez komplikácií.

Nakoniec mohli začať nový život v americkom Colorade, kde vychovali aj svoje deti. Dodnes sa na Slovensko každoročne vracajú – či už za príbuznými, za starými priateľmi, alebo kvôli spomienkam.

Príbeh sme nahrali a zdokumentovali vďaka podpore amerického veľvyslanectva. 

Rodina Stavrovských v Amerike v roku 2009. Foto – Post Bellum
Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Príbehy 20. storočia

Teraz najčítanejšie