Príbeh mladého kňaza, ktorý hľadal pravdu o celibáte

Michal Lajcha sa narodil v roku 1984 v Ilave. Pochádza z Trenčianskej Teplej, je najstarší z piatich súrodencov.

Vyštudoval gymnázium a neskôr teológiu v teologickom inštitúte v Badíne pri Banskej Bystrici. Keď ho v roku 2009 vysvätili za kňaza, mal 25 rokov. Celibát sľúbil rok predtým.

Rok pôsobil v Detve, odtiaľ ho preložili do Partizánskeho, potom do Prievidze, rok bol kaplánom v Žarnovici. Od roku 2015 je správcom farnosti v Kľaku.

Mladý správca farnosti prešiel cestu od vášnivého obhajcu celibátu počas štúdia až po kritika cirkevnej demagógie, ktorý volá po dobrovoľnom celibáte rímskokatolíckych kňazov. V knihe Tragédia celibátu – mŕtva manželka, ktorá mu práve vychádza, tvrdí, že celibát ako podmienka kňazstva je osem storočí hnisajúca rana rímskokatolíckej cirkvi. Jediným riešením je podľa neho znovu vysväcovanie ženatých.

„Odsúdia ťa a pomyslia si, že si blázon… Byť bláznom kvôli pravde? Stojí mi to za to!“ píše katolícky kňaz Lajcha v úvode knihy, ktorú napísal spolu s kňazom Petrom Lucianom Balážom.

Neotvorili v nej len teologické rozpory v dobových pohľadoch na sexualitu, ale aj otázky, prečo prestala cirkev svätiť otcov a manželov za kňazov, alebo prečo grékokatolíci nemajú pedofilné škandály.

Katolícky kňaz odmietol celibát

Keď sme sa s Michalom Lajchom stretli na fare v Kľaku, pôsobil unavene. Kniha bola už v tlačiarni a o niekoľko dní neskôr sa chystal odhaľovať pamätnú dosku svojmu predchodcovi – kľakovskému katolíckemu farárovi Rudolfovi Kluchovi, ktorý bol otcom troch detí.

Pri pohľade na muža, ktorý aj napriek únave vyzerá v rifliach a obtiahnutej košeli ako americký herec, človeku prebleskne hlavou, že takto si určite kňaza nepredstavoval. Vytetovaný žalm na chrbte Michala Lajchu, ktorého fotografie nedávno zverejnil Nový Čas, je len nepodstatný prídavok.

„Je pre mňa fascinujúce, že som sa práve ja so svojím životným príbehom dostal do farnosti, kde bol 51 rokov farárom Rudolf Klucha, kňaz s tromi synmi,“ začal rozprávať s náznakom symboliky a poobzeral sa po miestnosti, ako keby ho tam niekde hľadal. „Zomrel v roku 1984 tu v Kľaku, keď som sa ja narodil,“ dodal možno pre istotu, ak by prvá časť nezarezonovala.

Kľakovského farára Kluchu veľmi na internete nespomínajú. Médiá postupne pri výročiach „Krvavej nedele“ z roku 1945 opakovali len krátku zmienku, že zachránil pred popravou 300 ľudí, prípadne opatrnejšie, že toľkým pomohol pri záchrane.

Rudolf Klucha sa za svojho života svetskej ani cirkevnej pocty nedočkal, ak nerátame návštevu neskoršieho československého prezidenta Ludvíka Svobodu na fare. Vyše tridsať rokov po smrti mu až Michal Lajcha venoval pamätnú tabuľu a vzhľadom na jeho životný príbeh tak trochu aj knihu.

„Rudolf Klucha je obeť cirkevného systému, pretože porušil celibát a mal nemanželské deti. V tejto dobe by bolo nepredstaviteľné, aby doslúžil na fare až do smrti,“ myslí si správca farnosti.

Farárov syn spomína

Jediný žijúci syn Rudolfa Kluchu a miestnej učiteľky Ireny Víťazkovej Marián Víťazko sa narodil v Kľaku až po vojne, dnes má 63 rokov. S otcom, mamou a dvomi bratmi žili spolu na fare aj napriek otcovmu celibátu.

Farár Klucha kázal a synovia miništrovali. Obľúbený kňaz vraj doma o celibáte nerozprával vtedy ani neskôr.

„Všetkým povedal, že sa s mamkou ľúbia. V kostole oznámil veriacim: pred Bohom to nezatajím a čo si o tom myslíte, je vaša vec. Cirkevná vrchnosť chcela, aby mama od neho odišla a aby nás dal do ústavu. Odmietol,“ spomínal s neskrývanou hrdosťou syn.

Spomenul si aj na to, ako sa mu deti vysmievali, že má otca farára, ale nerobil si z toho ťažkú hlavu. „Doma im to vysvetlili a bolo dobre,“ usmial sa.

Ešte lepšie sa Marian Víťazko zabavil na príhode zo svadby staršieho brata Antona. „Keď sa ho otec opýtal, ako sa cíti ako ženatý, brat mu povedal: ožeň sa a uvidíš.“

V roku 1962 sa zastavil na fare v Kľaku aj armádny generál a neskorší československý prezident Ludvík Svoboda. Prišiel sa zoznámiť s človekom, ktorý zachránil počas vojny 300 ľudí; zo stretnutia existuje aj fotografia.

21. január 1945 je pre ľudí z Ostrého Grúňa a Kľaku známy ako Krvavá nedeľa. Bolo mrazivé ráno, keď sa ľudia chystali na rannú omšu. Namiesto toho ich Nemci vyhnali pred kaplnku na verejnú popravu.

Syn Rudolfa Kluchu si pomaly vybavoval spomienky na Krvavú nedeľu podľa otcovho rozprávania. „Najskôr vystrieľali Ostrý Grúň, potom prišli do Kľaku. Ľudí zhromaždili pri kaplnke, že ich idú popraviť. Medzi nimi bola aj moja mama, ktorá čakala prvého syna Rudolfa. Otec odďaľoval popravu, ako mohol. Požiadal veliteľa, aby sa mohol s ľuďmi aspoň pomodliť. Nemci mu ponúkli, že ho aj s mamou ušetria, ale odmietol. Povedal, že zomrie s nimi. Potom prišla motospojka s rozkazom o zrušení popravy,“ hovoril Marian Víťazko a snažil sa potlačiť slzy.

Kňazstvo – cesta ku šťastiu

Súčasný správca farnosti v Kľaku Michal Lajcha, ktorý inicioval farárovi Rudolfovi Kluchovi pamätnú tabuľu, vyrastal v hlboko veriacej rodine. Kresťanstvo a viera boli preňho prirodzenou súčasťou života, niečo ako dýchanie.

Vyštudoval gymnázium, a potom, ako hovorí, prišiel moment, na ktorý si pamätá úplne presne. Dokonca dátum aj hodinu.

„Bolo to 27. januára 2003 o 22.50 večer, keď som intenzívne pocítil Božiu prítomnosť. Nedalo sa na to neodpovedať. Vtedy som si povedal, že chcem byť kňazom,“ rozpráva o momente, keď sa rozhodol študovať teológiu v kňazskom seminári v Badíne.

Ako vyzerá pocit Božej prítomnosti? Chvenie, napätie, sila, alebo slabosť? „Svetlo do tmy. Ťažko sa to opisuje slovami, lebo je to tajomstvo medzi Bohom a človekom. Cítil som, že je to moja cesta k šťastiu. Bolo to silné pozvanie zhora,“ opisoval rozhodnutie stať sa kňazom.

Z obhajcu celibátu kritik

Lajcha vyštudoval teológiu a celibát sľúbil pri diakonskej vysviacke. Priznáva, že ešte počas prvých rokov štúdia pod vplyvom formácie v seminári vášnivo obhajoval celibát.

Mladý bohoslovec sa pýtal, komu by kňaz-manžel patril bez celibátu? Manželke, Bohu, farnosti, cirkvi, pol na pol? Dokonca mu napadla aj „hriešna elitárska“ myšlienka, že bude niečo viac, keď nebude patriť žiadnej žene.

„Dnes viem, že to v seminári nebola formácia, ale skôr deformácia. Priam vymývanie mozgov, brainwashing. Kontroverznú problematiku celibátu nám podávali účelovo jednostranne, tendenčne a manipulatívne. Všetko vychádzalo z tézy: koho Boh volá ku kňazstvu, toho povoláva aj k celibátu. Skrátka a jasne: keď chceš byť kňazom, v balíčku máš aj celibát, bez toho to nejde,“ povedal nespokojne.

Katolícky kňaz si pritom znovu spomenul na svoje roky v seminári. Hovorí, že mladý veriaci človek je postavený pred voľbu založiť si rodinu alebo stať sa kňazom, hoci by mohlo fungovať jedno aj druhé.

Problémom preňho nie je celibát, ale jeho absolutizácia. Celibát si predstavuje ako dobrovoľnú voľbu a odkazuje na prax prvotnej cirkvi do 11. storočia, ktorá svätila aj ženatých mužov.

„V Biblii je napísané, nech je biskup muž jednej ženy, Ježiš uzdravil svokru Petra, povolal si ženatých za apoštolov, Petra urobil prvým pápežom,“ príklady menuje rýchlo za sebou.

Potom, ako keby sa posunul náhle v čase, rozpráva o prítomnosti, ale pravdepodobne aj o blízkej budúcnosti. „Kňazstvo ma napĺňa. V živote už nebudem mať povolanie, ktoré by ma viac napĺňalo. Pre mňa je problém povinný celibát, pretože nemôžem mať ženu a vlastné deti.“

Život v zlatej klietke

Dá sa predpokladať, že mladý veriaci človek, akým je Michal Lajcha, rozumel všetkému, čo je spojené s kňazským životom, a rozhodol sa preň dobrovoľne. V čom je problém? Vedel, do čoho ide. Svet cirkvi sa predsa až na maličkosti pre laika podstatne nemenil.

„Kňazský seminár je ulita, zlatá klietka, skleník, inkubátor. Život odtrhnutý od reality. Čisto mužský svet pod jednou strechou zabezpečený tak, že ste teoreticky nemuseli mesiac odtiaľ vyjsť. Život ako vo vatičke, všetko bolo zabezpečené, vrátane myslenia. Názory, ktoré vybočovali z nastaveného systému, boli neprípustné,“ opisoval život v seminári.

Osobitnou kapitolou seminára bolo formovanie vzťahu budúcich kňazov k ženám. Izolácia pred nástrahami a následné vytesnenie žien zo života. Lajcha spomína, že ženu nevideli, ako bol týždeň dlhý – ak, tak len v dekadentnom filme Rabín, kňaz a krásna blondína.

Seminaristi si postupne zvykli na život v zlatej klietke. Predlžovali si vychádzky darovaním krvi, domov chodili na Vianoce, Veľkú noc, na otočku aj na Dušičky a počas letných prázdnin a spočiatku aj semestrálnych, kým ich nezrušili.

Lajcha hovorí o celibátnej logike – kňazi sa nám ženia, bohoslovci odchádzajú… V seminári sa nezaľúbia, jedine na prázdninách. Sú nebezpečné, treba ich zrušiť, a tak to aj urobili. Bola to vraj prevencia pred vplyvom sveta a žien.

Lásku pochopil ako krízu

Celibát je bezženstvo pre nebeské kráľovstvo, alebo služba Bohu s „nerozdeleným“ srdcom pre vysvätených kňazov. Manželstvo by srdce kňaza údajne rozdeľovalo. Ale čo v prípade nevysvätených bohoslovcov? Smú mať vzťah so ženou?

Nesmú. Človek smeruje k zasväteniu Bohu s „nerozdeleným“ srdcom, zopakoval Michal Lajcha. Kňazskú vysviacku prirovnal k manželstvu s cirkvou. Takže ak by ste mali vzťah počas bohosloveckých rokov, bolo by to, obrazne povedané, akoby ste randili s dvomi dievčatami.

„Mal som vzťah, nie raz, ale nie sexuálny. Bola to vzájomná láska. Mal som s tým problém, ale nejako som sa s tým vyrovnal. Pochopil som to ako krízu, pretože túžba po kňazstve bola silnejšia,“ reagoval na otázku, či počas štúdia „randil s dvomi dievčatami“.

Výsledok šesťročnej formácie opísal Lajcha slovami staršieho konškoláka – seminár ťa pripraví na život v seminári. „V prostredí, kde vás vychovávajú v duchu absolutizácie celibátu, prirodzene vytesníte otázku ženy. Povedia vám: celibát nerieš, inej cesty ku kňazstvu niet. Keď máte 19 rokov, uveríte, lebo túžite byť kňazom. Máte problém? Najlepší priateľ je o izbu vedľa alebo o poschodie vyššie. Podelená bolesť – polovičná bolesť. Naučíte sa žiť v systéme a o to tvrdšia je zrážka s realitou.“

Povinný celibát je bremeno

Keď sa Michal Lajcha po vysvätení stal kaplánom v Detve, všetko sa zmenilo. Komunita zo seminára prestala existovať, priateľ – bútľavá vŕba – bol zrazu sto kilometrov ďaleko.

„Obklopí vás existenciálna samota, hoci je okolo vás množstvo ľudí. Veľmi rýchlo sa človeku zosype celý koncept a pochopí, že absolutizácia celibátu je nezmysel.“

Definitívny názorový zlom v otázke celibátu prišiel po svadbe mladšieho brata a narodení detí. „Keď som ich videl… ale bolo viac faktorov. Rýchlo som sa vyliečil z nezmyslov o absolutizácii celibátu.“

Sledoval svoj bizarný kopernikovský obrat v otázke celibátu v priamom prenose. Po pár rokoch mimo „zlatej klietky“ sa stal z bohosloveckého obhajcu celibátu zarytým odporcom, presnejšie zástancom dobrovoľného celibátu. Ako tvrdí, stačilo sa nadýchať reality – a „ženský génius“.

„Sotva nájdeme väčší systémový odklon od Ježišovej pravdy, väčší nesúlad, rozpor s evanjeliom, ako v prípade nesvätenia ženatých. Úlohou cirkvi je opäť objaviť a vyzdvihnúť manželský stav, otcovstvo a rodinu cez naplnenie daností, ktoré dal Boh ženatým mužom. Jednou z týchto daností je kňazstvo,“ píše Lajcha v závere svojej knihy Tragédia celibátu, ktorá môže ašpirovať na jednu z kontroverzných kníh roka.

Katolícky kňaz tvrdí, že povinný, nedobrovoľný celibát je bremeno, no na svete sú tisíce kňazov, ktorí celibát vyzdvihujú a zvládajú. Lajcha tvrdí, že často len za cenu pokrytectva a farizejstva.

„Ako zvládajú? Sexuálne, pedofilné škandály, úchylky, ktoré sú v priamej súvislosti s celibátom. Chvála Bohu, Slovensko to nejako obchádza. Ale mnoho kňazov má deti, poznám takých,“ ironicky sa usmial. Možno si pritom spomenul aj na to, ako sa ho pokúsil v mladosti obťažovať homosexuálny bohoslovec v sutane v Sankt Pöltene.

Práve na tomto mieste sa žiadala otázka, ktorú nebolo možné nepoložiť. Máte deti? „Nemám, nečakám, ani nemôžem čakať, pretože nežijem intímne so žiadnou ženou,“ odpovedal kňaz a pokračoval: „Som pripravený odísť z nezištných dôvodov, z vlastnej vôle.“

Neporušil celibát, očakáva suspendovanie

Ak správca farnosti z Kľaku bude suspendovaný (aktualizácia – napokon ho suspendovali v piatok 21. septembra), nebude to za porušenie celibátu, ale za knihu Tragédia celibátu a porušenie cirkevného zákona. Lajcha upozorňuje na tzv. náhubkový zákon, ktorý cirkev prijala po kauze Bezák: kňazi sa nesmú vyjadrovať k ničomu bez predošlého súhlasu diecézneho biskupa.

„Už to, že sa rozprávame, je prešľap. Kniha o to väčší. Na knihu musí byť cenzorský posudok a následne súhlas alebo nesúhlas. V stredoveku by ma za Tragédiu celibátu upálili ako kacíra. Absolútne sa necítim ako kacír, ale viem, že budem takto označený, hoci aj kritika môže byť prejavom lásky k cirkvi a pápežovi.“

O citlivých témach, akou nesporne celibát je, sa zvykne najprv diskutovať vo vnútri, v tomto prípade v cirkvi. Kňaz Lajcha sa rozhodol rovno vydať knihu a tvrdí, že práve tá je výzvou na verejnú diskusiu, polemiku, recenzovanie a odbornú kritiku. „Vnútorná diskusia v slovenskej cirkvi nie je reálne možná. Skončila by sa skôr, ako by sa začala,“ dodal.

Môže neznámy kňaz, správca farnosti z Kľaku, svojou knihou iniciovať takú obrovskú zmenu v konzervatívnom organizme, akým je cirkev? Hovorí, že urobí všetko, čo je v jeho silách, a zvyšok nechá na Boha.

Spolu s Petrom Lucianom Balážom hľadajú peniaze na preklad knihy do cudzích jazykov, minimálne do angličtiny, aby sa ich analýzy a argumenty dostali k vplyvným ľuďom v cirkvi, vatikanistom, novinárom z denníka La Stampa a cez nich možno až k pápežovi.

„Náš cieľ nie je bigotné Slovensko. Modlím sa aj za to, aby kniha zaujala napríklad české cirkevné elity, ako sú Halík, Kašparů, Vácha a ďalší. Ich odborné recenzie by znamenali pre svetovú teológiu viac ako analýzy nejakého farárika zo Slovenska. Aby sa knihou niekto vážne zaoberal, musí sa dostať na teologickú akademickú pôdu v Rakúsku, Nemecku, vo Švajčiarsku, Francúzsku…“ zauvažoval Lajcha.

Kým sa tak stane (ak sa to vôbec stane), môžu uplynúť roky. Je vyrovnaný s tým, že už možno nebude nikdy kňazom? Čo bude robiť po takto radikálne preoranom živote?

Vyzerá to tak, že Michal Lajcha má v hlave upratané. Vie, že zrovnoprávnenie celibátnych a necelibátnych kňazov, ktoré presadzuje, nie je program na päť ani na desať rokov. Možno sa toho ani nedožije. Napriek tomu rozpráva na fare v Kľaku o kňazstve, potrebe hľadania pravdy aj za cenu obete, a chystá sa prijať akúkoľvek prácu.

„Možno budem suspendovaný, persona non grata, očierňovaný, na Slovensku určite. Ale tak, ako som cítil povolanie stať sa kňazom, tak teraz cítim povolanie slúžiť pravde. Kto má hľadať pravdu o svätení ženatých, ak nie kňaz? Musíme urobiť, čo je v našich silách, a potom sa môžeme modliť, aby to dobre dopadlo. Sama modlitba niekedy nestačí. Čo budem robiť? Ak Pán Boh dá, ožením sa, založím si rodinu, budem mať deti… “

Hodená rukavica

Súkromný príbeh Michala Lajchu sa začal v osemdesiatych rokoch v hlboko veriacej rodine z Trenčianskej Teplej. Ten kňazský sa pravdepodobne skončí po vydaní knihy jeho suspendovaním.

Ak kňaz hodí rukavicu cirkvi, ťažko môže očakávať od biskupov zhovievavé pokyvkávanie hlavami. Ale kto iný by to mal urobiť? Kto by mal písať, diskutovať, polemizovať o takej výbušnej téme, akou je celibát, svätenie ženatých mužov v rímskokatolíckej cirkvi, ak nie katolícki kňazi? Kto iný by mohol s patričnou dávkou zodpovednosti k téme opísať kriticky skúsenosti s celibátom, ak nie človek, ktorý si takýto život nielen dobrovoľne zvolil, ale ho aj žil a nakoniec prehodnotil?

Dnes tvrdí, že cirkev bude zdravá vtedy, keď budú môcť byť ženatí nielen kňazi, ale aj biskupi a kardináli, a keď budú rovnocennými s tými v celibáte. „Počas existencie cirkvi bola dlhšia éra, keď boli svätení ženatí muži. Cirkev musí byť verná Ježišovi Kristovi a v tejto veci nie je. Je to odklon od Ježišovej pravdy a od jeho učenia,“ dodal.

Je farár z Kľaku kacír, dobrodruh, alebo človek, ktorý sa rozhodol povedať verejne a nahlas vlastný názor na to, o čom sa hovorí len pošepky? Možno zo všetkého trochu, hoci hovorí, že kacírom ani renegátom sa necíti.

Možno nie je až také podstatné, ako sa cíti farár z Kľaku, ktorý by chcel, aby o jeho kritickej rozprave o povinnom celibáte katolíckych kňazov diskutovali zahraničné cirkevné autority. Momentálne je pravdepodobne rozhodujúce, ako sa budú cítiť slovenské cirkevné autority, ktoré si knihu Tragédia celibátu prečítajú. Bez schválenia biskupom je porušením cirkevných noriem, a ako už bolo napísané, hodenou rukavicou.