Má mama noviny? Šlabikáre sa zlepšujú, ale stále dávajú dievčatám menej príležitostí

Keď otvoríte šlabikár, uvidíte obrázok, na ktorom rodičia vedú svoje deti prvýkrát do školy. Dievčatá nemajú striktne ružové oblečenie, ani chlapci nie sú rozoznateľní podľa farby nohavíc či svetra. Jedna z mám drží noviny a otec nesie kvety. Každé dieťa je sprevádzané len jedným dospelým.

Ak by sme šlabikár posudzovali len podľa úvodného obrázka, mohol by slúžiť ako príklad rodovo vyváženej učebnice. Šlabikár však pokračuje ďalšími osemdesiatimi stranami, na ktorých majú chlapci pestrejšiu škálu povolaní ako dievčatá a rola otca takmer úplne chýba.

 

Mama má knihu. Má mama noviny?

Hupsov šlabikár Lipka vyšiel v roku 2013 a je zatiaľ posledný šlabikár zaradený do zoznamu ministerstva školstva odporúčaných učebníc a pracovných zošitov. Školy si môžu vybrať, ktorý zo schválených šlabikárov kúpia svojim prváčkam a prvákom.

Zuzana Maďarová vníma súčasný šlabikár ako pozitívnu zmenu. Neobsahuje také jednoznačné rodové stereotypy ako predchádzajúce vydania a chýba aj legendárna veta: Otec číta noviny a mama varí. Podľa analýzy z roku 2003 od Jany Cvikovej z organizácie Aspekt bola žena v prechádzajúcich šlabikároch a učebniciach zobrazená predovšetkým v súkromnej sfére. Zvyčajne varila, „vozila bábätko“, vyberala bielizeň z práčky, alebo robila iné domáce práce. 

V tom súčasnom šlabikári majú žiaci a žiačky za úlohu pomenovať, aké povolania majú ľudia na obrázku. Sú medzi nimi kuchárka, kominárka, upratovačka, učiteľka či manažérka. Postave v skafandri a v prilbe nevidno tvár a nedá sa určiť, či ide o kozmonautku alebo kozmonauta. Podľa Maďarovej to vytvára priestor, aby si žiačky a žiaci sami vybrali, ako postavu pomenujú.

„Verejný priestor nie je výlučne mužský. Nájdeme tu ženy v rôznych profesiách, ako aj mužov pracujúcich v oblastiach, ktoré sa často stereotypne považujú za ‚ženské‘, napríklad kuchárov. Zároveň je tu niekoľko obrázkov, z ktorých nie je jednoznačné, či ide o dievča alebo chlapca. Záleží na učiteľkách a učiteľoch, ako s tým budú pracovať. Ak žiak či žiačka označia postavu za dievča a učiteľka ho alebo ju opraví len preto, lebo má modré tričko, môžu sa vo vyučovacom procese upevňovať rodové stereotypy. Mohla by to však byť príležitosť na diskusiu o rôznorodosti, pretože sa vytvára priestor na nabúravanie zjednodušených predstáv o tom, ako majú dievčatá a chlapci vyzerať, ako sa majú správať, alebo aké farby ich charakterizujú,“ vysvetľuje Maďarová.

V inom cvičení si žiaci a žiačky precvičujú písmeno M. Ich úlohou je povedať, čo robia deti a mama na obrázku. Na detskom ihrisku sa jedno dievča hrá v pieskovisku, chlapec jazdí na kolobežke, iné dievča sedí na lavičke a mama číta knihu. Súčasťou cvičenia sú aj vety, v ktorých sú niektoré slová nahradené obrázkom a žiačky a žiaci ich majú prečítať.

„V tomto cvičení už má mama knihu aj noviny. Takže od konštatovania ‚Mama varí‘ sme sa v tomto šlabikári presunuli k obrazu ‚Mama číta‘. Obraz materstva dostáva o niečo viac významových vrstiev,“ hovorí Maďarová.

Prezidentka je deťom na smiech, pretože nie je ani v učebnici

Hoci Maďarová vyzdvihuje snahu zobraziť ženy inak ako matky a opatrovateľky, stále to nie je dostatočné.