Poľská vláda šíri zbytočné mýty o minulosti krajiny

V Poľsku nie je možné vyhnúť sa histórii. Na náhle zvolanej schôdzi poľského Sejmu (dolná komora parlamentu) koncom júna poslanci rýchlo prerokovali a schválili dodatok k zákonu o Inštitúte národnej pamäti, ktorý zvrátil iný dodatok prijatý len v januári tohto roku. Poslanci rozhodli, že sa s okamžitou platnosťou ruší opatrenie, podľa ktorého hrozilo ľuďom za pripisovanie nacistických zločinov počas druhej svetovej vojny Poliakom až trojročné väzenie.

To, že vládnuca strana Právo a spravodlivosť náhle poprela svoj vlastný „zákon o pamäti“, nie je žiadne prekvapenie. Pôvodná legislatíva vyvolala medzinárodné odsúdenie, zvlášť zo strany Izraela. Dokonca aj americký prezident Donald Trump, ktorý zvyčajne patrí k blízkym priateľom poľských nacionalistov, naznačil, že sa s poľskými lídrami nestretne, kým sa táto kríza nevyrieši.

Už sme zase kamaráti

Lenže spôsob, akým poľská vláda poprela svoj predchádzajúci postoj, bol absurdný. Napríklad, celý proces prebiehal v utajení, a to až do takej miery, že izraelsko-poľské vzťahy museli naprávať spravodajské služby oboch krajín, aby hlavný propagátor zákona, poľský minister spravodlivosti Zbigniew Ziobro nezachytil, o čo vlastne ide.

Ziobro je hlavným rivalom poľského predsedu vlády Mateusza Morawieckeho v boji o vplyv na predsedu Práva a spravodlivosti Jarosława Kaczyńského. A tak, keď v parlamente prešiel nový dodatok, premiér neváhal a pripísal si zásluhy za udržanie poľského imidžu. Morawiecki spolu s izraelským predsedom vlády Benjaminom Netanjahuom podpísali spoločnú deklaráciu, ktorá spor ich krajín ukončila. A poľská vláda si navyše zaplatila celostranové inzeráty vo veľkých svetových novinách, vrátane troch najväčších izraelských denníkov, aby text spoločného stanoviska spropagovala.

Výlučná nemecká vina

Lenže vo chvíli, keď sa už zdalo, že poľská vláda má všetky problémy za sebou, spoločnú deklaráciu ostro odsúdili tak izraelský pamätník obetí holokaustu Jad va-šem, ako aj izraelský minister školstva a záležitosti diaspóry Naftali Bennett. Ako to už býva, s izraelským tlakom na odmietnutie poľského zákona prišla najprv opozícia a Netanjahu sa k nej pridal len po tom, čo zistil, že nemá inú možnosť.

Populistický izraelský premiér sa ponáhľal vyriešiť konflikt v rámci poľskej vlády, pretože si nechcel odcudziť najlojálnejšieho spojenca Izraela v Európskej únii. To vysvetľuje, prečo spoločná dekorácia tak jasne pripisuje vinu za nacistické vyhladzovacie tábory výlučne Nemcom. Navyše, zdá sa, akoby dokonca naznačovala, že zlo antipolonizmu sa dá svojím rozsahom porovnať so zlom antisemitizmu.

Zlí jednotlivci, dobrý celok

Zaujímavé je, že kým poľská verzia spoločného vyhlásenia pripúšťa zodpovednosť individuálnych Poliakov za „krutosť voči Židom“, hebrejská verzia stanovuje, že „priznávame a odsudzujeme každú krutosť“. Ale obe verzie následne hovoria o spomienke na „hrdinské činy mnohých Poliakov, zvlášť tých, ktorí získali ocenenie Spravodliví medzi národmi a ktorí riskovali svoje životy, aby zachránili židovských občanov.

V nasledujúcej pasáži je len zastretá zmienka o szmalcownikoch – ľuďoch vydierajúcich ukrývajúcich sa Židov –, ktorí „bez ohľadu na svoj pôvod, náboženstvo či svetonázor prejavili svoju najtemnejšiu tvár“. Naopak, jazyk opisujúci poľské hrdinstvo je veľmi konkrétny a týka sa celého národa. „Poľský podzemný štát riadený poľskou exilovou vládou vytvoril mechanizmus systematickej pomoci a podpory židovským obyvateľom a jeho súdy odsudzovali Poliakov za kolaboráciu s nemeckým okupačnými úradmi, pod čo spadá aj udávanie Židov.“

Lenže to je