Denník N

Doba je taká, že nevieš. Nechcem prísť o prácu. Čo povedia ľudia. Prečo sa na Slovensku ľudia boja kamery

V kinách je skvelý film Mareka Kuboša Posledný autoportrét, ktorý hovorí aj o strachu ľudí z kamery.

Hoci meno Marek Kuboš asi mnohým veľa nehovorí, veľa takých talentov tu na Slovensku nemáme. Ešte v 90. rokoch vyštudoval dokument na VŠMU a získal si študentskými filmami pozornosť na festivaloch, dokonca aj v zahraničí.

Všetci boli zvedaví na jeho prvý celovečerák, ten však nikdy neprišiel. Autor sa na dlhých štrnásť rokov odmlčal a živil sa zákazkami pre komerčnú sféru.

Čo sa vtedy stalo? Vo svojom filme Posledný autoportrét sa odpoveď na otázku vydá hľadať ten najpovolanejší človek, teda Marek Kuboš.

Je to riadny paradox: autor, ktorý dlho nenakrúcal nič, sa vo svojom prvom dlhom filme detailne zaoberá vlastnou neschopnosťou nakrúcať, rýpe sa sám v sebe, bičuje sa a napokon dochádza k smutnému záveru, že na toto remeslo asi nemá bunky a že s filmom končí.

To všetko však robí tak podmanivo, šarmantne a s humorom, že každého nadchne, jeho nový film sa stáva udalosťou sezóny a namiesto rozlúčky sa musí divák pýtať, ako bude pokračovať umelcova kariéra.

Kuboš mal na svoju hneď pauzu viacero dôvodov, obzvlášť jeden z nich však stojí za zvýšenú pozornosť. Vraví totiž o tom, čo to dnes znamená byť autorom dokumentov a hľadať v nich pravdu.

Lepšie už bolo

Filmár tvrdí v skratke toto: podmienky pre dokumenty sa posledné dvadsaťročie dramaticky zhoršili. Problémom nie je zháňanie financií, ale ľudia, ktorých je čoraz ťažšie dostať pred kameru.

Dobrovoľne nakrúcať sa podľa jeho skúseností dajú iba šialenci, zatiaľ čo tí ostatní sú uzavretí a ustráchaní, nedôverčiví. Nehovoriac o zákonoch na ochranu osobnosti, kvôli ktorým musí filmár od každého respondenta pred kamerou žiadať jeho súhlas s filmovaním na papieri.

Ak má Marek Kuboš pravdu, tak je to zlá správa pre každého, kto umeniu dokumentu pripisuje ušľachtilú rolu hľadať pravdu, akokoľvek nepríjemnú, a kritikou kultivovať spoločnosť. Autor pritom s dnešným stavom porovnáva minulosť a hovorí, že kedysi bolo všetko inak.

„V deväťdesiatych rokoch ak niekto mal kľúč od svojho vnútra, tak mi ho ukázal, a aj mi ním odomkol a pustil ma dnu, s diktafónom, kamerou,“ spomína Kuboš. Postkomunistické Slovensko deväťdesiatych

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kultúra

Teraz najčítanejšie