Život na okraji toxickej skládky v Bratislave: zem páchne, zakázanú vodu aj pijú
Voda nesmrdí, tak je v poriadku, hovoria si záhradkári neďaleko starej chemickej skládky po bratislavskej Dimitrovke. Na skládku nedovidia, toxíny sa tak podzemnou vodou vari až k nim nedostanú.
Nemusíte poznať presné súradnice toxickej pozostalosti minulého režimu, aby ste k nej trafili. Skládka vo Vrakuni po bývalej chemickej továrni Dimitrovka je prázdna. Do podzemia z nej unikajú nebezpečné látky a zamorujú podzemnú vodu.
Miestami na niekdajšej skládke narástol strom a náhodná zeleň, v zastavanom prostredí nevyužitý kus pôdy vytŕča. Stačí sa skloniť k čerstvým vrtom označeným žltými stĺpmi trčiacimi zo zeme. Kedysi tam bývalo mŕtve rameno Malého Dunaja. Cítiť závan chémie.
Do toxickej zeminy sa pri prechádzke ponárajú nohy, treba sa vyhýbať slimákom, miestami vyplašíme bažanta. Okolo sú plochy zarastené vysokou trávou. Z tej trčia pneumatiky aj palubná doska auta.
Ďalej niekto vyhodil staré farebné okná, stavebnú sutinu aj trávu zo záhrady. Tam to už páchne ako na bežnej skládke – rozkladajúcim sa biologickým odpadom a smradom horiacich pneumatík.
Na zasypanej starej skládke Dimitrovky vznikajú na viacerých miestach nové skládky.
Ochranu vody dali politici po veľkej hystérii do ústavy, teraz by ju mohli začať skutočne chrániť. Vo východnej časti Bratislavy je toxické jazero a podzemnú vodu zamorili nebezpečné chemikálie. „Vždy sa bijeme do hrude a ľudia sú stále v tom, že Žitný ostrov je náš národný poklad, najväčšia zásobáreň pitnej vody v Európe,“ hnevá sa Alena Trančíková z Bratislavskej vodárenskej spoločnosti. Štát vie o zamorení miestnych podzemných vôd vie takmer 20 rokov, no nekoná.
Nesmrdí, tak je v poriadku
Vrakunčania vedia, že pod nohami im tečú látky, ktoré by mohli vážne ohroziť ich zdravie. Predsa však mnohí majú studne, zväčša ilegálne.
„Keď naprší, polievame dažďovou vodou, máme aj mestský vodovod. Studňa je len rezerva,“ hovorí záhradkárka, ktorá vo Vrakuni žije od detstva a ešte si pamätá, ako skládka neďaleko ich záhrady vznikala. Políčko, na ktorom onedlho vyrastú domáce uhorky, je v smere, ktorým sa podzemím šíri zamorená voda. Mnohí si však stále myslia, že keď na skládku nedovidia, škodliviny neprídu.
Voda nesmrdí, tak je v poriadku – takú majú záhradkári hypotézu. „Zať sa z nej minule napil a nestalo sa mu nič.“ Starší muž stojí v záhrade pod viničom, pár metrov od neho je starý sud a nad ním kovová pumpa, ktorou čerpajú vodu zo studne.
Sme vzdušnou čiarou asi 1,5 kilometra od bývalej skládky smerom na juhovýchod. Podľa nákresu vodární sa znečistenie šíri až takmer osem kilometrov ďaleko.
Na zákaz používať vodu zo studní ich vraj upozorňujú pravidelne, aj vo Vrakunských novinách. Tak ňou nepolievate? No, občas polievame, opakuje pán už opatrnejšie.
Vodu nikdy nedal preskúmať, zdá sa mu byť v poriadku. Viac ho štve, že sa do Vrakune sťahuje čoraz viac ľudí a na cestách pri záhrade sú zápchy.
Staré domy a nové sídlisko
V bezprostrednom susedstve bývalej skládky stoja rodinné domy aj nová radová zástavba spred pár rokov.
Ulicou sa na hračkárskej motorke preháňa asi štvorročný chlapec. Jeho otec je v popoludňajšom sparne hore bez, rozpráva, že o skládke toho veľa nevedia. Záhradku v nových radových domčekoch nemajú, iba trávnik, a studňu už vôbec nie.
Na ulici na hranici skládky ďalší mladý muž dostavuje rodinný dom. Studňu tiež nemá, lebo sú vraj v oblasti zakázané. Skládka je podľa neho tak 150 metrov za domom. Staršia pani na terase susedného domu nás ani nepustí cez bránu. Kričí na diaľku a odsekne, že drevená konštrukcia so strieškou na jej dvore nie je studňa a je tam len na okrasu.
Starší pán vedľa pracuje v záhrade. O skládke hovorí len opatrne. „Veľmi dobre viem, čo tam dávali. Pracoval som pri kanalizácii,“ hovorí. Nepovie však, čo to bolo. Studňu by aj chcel mať, ale vinou skládky nemôže. „Čo sa s tým už dá robiť? Nič.“
Priamo na mieste skládky ako v púšti stojí niekoľko firemných budov. Pýtali sme sa záhradkárskej firmy, či ju nevyrušuje zápach. „Chemický zápach – čo tu sme, asi šesť rokov – som ešte necítila. Práca je únavná, ale to je asi skôr množstvom ako prostredím,“ vraví záhradná architektka. Na zamorenej pôde podľa nej rastliny nepestujú, držia ich tam iba prechodne.
Na mieste skládky je aj predajňa farieb, za hrdzavým ostnatým drôtom zasa vrakovisko s autami bez značiek aj s českými ešpézetkami.
Na bývalej skládke z Dimitrovky je cez deň pusto. Do podzemnej vody odtiaľ odtekajú toxíny kilometre ďaleko.
Politické gestá našu pitnú vodu neochránia
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
