Zástancovia i odporcovia potratov boli zaujatí, keď hodnotili argumenty protistrany o potratoch

Ľudia sú smrteľní, Sokrates je človek, ergo Sokrates je smrteľný.

Vyplýva taký záver z uvedených premís?

Väčšina ľudí by zrejme povedala áno, pretože dokážu racionálne zhodnotiť štruktúru uvedeného sylogizmu (typ logického úsudku, ktorý tvoria dve premisy a záver).

No to isté neplatí, ak sa argument týka takej citlivej témy, akou sú potraty. Zistila to psychologička Vladimíra Čavojová s kolegom Jakubom Šrolom a Magdalenou Adamus v článku, ktorý vyšiel tento mesiac v časopise Journal of Cognitive Psychology.

Trio vedcov pôsobí na Ústave experimentálnej psychológie, ktorý je súčasťou Centra spoločenských a psychologických vied Slovenskej akadémie vied.

Psychológovia v štúdii skúmali istý typ konfirmačného skreslenia. Ide o jav, podľa ktorého informácie vyhľadávame, interpretujeme a hodnotíme tak, aby boli v súlade s našimi predchádzajúcimi postojmi (z angl. confirmation bias, sklon k sebapotvrdzovaniu).

Kennedy a Nixon

Príhoda amerického humoristu a komentátora Lennyho Brucea ilustruje, o čo ide.

Keď v roku 1960 vysielala televízia prvú celonárodnú televíznu debatu dvoch protikandidátov na amerického prezidenta, Johna Kennedyho a Richarda Nixona, komik glosoval, ako na ňu reagovali konkurenčné tábory: „Sledoval som s partiou Kennedyho stúpencov debatu. ,Ten Nixonovi ale dáva,‘ tvrdili. Potom sme prešli do iného bytu, kde boli Nixonovi fanúšikovia: ,Ako sa vám páčil ten výprask, ktorý dostal Kennedy?‘ pýtali sa.“

Vidíme, že zainteresovaní filtrovali informácie podľa toho, či im vyhovovali – ak zabodoval súper, zaonačili to ako bezvýznamný argument, no úspechu svojho favorita pripísali mimoriadnu váhu.

Konfirmačné skreslenie teda znamená, že nám často viac ako na informáciách záleží na konfirmáciách, teda potvrdeniach (z angl. confirmation, potvrdenie) toho, čo si už vopred myslíme, napríklad že náš obľúbenec má určite pravdu, zatiaľ čo konkurent nie.

Výsledkom je viac či menej skreslený pohľad na svet, ak argumenty protistrany ignorujeme alebo ich nepovažujeme za platné iba preto, že pochádzajú od ľudí, s ktorými sa neidentifikujeme.

Skreslená myseľ pri potratoch

Výskum Čavojovej a jej tímu prebiehal pred dvomi rokmi v čase, keď bol Marian Kotleba banskobystrickým županom a ľudia mali pomerne tesne po referende za rodinu. 

Experimentov sa zúčastnili slovenskí študenti pedagogických fakúlt, ale aj poľskí študenti filozofie.

Čavojová a jej kolegovia najprv merali postoje ľudí k potratom. „Na základe vyjadrení na 6-stupňovej škále sme určovali, či sú ľudia za potraty alebo proti nim. Vo všeobecnosti platilo, že naša vzorka bola skôr proti potratom. Čo sa týka pro-choicerov, boli skôr umiernení,“ zhodnotila postoje ľudí psychologička.

Účastníci experimentu potom pristúpili k riešeniu sylogizmov (logických úsudkov). Spolu ich bolo 36 a psychológovia ich rozdelili do troch kategórií podľa toho, či boli neutrálne (týkali sa napríklad psov), pro-choice (za potraty) alebo pro-life (proti potratom). Päť sylogizmov v skupine bolo platných, sedem nie.

„Zistili sme, že pro-life alebo pro-choice postoje ľudí vplývali na to, či závery sylogizmu hodnotili ako platné, alebo nie,“ povedala o hlavnom zistení novej štúdie Čavojová.

To znamená, že ak odporca potratov riešil logický úsudok, považoval ho za platný v prípade, že bol v súlade s jeho presvedčením, no za menej platný, ak s ním bol v rozpore.

„To isté však platilo aj pre zástancov pro-choice – aj oni vykazovali konfirmačné skreslenie. Bez ohľadu na to, či boli študenti pro-life alebo pro-choice, mali tendenciu hodnotiť argumenty podľa toho, či boli v súlade s ich predchádzajúcimi postojmi k potratom,“ dodala Čavojová.

Psychológovia našli silnejšiu zaujatosť voči pro-choice argumentom, zrejme však išlo o výsledok toho, že „vo vzorke bolo viac pro-life orientovaných ľudí,“ dodal spoluautor štúdie Šrol.

K výsledkom štúdie tiež dodal, že „výsledky boli signifikantné (štatisticky významné, pozn. red.), hoci efekt predchádzajúcich postojov alebo efekt konfirmačného skreslenia nebol príliš veľký“.

Skresleniu podliehali aj filozofi

Poľskí účastníci boli študentmi filozofie, takže mali skúsenosti s kurzom logiky. „Paradoxne im to nepomohlo a aj oni vykazovali skreslenie smerom k sebapotvrdzovaniu,“ hovorí Čavojová.

Prečo to tak bolo? Možno preto, že – ako v dôležitom článku z oblasti kognitívnych vied argumentujú Hugo Mercier s kolegom Danom Sperberom –, ľudia sú v prvom rade spoločenské tvory, takže rozum nám slúži nielen na to, aby sme hľadali objektívnu pravdu, ale aj na to, aby sme si naklonili iných členov skupiny.

Ak k tomu pripočítame skutočnosť, že rozumom mnohokrát iba ospravedlňujeme intuície a emócie, ktoré sú na začiatku rozhodovacieho procesu, výsledkom môže byť, že študenti filozofie vďaka príprave z logiky vyniknú len v tom, že svoje presvedčenie dokážu lepšie obhájiť.

Inými slovami, logik nemusí byť nevyhnutne nestrannejší. Taký človek môže byť rovnako zaujatý, no môže to maskovať rôznymi fintami, ktoré ľudia bez vzdelania v logike nemôžu použiť, lebo ich nepoznajú.

Hádky o morálke sa len tak neskončia

Podľa Čavojovej nie je potrat zďaleka jedinou témou, v ktorej by dochádzalo ku konfirmačnému skresleniu.

Ak chceme s uvedeným sklonom bojovať, mali by sme podľa nej začať tým, aby sme si pripomínali, že vlastné argumenty a argumenty druhých ľudí, s ktorými sa neidentifikujeme, posudzujeme dvojakým metrom. „Schválne vyhľadávam aj argumenty opačnej strany, aby som sa neuzatvárala vo vlastnej bubline. No je to veľmi ťažké a aj na študentoch pozorujem, že jedna vec je vyhľadať nejaký argument a niečo celkom iné je, aby ho aj prijali,“ vraví psychologička, ako sa snaží bojovať so sklonom k sebapotvrdzovaniu.

Zdá sa, že hádky o morálnych dilemách sa len tak neskončia. Vo výskume z roku 2008 ľudia hodnotili pravdivosť tvrdení, ktoré sa týkali vkusu, spoločenským noriem, etiky a faktov.

Autori zistili, že morálne tvrdenia považovali za takmer rovnako objektívne ako fakty. Takže si mysleli, že tvrdenie, že potrat je dobrý alebo zlý, je skoro rovnako pravdivé tvrdenie ako to, že Bratislava má viac obyvateľov ako Košice.

To už neplatilo o otázke vkusu, pri ktorej ľudia chápali, že nie je objektívnym faktom, že Nirvana alebo ABBA je najlepšou kapelou všetkých čias, lebo niekto môže mať iný vkus.

Psychologička Nina Strohmingerová spravila s kolegami viacero experimentov, v ktorých testovali intuície ľudí, čo tvorí jadro našej identity. Účastníci si mali predstaviť človeka, ktorý prekonal nejakú zmenu, čo sa týkala jeho vzhľadu, emócií, hygienických návykov, anti/sociálneho správania či morálky.

Ukázalo sa, že z obrovskej škály znakov považovali ľudia zmenu človeka za najväčšiu, ak sa týkala jeho morálnych presvedčení. Takže to podľa nich už nebol ten istý Fero alebo Mária, ak boli predtým za potraty a eutanáziu, no teraz už nie sú.

Extrémisti

Ak tvoria morálne presvedčenia jadro našej identity, dávame nimi najavo, čo sme za človeka a kam patríme, sú zaťažené konfirmačným skreslením a ďalšími omylmi mysle, veľmi ľahko sa môže stať, že opačné morálne názory označíme za extrémizmus.

Lebo nie je nič jednoduchšie, ako povedať, že my sme géniovia a tí druhí sú blbci.

V súlade s uvedeným písal nedávno redaktor Martin Hanus z Postoja, že pri potratoch nejde o nič menšie ako o „civilizačný zápas“ (morálka ako jadro identity) a že progresívci sú extrémisti.

Niežeby si podobnú rétoriku neodpustila ani druhá strana, no ak má nastať dialóg – lebo v kultivovanej spoločnosti o problémoch slušne diskutujeme –, mali by sme mať na pamäti, že naša myseľ obsahuje množstvo skreslení, ktoré môžu nahrávať „našim“ a degradovať „iných“.

Dostupné z: https://doi.org/10.1080/20445911.2018.1518961