Denník N

Nepolitické umenie je ilúzia, tvrdí kurátorka výstavy o národnej identite

Lenka Kukurová. Foto - Vladimír Šimíček
Lenka Kukurová. Foto – Vladimír Šimíček

Rozlišovanie medzi občianskym aktivizmom a politickým umením nie je podstatné, myslí si Lenka Kukurová.

Na titulkovej fotografii denníka Sme spred dvadsiatich rokov ju ako aktivistku odvádzajú policajti. Ani dnes sa svojej aktivistickej činnosti nevzdala, no výraznejšie sa profiluje ako teoretička a kurátorka politického a angažovaného umenia. Lenka Kukurová zorganizovala viacero výstav k aktuálnym témam: migračnej kríze, xenofóbii, nacionalizmu či aktuálne národnej identite.

Pri príležitosti výstavy Orly a holubice v bratislavskej Kunsthalle, ktorá nezakomplexovaným spôsobom tematizuje národné povedomie, sme hovorili o vzťahu politiky a umenia.

Pôsobíte ako kurátorka, ale stále aj ako aktivistka. Aký je rozdiel medzi aktivizmom a politickým umením?

Aktivizmus zrejme netreba veľmi vysvetľovať – sú to klasické protesty, vešanie transparentov a akcie, ktoré majú isté mediálne alebo symbolické posolstvo a sú súčasťou kampaní smerujúcich k zmene. Vždy sa zameriavajú na konkrétny problém, ktorý je komunikovaný jednoznačným spôsobom. Protest pritom môže mať rôznu formu.

To je rozdiel oproti výtvarnému umeniu, ktoré používa hlavne vizuálny jazyk. Komunikácia v umení prebieha cez silnú emóciu a vizuálny zážitok. Vizuálne diela sa už z princípu bránia jednoznačnosti, umenie je založené na mnohovrstevnatosti. Aj pri politických umeleckých dielach, ktoré mieria na konkrétny problém, sa vždy dá nájsť nejaká druhá či tretia rovina.

Pohľad na výstavu Orly a holubice v bratislavskej Kunsthalle. Foto – Tomáš Halász

Rozlíšenie medzi umením a aktivizmom niekedy nie je úplne zrejmé. Keď sa Peter Kalmus zúčastnil na poškodení Biľakovho pamätníka, tvrdil, že išlo o občiansky postoj. Zároveň je umelcom, ktorý často robí politické umenie. Ako to teda je?

Aj ja som sa s Petrom Kalmusom o tom rozprávala a tvrdil, že to nebola umelecká akcia, ale že to musel urobiť ako občan. Môj pohľad je, že je to vlastne jedno. Bola to akcia, ktorá zarezonovala vo verejnom priestore a jej pôvodca je umelec. To je všetko. Pre mňa najlepšie fungujú veci, ktoré sú na hrane. Angažované umenie sa pohybuje na hrane spoločenského postoja a výtvarného prejavu.

Možno práve o to ide, že si ľudia kladú otázku: Je to ešte umenie alebo nie? Vyvoláva to zneistenie. Umelecká verejnosť je znepokojená tým, že nejaká akcia zasahuje do politiky a bežná verejnosť zase vníma ako rušivé, že ide o umelecký jazyk, ktorému úplne nerozumie. Práve to je na tom zaujímavé. Vzniká tak diskusia, ktorá formuje spoločenskú mienku.

Prečo je práve výtvarné umenie vhodné médium pre politické témy?

Dnešná doba je výrazne vizuálna a mení sa vnímanie reality. Ľudia menej reagujú na faktografické informácie, oveľa viac na nich zapôsobí emócia, vyjadrená vizuálne alebo zážitkovo. V tom je veľký potenciál súčasného umenia: využiť túto rovinu komunikácie. V umení totiž nejde o to, kto má pravdu. Ide skôr o vízie, o poskytnutie pohľadu do budúcnosti.

Umenie môže aj experimentovať s riešeniami, nielen poukazovať na problémy. Divák takto zažije diskusiu o politike v inej sfére. V nej nejde o to, ktorá strana práve dominuje, koho treba voliť a kto má pravdu. Umenie poskytuje odstup, ktorý potrebujeme. Aj na výstave Orly a holubice sa pokúšame pozerať na tému národnej identity, ktorá je veľmi kontroverzná, z istého nadhľadu.

Jarmila Mitríková a Dávid Demjanovič a ich národná identita v globalizovanom svete. Foto – Tomáš Halász

Existujú obdobia, kedy rastie dopyt po politickom umení?

Vždy nájdete umelcov a umelkyne, pre ktorých je vzťah k politike hlavným programom. Platí ale, že historické zlomy vyvolávajú emocionálnu reakciu a práve umelci na ne reagujú citlivo. Vytvárajú diela, ktoré sa vzťahujú na danú realitu. Niekedy to umelecké tendencie prebúdza aj u bežných ľudí, ktorí si tvoria transparenty alebo sa vyjadrujú symbolmi.

Druhá vec je, že silné historické udalosti vyvolávajú záujem o tieto témy v umení. Politické vystúpenia sú vtedy často rámcované umeleckými dielami, do popredia sa dostávajú umelci, ktorí danú situáciu nejako predpovedali, alebo sa tou témou už zaoberali. Preto vtedy máme pocit, akoby toho politického umenia bolo viac.

Nielen v súvislosti s vraždou novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky sa dnes viac aktivizujú aj umelci, ktorí sa inak politicky neprejavovali. Zažívame konjunktúru politického umenia?

Ja skúmam politiku v slovenskom výtvarnom umení od roku 1989. A jediná porovnateľná fáza s dneškom bola

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie