Slovenskí prírodovedci skúmali v Keni ekológiu strachu sťahovavých vtákov

Existuje teória, že čím viac je v nejakej oblasti predátorov, tým väčšia je úniková vzdialenosť živočíchov (z angl. flight initiation distance). To znamená, že ujdú, keď je predátor ešte ďaleko, aby si zachránili život.

„No my sme ukázali, že správanie živočíchov – v našom prípade bahniakov – nemožno prehnane zjednodušovať. Nie sú to len akési jednoduché strojčeky. Zistili sme, že reagujú na danú situáciu a správajú sa inak, keď hniezdia, migrujú alebo zimujú,“ povedal pre Denník N ekológ Martin Hromada z Katedry ekológie Prešovskej univerzity v Prešove.

Bahniaky žijú pri vode a ide o možno najzdatnejšie migrujúce vtáky sveta. Mnohé tiahnu na vzdialenosti desiatok tisíc kilometrov, objasnil Hromada.

So zoológom Petrom Mikulom (prvý autor) z Katedry zoológie na Univerzite Karlovej v Prahe a ďalšími zahraničnými kolegami mu tento týždeň vyšiel článok v kvalitnom časopise Scientific Reports, v ktorom vedci po prvý raz zmapovali únikové vzdialenosti divo žijúcich vtákov počas celého ročného životného cyklu, keď hniezdili, migrovali a zimovali.

Slovenskí vedci začali zbierať dáta v roku 2015 v africkej Keni, kde bahniaky zimujú, Mikula zbieral dáta aj v Európe.

Správanie bahniakov počas hniezdenia

Ich zahraniční kolegovia skúmali bahniaky pri hniezdení v Európe, v krajinách ako Španielsko, Francúzsko, Nemecko, Fínsko či Ukrajina.

Tieto krajiny sa nachádzajú v miernom pásme, preto je tam menej dravcov (počet a rozmanitosť predátorov totiž stúpa smerom k trópom).

No vedci v novej štúdii prekvapivo zistili, že najväčšie únikové zóny mali bahniaky práve tu.

Výskum prebiehal tak, že prírodovedci si najprv vybrali vhodné biotopy a keď v takom prostredí uvideli bahniaka, vydali sa k nemu.

„Vo všetkých oblastiach sme dodržiavali jednotnú metodiku – výskumníci vždy pozerali na bahniaka, šli konštantnou rýchlosťou a mali podobné oblečenie bez výrazných krikľavých farieb. Aby sme dáta zaradili do výskumu a nevyhodili ich, terén musel byť otvorený, aby bahniak videl človeka a mal možnosť úniku,“ objasnil zoológ Mikula, ako s kolegami postupovali pri výskume únikovej zóny bahniakov. 

Odborník dodal, že stanovištia sa menili každý deň, aby vedci opakovane neskúmali tie isté jedince.

Ornitológovia zistili, že na hniezdisku bahniak vyletel už vo chvíli, keď bol človek ešte veľmi ďaleko. „Predpokladáme, že to robili preto, aby prípadnému predátorovi neprezradili pozíciu hniezda,“ vraví Mikula.

Hromada dodal, že správanie bahniakov sa veľmí zmení, ak sa predátor (v tomto prípade človek) ocitne v bezprostrednej blízkosti hniezda. „V takom prípade sa mu rodič doslova vrhá pod nohy a tvári sa, že má zlomené krídlo. Ide o veľmi riskantné správanie, ale jeho cieľom je odviesť pozornosť predátora od hniezda s násadou alebo mláďatami.“

Zastávka počas migrácie

Ďalšia lokalita, na ktorej vedci skúmali únikové vzdialenosti bahniakov, bol Izrael. Ide o oblasť, ktorá sa nachádza na migračnej trase do Afriky, kde sa vtáky zastavia, aby sa nažrali a doplnili zásoby.

„Izrael je ako lievik, nad ktorým prelietavajú vtáky z Európy a Ázie,“ povedal Hromada, prečo si na výskum vybrali uvedenú krajinu.

„Izrael sme si vybrali aj preto, lebo je tam prísna ochrana migrujúcich vtákov. Ani na afrických zimoviskách, ktoré sme skúmali, sa bahniaky skoro nelovia. Do výskumu sme potrebovali podobné lokality – aby to nebolo tak, že niekde by sa vo veľkom lovili a inde vôbec,“ dodal zoológ Mikula o výbere lokality.

Prírodovedci zistili, že práve v Izraeli na zastávke počas migrácie mali bahniaky najkratšie únikové zóny (najviac riskovali), čo Mikula označil za zrejme najzaujímavejší poznatok celej práce.

Zoológ k tomu dodal: „V krajine sa vtedy nachádza obrovské množstvo predátorov, lebo aj dravé vtáky tiahnu ponad Izrael. Lovia migrujúce vtáky, ktoré tak trpia obrovskou úmrtnosťou. V Izraeli sú sťahovavé vtáky na poslednej zastávke pred preletom nad vyprahnutou Saharou, preto sa musia nažrať, a tak – do určitej miery – ignorujú predátorov. Ak by sa nenažrali, nedoleteli by do trópov. Preto musia prijať väčšiu mieru rizika, že sa samy stanú obeťou predátora.“

Africké zimoviská

Bahniaky teda najviac riskovali na zastávke pri migrácii v Izraeli a najmenej počas hniezdenia v Európe. Africké zimoviská boli niekde uprostred.

Ekológ Hromada doplnil, že s rovnakými kolegami robil aj na inom výskume, z ktorého plynie, že migrujúce bahniaky na afrických zimoviskách riskujú menej a boja sa viac ako domáce druhy.

„Miestne druhy žijú v trópoch dlhšie, takže ak nezahniezdia túto sezónu, môžu tú ďalšiu. Menej sa plašia a sú viac „hakuna matata“ (svahilská fráza, že „všetko je v poriadku“, „žiaden problém“, pozn. red.). Naše druhy sú iné, napríklad sýkorka žije v priemere len dva roky, takže si nemôže dovoliť nezahniezdiť, keď sa dá, lebo druhá šanca nepríde.“

Podľa ekológa Hromadu riskujú africké druhy bahniakov viac ako migrujúce aj preto, lebo lokalitu lepšie poznajú. „Predstavte si, že by ste prišli do Sao Paula. Miestny ho pozná a vie, ktorým štvrtiam sa má vyhnúť, takže je v pohode. Vy ako turista to neviete, takže ste viac nervózny a ostražitý. Niečo podobné môže platiť aj pri vtákoch.“

Prileteli do miest

Prírodovedci museli vo výskume kontrolovať množstvo premenných, aby merali výhradne únikovú vzdialenosť bahniakov ako reakciu na potenciálneho predátora. Inak by sa ich výsledky mohli skresliť ďalšími faktormi, napríklad veľkosťou kŕdľa či vzrastom bahniakov.

Mikula objasnil, že vtáky – až na pár výnimiek, ako sú napríklad kondory – majú zlý čuch, takže vo výskume nehral rolu smer vetra, ktorý by prezradil alebo neprezradil blížiaceho sa výskumníka.

Podľa Hromadu sú vtáky k svojmu okoliu veľmi vnímavé, „takže dokážu rozlíšiť, že tento sa vedľa mňa iba prechádza, no henten ide po mne. Krkavcovité vtáky dokážu rozlíšiť bežného človeka, ktorý im nevenuje pozornosť, od poľovníka, ktorý ich sleduje“.

Keďže sa vtáky dokážu takto pružne prispôsobovať podmienkam, vedia využiť aj nové príležitosti prostredia. Z toho dôvodu niektoré pôvodne divoké druhy obsadzujú mestá (synurbizácia). Prídu na to, že ľudí sa netreba báť a život v ľudských sídlach je výhodnejší.

„Vezmite si sokola myšiara. Do konca 60. rokov sa človeka báli a v mestách vôbec nehniezdili. V inej spoločnej práci s Petrom (Mikulom, pozn. red.), ktorý bol vtedy ešte len gymnazistom, sme ich skúmali v Bardejove, kde sa sokoly usídlili. Postupom času zistili, že v meste je dostatok potravy a vhodných lokalít na vybudovanie hniezda.

Alebo si zoberte bociany, ktoré už hniezdiť inde, ako na stĺpe či komíne, pomaly ani nenájdeme. Ľudí sa prestali báť – človek ich toleruje a ony tolerujú nás,“ povedal Hromada o zmenách správania niektorých druhov vtákov, ktoré sa nasťahovali aj do miest.

Podľa ekológa berú vtáky do úvahy minulú skúsenosť, takže ak by im ľudia ubližovali, odleteli by. To, že na skúsenosti živočíchom naozaj záleží, objasnil zoológ Mikula na príklade, hoci sa netýka vtákov, ale mačiakov, ktoré tiež v Afrike skúmal.

„V Ugande po nich mimo mesta hádžu kamene a strieľajú ostrými, no v mestách im turisti alebo domáci niečo dajú. Takže v mestách sa rovnaký druh opice toľko nebál a únikové vzdialenosti boli zhruba 10 metrov, zatiaľ čo mimo mesta sa báli veľmi a utekali už zo vzdialenosti 100 či 120 metrov.“

Ochrana prírody

Výskum o únikových vzdialenostiach živočíchov má význam pre ochranu prírody.

„Keď vieme, že počas roka menia vtáky únikovú vzdialenosť, je dôležité, aby sme tomu prispôsobili nárazníkové zóny, ktoré sa môžu meniť počas hniezdenia, migrácie a zimovania,“ povedal Mikula a dodal: „Ak chceme byť pri ochrane prírody skutočne efektívni, musíme myslieť aj na toto“.

Dostupné z: https://doi.org/10.1038/s41598-018-32252-1