Denník N

Slovenskí prírodovedci skúmali v Keni ekológiu strachu sťahovavých vtákov

Ekológ Martin Hromada v Keni, kde zbieral dáta o únikových vzdialenostiach bahniakov. Foto - archív Martina Hromadu
Ekológ Martin Hromada v Keni, kde zbieral dáta o únikových vzdialenostiach bahniakov. Foto – archív Martina Hromadu

Slovenskí prírodovedci a ich kolegovia ako prví na svete zmapovali únikové vzdialenosti (kedy vták ujde pred predátorom) divo žijúcich bahniakov počas celého ročného životného cyklu, keď hniezdili, migrovali a zimovali. Ich práca má význam pre ochranu prírody.

Existuje teória, že čím viac je v nejakej oblasti predátorov, tým väčšia je úniková vzdialenosť živočíchov (z angl. flight initiation distance). To znamená, že ujdú, keď je predátor ešte ďaleko, aby si zachránili život.

„No my sme ukázali, že správanie živočíchov – v našom prípade bahniakov – nemožno prehnane zjednodušovať. Nie sú to len akési jednoduché strojčeky. Zistili sme, že reagujú na danú situáciu a správajú sa inak, keď hniezdia, migrujú alebo zimujú,“ povedal pre Denník N ekológ Martin Hromada z Katedry ekológie Prešovskej univerzity v Prešove.

Bahniaky žijú pri vode a ide o možno najzdatnejšie migrujúce vtáky sveta. Mnohé tiahnu na vzdialenosti desiatok tisíc kilometrov, objasnil Hromada.

So zoológom Petrom Mikulom (prvý autor) z Katedry zoológie na Univerzite Karlovej v Prahe a ďalšími zahraničnými kolegami mu tento týždeň vyšiel článok v kvalitnom časopise Scientific Reports, v ktorom vedci po prvý raz zmapovali únikové vzdialenosti divo žijúcich vtákov počas celého ročného životného cyklu, keď hniezdili, migrovali a zimovali.

Slovenskí vedci začali zbierať dáta v roku 2015 v africkej Keni, kde bahniaky zimujú, Mikula zbieral dáta aj v Európe.

Kalužiačik malý (Actitis hypoleucos) (migrujúci vták), druh hniezdiaci u nás. Foto na zimovisku pri jazere Naivasha, Keňa. Foto – archív Mikula a Hromada

Správanie bahniakov počas hniezdenia

Ich zahraniční kolegovia skúmali bahniaky pri hniezdení v Európe, v krajinách ako Španielsko, Francúzsko, Nemecko, Fínsko či Ukrajina.

Tieto krajiny sa nachádzajú v miernom pásme, preto je tam menej dravcov (počet a rozmanitosť predátorov totiž stúpa smerom k trópom).

No vedci v novej štúdii prekvapivo zistili, že najväčšie únikové zóny mali bahniaky práve tu.

Výskum prebiehal tak, že prírodovedci si najprv vybrali vhodné biotopy a keď v takom prostredí uvideli bahniaka, vydali sa k nemu.

„Vo všetkých oblastiach sme dodržiavali jednotnú metodiku – výskumníci vždy pozerali na bahniaka, šli konštantnou rýchlosťou a mali podobné oblečenie bez výrazných krikľavých farieb. Aby sme dáta zaradili do výskumu a nevyhodili ich, terén musel byť otvorený, aby bahniak videl človeka a mal možnosť úniku,“ objasnil zoológ Mikula, ako s kolegami postupovali pri výskume únikovej zóny bahniakov. 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Príroda

Veda

Teraz najčítanejšie