Denník N

USA majú výnimočnú moc. Nech ju využijú akokoľvek, sú kritizované

freestockphotos.biz
freestockphotos.biz

Napriek minulým strategickým i morálnym chybám predstavujú Spojené štáty „the last best hope of Earth“.

Autor je teológ a etik

Takmer pred dvadsiatimi rokmi, presne 8. júna 1995, bol Václavovi Havlovi na Harvardovej univerzite udelený čestný doktorský titul a súčasne sa mu dostalo výnimočnej cti prihovoriť sa promujúcim študentom tejto najprestížnejšej americkej vzdelávacej inštitúcie. Zaradil sa tak k politickým lídrom ako Winston Churchill, John F. Kennedy alebo Helmut Kohl, ktorí v minulosti tiež patrili k pozvaným rečníkom.

Havlov prejav bol nadčasový a výzvy v ňom obsiahnuté sú aktuálne aj dnes. Jedným z ústredných motívov Havlovho života a myslenia bola otázka ľudskej zodpovednosti a tento etický koncept bol aj nosnou témou jeho harvardského prejavu, v ktorom sa okrem iného dotýka zodpovednosti americkej moci v globálnom svete.

Havel hovorí: „Zdá sa mi byť zrejmé, že tí, ktorí majú najväčšiu moc a vplyv, nesú aj najväčšiu zodpovednosť. Spojené štáty americké, či sa im to páči alebo nepáči, sú dnes asi najviac zodpovedné za smer, ktorým sa bude náš svet vyvíjať. Preto by to mali byť predovšetkým ony, ktoré túto zodpovednosť v celej jej hĺbke zreflektujú.“

Dobrá kritika

Každý pokus zhodnotiť úspešnosť zhostenia sa globálnej zodpovednosti Spojených štátov v jednotlivých dejinných etapách, by nepochybne viedol k dlhým úvahám a vášnivým diskusiám, najmä, ak by sme sa zamýšľali nad použitím americkej vojenskej sily.

Uvažujúc nad americkou zahraničnou politikou posledných dvoch desaťročí, nie je toho málo, čo možno kritizovať. Najväčší kritici americkej zahraničnej politiky nežijú pravdepodobne nikde inde ako v Spojených štátoch. A kritika – v rôznom rozsahu validná, ale skoro vždy vecná – neprichádza iba od ľavicových intelektuálov ako Noam Chomsky, ale aj od ofenzívneho realistu Johna Mearsheimera, ex-neokonzervatívca Francisa Fukuyamu či liberálneho internacionalistu Michaela Walzera.

Ja sám som v roku 2002 – v tom čase ako protestantský duchovný pôsobiaci v Spojených štátoch – verejne argumentoval proti plánovanému vojenskému zásahu v Iraku alebo som tiež nedávno na stránkach tohto denníka zaujal kritický postoj k agresívnym metódam používaným CIA vo vojne proti terorizmu.

Avšak dobrá kritika by mala byť založená na poznaní faktov a nie ich distorzii, na pochopení limitov ľudských snáh a nie samospravodlivom moralizme, a mala by tiež byť schopná ponúknuť realistické alternatívy. Inými slovami, kritika by nemala vychádzať z negatívnych stereotypov či vnútornej hostility, ktoré majú niekedy až démonickú kapacitu narušiť obraz reality. A práve s takýmto druhom kritiky sa v súčasnosti až príliš často stretávame za hranicami Spojených štátov.

Ak Spojené štáty nezasiahnu proti brutálnym diktátorom, sú obviňované z nezodpovedného izolacionizmu. Ak diktátora vojenskými prostriedkami odstránia a svojou prítomnosťou prispievajú k stabilizácii krajiny, sú obviňované z agresívneho imperializmu. Ak krajinu opustia a následne prepuknú vážne občianske nepokoje, čelia obvineniam z politickej nezodpovednosti či dokonca zlých úmyslov. To je však údel prichádzajúci so statusom superveľmoci.

Môžeme, aj musíme

Môžeme diskutovať o tom, ako by asi vyzerala súčasná Európa, ak by sa Spojené štáty odmietli angažovať v druhej svetovej vojne. A podobne aj o tom, aká by bola situácia na Blízkom východe, ak by spolu so spojencami nechali irackú inváziu do Kuvajtu bez odozvy, alebo ak by už v roku 1991 zvrhli diktátorský režim Sadama Husajna, alebo ho naopak v roku 2003 nechali pri moci.

Možeme tiež polemizovať o tom, ako by dnes asi vyzerala situácia na Ukrajine, ak by v roku 2009 americký prezident Barack Obama bral vážnejšie obavy prezentované v otvorenom liste osobností strednej a východnej Európy, medzi ktorými nechýbali Václav Havel, Lech Walesa, Valdas Adamkus, Michal Kováč alebo Martin Bútora.

A nielen môžeme, ale aj musíme na rôznych úrovniach zvádzať opodstatnené diskusie o tom, „kde“, „kedy“, „prečo“ a „ako“ by sa mali Spojené štáty vo svete angažovať, no mali by sme mať jasno v odpovedi na otázku, „či“ sa majú angažovať. To platí obzvlášť v prípade, ak odmietame oddeľovať etiku od politiky a veríme, že moc môže byť použitá aj na morálne účely. Takýmto diskusiám sa, pochopiteľne, treba učiť.

Hoci niektorí obhajujú politiku amerického izolacionizmu a iní snívajú o svete, v ktorom si jednotlivé štáty nebudú presadzovať svoje záujmy, realitou zostáva, že žiadny štát sa nevzdá svojej moci a vplyvu dobrovoľne. A keďže všetko nasvedčuje tomu, že Spojené štáty budú aj v dohľadnej budúcnosti najdominantnejším aktérom na globálnej scéne, je v celosvetovom záujme, aby svoju enormnú (nielen vojenskú) moc používali čo najzodpovednejšie.

Voľby dôležité aj pre Slovensko

Napriek minulým strategickým i morálnym chybám, predstavujú Spojené štáty vďaka svojmu záväzku voči slobode, demokracii a ľudským právam stále pre mnohých – povedané slovami Abrahama Lincolna – „the last best hope of Earth“. A či už prijmeme niektorú z verzií amerického exceptionalizmu alebo celý koncept vehementne odmietneme, faktom zostáva, že Spojené štáty majú výnimočnú moc, ktorá môže byť použitá rôznym spôsobom a na rôzne účely.

Budúci rok čakajú Spojené štáty americké prezidentské voľby a ich výsledok v značnej miere ovplyvní nielen ďalší vývoj v tejto krajine, ale aj vo svete, vrátane toho na východ od Slovenska. Jedným z dôležitých kritérií rozhodovania, komu odovzdám svoj hlas, bude preto schopnosť kandidátov zodpovedne reflektovať o kriticky dôležitej výzve prezentovanej Václavom Havlom v prejave na Harvardovej univerzite.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie