Ako jednoducho pomôcť Ukrajine aj Slovensku

Autor je výskumník American Enterprise Institute vo Washingtone DC

Napriek stereotypu o nezáujme Američanov o svet za hranicami Spojených štátov hrajú zahraničnopolitické témy od vzťahov medzi Izraelom a Palestínčanmi, cez ISIS až po Ukrajinu v amerických politických diskusiách na tejto strane Atlantiku väčšiu rolu než kdekoľvek v strednej Európe. Aj keď majú Slováci či Česi na dianie vo svete svoj názor, zahraničná politika je pre typického voliča azda najmenej dôležitým prvkom volebného rozhodovania.

Tento paradox je možné vysvetliť úlohou Spojených štátov vo svete, ktorá je iná než v prípade malých krajín strednej Európy. Ani malé Slovensko však nemôže celkom utiecť od svojho dielu zodpovednosti za vývoj v regióne, zvlášť ak je v ohrození náš bezprostredný sused.

Príklady Mikloša a Dzurindu

Čokoľvek si myslíme o príčinách ukrajinského konfliktu, v slovenskom záujme je, aby sa Ukrajina stala úspešnou a prosperujúcou krajinou. To, ako môže dobrým výsledkom na Ukrajine napomôcť aj Slovensko, by preto malo byť dôležitou politickou témou aj u nás.

Ukrajina by nás mala zaujímať o to viac, že patrí medzi krajiny, ktoré k Slovensku vzhliadajú ako k príkladu hodnému napodobňovania. Kyjevský starosta Vitalij Kličko na svojom nedávnom vystúpení vo washingtonskom Atlantic Council spomenul Slovensko, Česko, Maďarsko a Poľsko ako príklady reformných programov, ktoré chcú Ukrajinci nasledovať. „My,“ povedal, „ich (reformy) môžeme urobiť rovnako.“

Bývalý minister financií Ivan Mikloš je v Kyjeve pravidelne a radí ako ministerke financií, tak i ministrovi hospodárstva. Prezidentovi Porošenkovi zas okrem Gruzínca Michaila Saakašviliho dáva rady aj Mikuláš Dzurinda. Od oboch je to záslužná práca. Bolo by však ešte lepšie, ak by sa takto angažovala aj súčasná – a budúca – vláda.

Ako pomôcť

Čo presne by slovenskí politici mali robiť? V ideálnom prípade by sa mali zasadzovať o výrazne tvrdší postup proti ruskému agresorovi, o vojenskú pomoc pre Ukrajinu a lobovať za zachovanie politiky otvorených dverí pre Ukrajinu v NATO.

Toho sa však za vlády Roberta Fica asi nedočkáme.
Pomôcť sa však dá aj inak. Slováci v Bruseli by mohli lobovať za zrušenie schengenskej vízovej povinnosti pre Ukrajinu, prípadne za štedrejšie financovanie univerzitných výmen s Ukrajinou v rámci programu Erasmus+.

Cenená by však bola aj oficiálna podpora toho, čo už neformálne robia Ivan Mikloš a Mikuláš Dzurinda. Mnohé medzinárodné inštitúcie – Medzinárodný menový fond, Svetová banka, či v postkomunistických krajinách pôsobiaca Európska banka pre obnovu a rozvoj – poskytujú krajinám na celkom svete takzvanú technickú pomoc. Tou sú myslené praktické rady ohľadom verejnej politiky, vrátane sociálnych a ekonomických reforiem, ktoré si od týchto organizácií pýtajú vlády týchto krajín.

Čo by vyhovovalo aj Ficovi

Menej oficiálne, Univerzita Francisca Marroquina v Guatemale každoročne organizuje pomerne prestížne Antigua fórum. Fórum pre niekoľko desiatok účastníkov je platformou pre diskusiu medzi bývalými a súčasnými reformátormi z rozvojových krajín a protrhovými akademikmi.

Ide o súkromnú, uzavretú konferenciu, ktorá umožňuje vytypovaným proreformným politikom z krajín tak rozdielnych ako El Salvador či Gruzínsko vymieňať si skúsenosti – bez ohľadu na to, či sú práve pri moci a bez zbytočných okolkov, ktoré podobné diskusie sprevádzajú na pôde veľkých medzinárodných agentúr.

Finančne nenáročnou a potenciálne účinnou formou pomoci Ukrajine by bolo vytvorenie obdobnej platformy zameranej na strednú a východnú Európu a bývalý Sovietsky zväz práve na Slovensku, financovanej z kombinácie verejných a súkromných zdrojov a potenciálne pod záštitou nejakej už existujúcej organizácie – napríklad Univerzity Komenského.

Úlohou fóra – či možno dokonca think-tanku – by bolo pomáhať reformátorom na východ od nás – Ukrajincom, Moldavcom a neskôr azda aj Bielorusom, Rusom, či Kazachom – hľadať odpovede na praktické otázky v pravidelných diskusiách s bývalými reformátormi zo strednej Európy či s pozvanými akademikmi.

Slovensku by takéto fórum umožnilo v medzinárodných očiach ťažiť zo svojej niekdajšej povesti dynamického, reformného „tatranského tigra“, bez ohľadu na politiku súčasnej vlády. Čisto cynicky by čosi také mohlo vyhovovať aj Robertovi Ficovi, ktorému by to umožnilo nasadiť krajine reformistickú fasádu bez akýchkoľvek faktických zmien vo verejnej politike.

Menej cynicky, pravidelné fórum na diskusiu o reformách, ktoré by na Slovensku zhromažďovalo vedúce reformné mozgy regiónu a sveta, by sa raz mohlo pretaviť do oživenia serióznej domácej diskusie o hospodárskej politike, ktorá umožní krajinám ako Slovensko prosperovať v 21. storočí. A tú potrebovať budeme, bez ohľadu na to, aký hlboký je náš záujem o politický a hospodársky vývoj za našimi hranicami.