Denník N

Čo sa vlastne stalo v Slovenskom národnom divadle?

Foto – SND

SND otvorilo novú sezónu bez generálneho riaditeľa. Bez ohľadu na to, kto sa ním stane, je tu niekoľko veľkých problémov. Najväčším je strata, ktorá údajne presahuje 3 milióny eur.

Po odvolaní riaditeľa SND Mariana Chudovského vznikli otázky o tom, v akom stave je vlastne naše národné divadlo. Balet a činohra pracujú veľmi dobre, problémom je jednoznačne opera. Práve ona ťahá celú inštitúciu ku dnu. Finančne, aj reputáciou. Za posledných 12 rokov príjmy činohry stúpli na dvojnásobok a príjmy baletu na trojnásobok. Za ten istý čas sa opera finančne prepadla o viac ako 20 percent – pritom ide o porovnanie nominálnych hodnôt dnes a v roku 2006, bez inflácie. To znamená, že v skutočnosti je prepad príjmov opery ešte oveľa väčší.

Umelec či manažér?

Operný dom vo Viedni je v mnohých aspektoch riadený presne opačne, než v Bratislave. Opačné sú preto aj výsledky.

Riaditeľ Dominique Meyer trávi v práci 90 až 95 hodín týždenne, vrátane víkendu. Základom jeho práce je vždy administratívna, manažérska a ekonomická časť, až potom má „voľno“ na návštevy skúšok. Večer navštevuje mnohé predstavenia.

Prečo najskôr administratíva, až potom umenie? Riaditeľ opery je totiž manažérska funkcia. Podľa Meyera nie je vhodné, aby riaditeľom bol umelec. „Ak ste umelec, musíte veľa času stráviť na pódiu. Aby ste boli dobrý umelec, musíte sa potom koncentrovať hlavne na túto aktivitu,“ tvrdí muž, ktorý prednášal na univerzite ekonómiu a manažment riadenia divadla.

„Moja práca ako riaditeľa má, samozrejme, aj umelecký rozmer, ale predovšetkým musím zabezpečovať prevádzku opery, a na to je treba mať úplne jasno v tom, čo chcete robiť a ako to budete robiť, ako sa postaráte o zamestnancov, ako si poradíte s rôznymi zákonmi, na ktoré budete permanentne narážať, ako zoženiete peniaze.“

Je rád, keď umelci chápu ekonomiku a organizáciu spôsobu, akým operný dom vlastne funguje. Naopak, nemá rád, ak sa umelecké rozhodnutia dejú bez ohľadu na rozmýšľanie o ekonomických dôsledkoch. Zdôrazňuje, že treba mať dobré zmluvy, a riaditeľ musí dobre rozumieť právnym otázkam. Dobré zmluvy sú základom úspešného fungovania operného domu.

Operný dom v Bratislave nie je a v nedávnej minulosti ani nik­dy nebol riadený manažérom, riaditelia neboli ani ľudia s právnickým ani ekonomickým vzdelaním. Práca riaditeľa divadla totiž u nás ani nikdy nebola chápaná ako manažérska.

Zmluvy a dotácie

Dobrá zmluva je napríklad taká, ktorá umožňuje uvádzanú produkciu predať ďalej. Napríklad Praha kúpila po rokovaní s Katharinou Wagner za cca 95-tisíc eur produkciu Lohengrina. Už po troch vypredaných predstaveniach sa náklady kompletne vrátili. Ďalšie predstavenia sú už teraz tiež takmer vypredané a prinesú už len čistý zisk. Zároveň sa rokuje o predaji inscenácie do zahraničia.

V Prahe sa dohodli aj s autorom režijnej koncepcie Massenetovho Werthera, že vyrobia inscenáciu nanovo, a potom ju predajú. Výroba nestála ani 100-tisíc eur, náklady na autorské práva a honoráre mohli byť okolo 60-tisíc. Všetkých osem predstavení bolo vypredaných a v Prahe tak získali asi 270-tisíc eur. V pláne sú ďalšie predstavenia a inscenáciu už kúpila Varšava za cca 50-tisíc eur.

Aké zmluvy podpisuje SND? Dobrým príkladom je Židovka. Priame náklady na získanie produkcie boli 272 150 eur, kapitálové výdavky 35 986 eur. Spolu Židovka stála SND vyše 300-tisíc. Výnos z predaja lístkov z desiatich predstavení bol 33 988 eur. Nejde o klasickú koprodukciu, len o prenájom inscenácie. Takýto zmluvný vzťah ďalší predaj umožňuje len prenajímateľovi inscenácie. Keďže SND je v postavení nájomcu, výsledok je tým pádom definitívny. To znamená zmluvne zabetónovanú stratu vyše štvrť milióna eur. Ďalší príklad je Arsilda. Divadlo ju získalo za 205 851 eur, kapitálové výdavky boli 78 961 eur. Spolu teda viac ako 280 000 eur. Zisk bol 32 000 eur. Výsledok – opäť strata štvrť milióna eur.

Keď páni Radok a Lux prišli ponúknuť Arsildu do Prahy, produkciu im odmietli ako vysoko nerentabilnú. Bratislava zrejme podobné ekonomické prepočty nepovažovala za relevantné. Takýmto štýlom hospodárenia však dnes opera SND nemá ani na vyplatenie pohyblivej zložky výplaty pre časť zamestnancov.

Umenie a opera zvlášť je takmer všade dotovaná, sama by sa neuživila. To, že v Prahe, vo Viedni či v Budapešti na mnohých inscenáciách zarábajú, neznamená, že divadlo nemá štát dotovať. Cieľom operného domu nemôže byť dosahovanie zisku za každú cenu, ale spomedzi tradičných úloh verejnej kultúrnej inštitúcie má prioritu aj výchova divákov – napríklad aj uvádzaním produkcií, ktoré nebudú mať komerčný úspech.

Lenže ziskovosť a stratovosť musia byť vecou vyváženého kompromisu. Vo Viedni činí pomer medzi dotáciou štátu a ziskom opery 48 percent. Inými slovami – z každého eura dotácie operný dom zarobí naspäť 48 centov. To je pomerne vysoké číslo a svedčí o tom, že Viedeň je riadená kvalitne. V Prahe je tento pomer zhruba 30 percent, v Bavorskej štátnej opere 38 percent. Uvedené operné domy získavajú naspäť tretinu až polovicu z peňazí, ktorými ich štát dotoval.

V Opere SND rovnaký pomer činí 6 percent. V Činohre SND ide o 24 percent. Na tú istú mieru dotácie dosahuje činohra štyrikrát vyšší zisk. Ak ešte príde produkcia ako Sadko, ktorého priame náklady činili 161 724 eur a kapitálové výdavky 52 348 eur, teda spolu viac ako 210-tisíc eur, a ktorý sa pre problémy s plesnivou zeminou v podstate ani nemohol hrať (zisk z dvoch predstavení bol len 13 000 eur), finančná situácia divadla sa zhoršuje.

Z právneho hľadiska ide o nekvalitnú dodávku produktu (plesnivej zeminy) zo strany zahraničného partnera – teda o chybu diela. Môžeme požadovať vrátenie časti nákladov? Zmluvy sa predsa nepodpisujú pre situácie, keď všetko prebieha hladko, tak ako má, ale práve pre situácie, keď sa niečo zadrhne. Až vtedy zistíte, či máte dobrú zmluvu, alebo nie.

Nie je hosť ako hosť

Ekonomika nie je, samozrejme, jediným kritériom, ktoré treba posudzovať. Rozdiely medzi riadením opery vo Viedni a v Bratislave sú priepastné aj v iných oblastiach. Jedným z kľúčových prvkov je budovanie operného súboru.
Operný riaditeľ musí poznať repertoár a spevákov, vedieť odhadnúť, koho na ktorú rolu angažovať. Musí sa starať aj o to, aby v súbore vychoval nových spevákov alebo objavil talenty.

Hlavné postavy vo Viedenskej opere nechávajú spievať veľkým menám, ľudia majú radi hviezdy v titulných úlohách. Ale nové objavy obsadzujú do vedľajších rolí, aby mohli popri hviezdach vyrásť. Zároveň vždy paralelne študujú aj nejakú hlavnú rolu z danej produkcie, hoci v nej nevystupujú. Keď sa stane, že „hviezda“ vybuchne a treba ju nahradiť, dostanú príležitosť.

„Na druhej strane treba byť veľmi opatrný, ak dáte mladým ľuďom šancu vyniknúť, tak sa na ňu s veľkým entuziazmom vrhnú. Ak im vyberiete zlú postavu a necháte spievať niečo, na čo ešte nie sú pripravení, môžete im zničiť kariéru,“ upozorňuje Meyer.

Ako je to u nás? Náš súbor je úplne zdecimovaný, v zlom stave a morálne rozložený. Nik sa o jeho rozvoj nestará a vo viacerých hlasových skupinách nemáme vôbec spevákov prvého oboru. Počet členov roky klesá.

Riaditeľ opery vám možno povie, že keď sa mu neprihlási žiaden prvooborový soprán, tak kde ho má teda zobrať… Netuší ani, ako nových potenciálnych adeptov vyhľadávať a ako si ich získavať.

„Každý rok ma pozývajú, aby som bol hlavou poroty v súťažiach mladých spevákov, takže mám možnosť vidieť mnoho talentov. Aj takto nachádzame nových ľudí, súbor potrebuje rásť a obmieňať sa,“ hovorí Meyer.

To však neznamená, že divadlo má teraz začať za každú cenu uprednostňovať vlastný súbor a nemajú v ňom spievať hostia. Toto je totiž tiež jedna z predstáv, ktorá momentálne koluje. Časť ľudí obviňuje Chudovského, že zo zahraničia pozýval drahých hostí, a preto nie sú teraz v divadle peniaze.

Keď v roku 2012 spieval José Cura v Bratislave Otella, vstupné sa zvýšilo na 40 až 80 eur za predstavenie, a napriek tomu bol obrovský záujem. Vstupenky priniesli 60-tisíc eur, pričom bežné predstavenie v SND prinesie na vstupnom zvyčajne niekde medzi 2- až 11-tisíc eur. Angažovanie Curu pritom stálo 25 000 eur, a teda napriek výrazne vyššiemu honoráru v porovnaní s domácimi spevákmi naďalej prinieslo výrazný zisk.

Nie je preto správny argument, že ak divadlo vypláca vysoké honoráre zahraničným účinkujúcim, nebude mať peniaze. Naopak, dobre zvolený hosť, ktorý je diváckym ťahákom, v skutočnosti prinesie na zvýšenom vstupnom (a zaplnení inak poloprázdnej sály) oveľa viac peňazí, než sú náklady na honorár. No pokiaľ ide o hosťa, ktorého verejnosť za magnet nepovažuje, efekt nenastane.

Koľko takýchto špičkových ťahákov, ktorí by okamžite boli schopní zaplniť sálu, sme tu mali? Veľmi málo. Vedenie opery totiž väčšinou pozýva práve zahraničných hostí, ktorí nie sú z prvej ligy, ale tých pod nimi.

Hostia u nás musia účinkovať aj preto, že mnohé roly nemá v SND kto spievať. Sú však aj prípady, keď mal domáci spevák rolu naštudovanú a nebolo mu umožnené vystúpiť vyslovene len z pomsty, „za trest“ pre jeho predchádzajúce postoje. A namiesto neho zavolali drahšieho zahraničného interpreta. Toto je zneužívanie princípu hosťovania a mená aktérov tejto kauzy (a nie je jediná) sú v interných kruhoch divadla známe.

Ďalším súvisiacim problémom sú kontakty vedenia smerom do zahraničia. Ak chcete špičkových hostí a nechcete ich preplatiť, potrebujete kvalitné informácie o tom, kto a kedy by sa dal zabezpečiť za lepšie ceny. Jednou z platforiem, kde sa stretávajú manažéri a riaditelia európskych divadiel, je organizácia Opera Europa. Tam sa vopred plánujú koprodukcie, divadlá si vymieňajú informácie na päť rokov dopredu o tom, čo a kedy sa chystajú uvádzať. Výmena tohto druhu informácií je životne dôležitá, ak chcú operné domy čo najefektívnejšie plánovať spoločné projekty. V Opera Europa sa totiž sedí za jedným stolom s La Scalou, s Covent Garden, jednoducho s najvýznamnejšími opernými domami.

Ak máte správne kontakty a informácie, ani najväčšie esá nemusia stáť veľa, pretože im viete zabezpečiť pridanú hodnotu. Keď čaká špičkového speváka debut v La Scale v novej úlohe a potrebuje si ju predtým „ospievať“, ak mu tú možnosť ponúknete, nebude pýtať veľký honorár, lebo získa niečo, čo sám potrebuje.

„Chudovského s Jakubekom v Opera Europa nik nepozná. Chudovský tam nechodil zrejme aj preto, že neovláda jazyky,“ povedal mi jeden z ľudí, dôverne oboznámených so situáciou.

Kto príde a prečo

Ďalší podstatný rozdiel je v chápaní úlohy marketingu. Viedeň dobre vie, že návštevnosť predstavení sa nezvýši marketingovými akciami v štýle – kúp­te si jednu vstupenku a druhú máte zadarmo. Podprahovým komunikačným posolstvom takejto akcie je bezradnosť v snahe zaplniť sálu za každú cenu.

Viedeň sa v podstate o čokoľvek, čo sa u nás bežne schová pod pojem marketing, ani neusiluje. Veľmi dobre totiž poznajú svojich návštevníkov. Tretina sú klasickí operní nadšenci, ktorí pôjdu na čokoľvek, čo ešte nepoznajú. Zároveň prídu na predstavenie, ktoré už videli aj dvadsaťkrát, pokiaľ v ňom účinkuje niekto, kto je pre nich ťahákom. Nejdú teda napríklad na Rigoletta, ale na Piotra Beczalu, ktorý spieva Vojvodu z Mantovy.

Druhá tretina sú ľudia, ktorí si považujú za povinnosť raz za čas nejaké predstavenie navštíviť, väčšinou z prestížnych dôvodov. Tretia tretina sú turisti.

V Bratislave je pomer medzi jednotlivými kategóriami zrejme iný, avšak rozlíšenie podľa motivácie bude rovnaké. Títo ľudia si za lístok zaplatili plnú cenu a ak sa dozvedia, že sused na vedľajšom sedadle ho má v rámci akcie jedna plus jedna zadarmo, môže ich to akurát dobre naštvať.

Ľudí nepritiahne do sály marketing, ale to, čo sa v nej práve deje. Zaujímavé projekty a zaujímaví hostia. Preto vo Viedni ani vôbec nemajú marketingové oddelenie v našom ponímaní. Vedia, že je to strata času a peňazí, diváka jednoducho lákajú tým, čo hrajú a kto spieva.

Konkrétny príklad? Edita Gruberová sa tento rok lúči so speváckou kariérou. Galaprogram jej usporiadali vo Viedni, v Mníchove, dokonca aj v Japonsku. Iba v SND nie. Edita Gruberová nakoniec príde aj do Bratislavy a bude v decembri spievať v SND, pozvala ju však súkromná spoločnosť. To, že príde, znamená, že na Slovensko chcela a mohla prísť. Ak by chcelo mať divadlo naozaj plnú sálu, stačilo vytvoriť podmienky a takýto galaprogram mohol byť pod jeho hlavičkou. Žiaden marketing by nepotrebovali. Ani akciu jedna plus jedna.

Čo dokáže orchester

Dobrý a kvalitný orchester sa nedá vytvoriť nijako inak než tak, že hráčov treba zaplatiť. Aby tí kvalitní boli motivovaní sa do SND vôbec hlásiť. A ak sa tam zamestnajú, aby nemuseli popri práci brať ďalšie „kšefty“ na to, aby sa vôbec uživili.

Ak sú platy hráčov úbohé, nemôžete tých nekvalitných ani vyhodiť, lebo na ich miesto sa neprihlási nik iný. Divadlo by malo peňazí dosť, keby nerobilo ekonomicky nezmyselnú a neudržateľnú politiku, keď sa mrhá peniazmi na drahé a ekonomicky neudržateľné produkcie, pričom minimálne niektoré z nich (napríklad Sadko v modernej réžii) sa väčšine divákov a umelcov ani nepáčia.

V roku 2017 sa na celkových nákladoch SND jednotlivé zložky podieľali v nasledovne: opera 7 293 042 eur, balet 2 416 478 eur a činohra 3 780 324 eur. V tomto nie sú započítané náklady na dielne alebo marketing, ktoré sú účtovne uvádzané zvlášť, ale slúžia všetkým trom zložkám. Ak aj tieto náklady priradíme alikvotne k jednotlivým trom zložkám SND, dostaneme skutočné náklady, ktoré boli vynaložené v roku 2017 na prevádzku len opernej časti nášho národného divadla.

Ak náklady opery podelíme počtom predstavení za rok 2017, zistíme, koľko stojí každé jedno predstavenie opery – 102-tisíc eur. Každé jedno. Priemerný zisk z predaja vstupeniek na jedno predstavenie činí 6100 eur. Priemerná dotácia na sedadlo tak (po zohľadnení, že v starej budove SND je menej sedadiel než v novej, t. j. nie vždy je k dispozícii 837 miest) vychádza 220 eur na jedno sedadlo za každý večer. A hrá sa častokrát do poloprázdnej sály.

Pri takejto vysokej sume dotácie na každý večer nie je možné, aby divadlo nemalo prostriedky na adekvátne zaplatenie hráčov orchestra či zboru. A dokonca aj na kvalitných zahraničných hostí. Nie je teda pravda, že peňazí je málo, len divadlo treba riadiť inak. Na riadení opery prostredníctvom výkonných umelcov sme sa už dostatočne popálili veľakrát. Budeme schopní sa už konečne poučiť?
Článok je skrátenou
verziou z blogu Do Re Mix

Teraz najčítanejšie