Zobral si štyroch rukojemníkov, zavrel ich do trezora, no obete ho bránili. Čo vysvetľuje štokholmský syndróm?
Pri štokholmskom syndróme si rukojemník vytvorí k väzniteľovi silnú pozitívnu emocionálnu väzbu. Vedci však hovoria, že syndróm – ktorý má 45 rokov – je v mnohom iba „mediálne zaujímavou nálepkou“.
Ráno 23. augusta v roku 1973 vtrhol 32-ročný Jan-Erik Olsson do banky v centre Štokholmu, spod kabáta vytiahol samopal a vypálil niekoľko rán do stropu.
Svoje entrée zakončil zvolaním v angličtine: „Táto párty sa iba začala.“
Pustený alarm privolal na miesto policajnú hliadku, Olsson spustil paľbu a poranil jedného policajta. Zločinec si potom zobral štyroch zamestnancov banky ako rukojemníkov a zavrel ich do trezora.
Rukojemnícka dráma trvala šesť dní a zapojil sa do nej aj švédsky premiér Olof Palme, ktorý so zločincom vyjednával.
Rukojemnícka dráma trvala šesť dní
Páchateľ najprv dostal, čo požadoval. Za niekoľko hodín mu švédska polícia doručila výkupné, z väzenia prepustila Clarka Olofssona a doviezla ho do banky, ako lupič požadoval.
K banke pristavili aj modrý Ford Mustang s plnou nádržou, ako si Olsson želal, no odmietli jeho požiadavku, aby v sprievode rukojemníkov opustil so svojím komplicom banku.
28. augusta sa polícia odhodlala na akciu, do sejfu vyvŕtali dieru a priestor zamorili slzotvorným plynom.
Akcia bola úspešná, páchatelia sa rýchlo vzdali a rukojemníkov oslobodili bez toho, aby im lupiči ublížili.
Štokholmský syndróm
Na celom prípade však zaujalo najmä to, že si rukojemníci vytvorili k páchateľom kladný vzťah – odmietli proti nim svedčiť na súde a dokonca zbierali peniaze na ich obhajobu.
Uvedený jav pomenovali podľa miesta prepadu ako „štokholmský syndróm“ a poznáme ho už okrúhlych 45 rokov.
„Ako štokholmský syndróm sa nazýva psychologická reakcia, ku ktorej dochádza, keď sa rukojemník začína identifikovať so svojím väzniteľom, s jeho požiadavkami a vytvorí si k nemu silnú pozitívnu emocionálnu väzbu,“ povedala o syndróme psychologička Barbara Lášticová z Ústavu výskumu sociálnej komunikácie Slovenskej akadémie vied.
Keď ešte trvala rukojemnícka dráma, zajatá Kristin Enmarková dala premiérovi Olofovi Palmemu do telefónu jasne najavo, že je na strane väzniteľov: „Clarkovi a lupičovi plne dôverujem. Nie som zúfalá. Nič nám nespravili. Naopak, boli na nás veľmi milí. Ale viete čo, Olof? Bojím sa toho, že polícia zaútočí a spôsobí, že umrieme.“
