Najviac rečniaci poslanec Ondrej Dostál: Neprekáža mi, keď mi hovoria „slniečkar“

Predseda Občianskej konzervatívnej strany Ondrej Dostál sa dostal do parlamentu na kandidátke Slobody a solidarity Richarda Sulíka. Podľa štatistík je najaktívnejším poslancom v parlamentných rozpravách.

V rozhovore hovorí:

• ako vyzerá debata s vládnymi poslancami a kto z nich je vecný,
• či sa občas pozdraví s poslancami ĽSNS, s ktorými je v ostrom spore,
• ako sa mu pracuje v klube SaS,
• či by si vybral skôr Richarda Sulíka alebo Andreja Kisku,
• aj prečo podporuje Františka Mikloška za prezidenta.

Podľa štatistík ste poslancom, ktorý v tomto volebnom období v parlamentných rozpravách hovorí najviac. Rečnili ste takmer 60 hodín, kým niektorí poslanci Smeru ako Dušan Galis či Milan Panáček hovorili za celé volebné obdobie asi desať minút. Prekvapuje vás to?

Prekvapuje ma, že niektorí poslanci hovoria tak málo. Parlament je nato, aby sa v ňom rozprávalo o návrhoch zákonov a iných dôležitých témach. Poslanci, najmä z vládnej koalície, to často ignorujú a aj niektoré veľmi dôležité body prejdú parlamentom bez toho, aby sa k nim ktokoľvek vyjadril. Alebo sa prihlásia jeden či dvaja poslanci. V slovenskom parlamente, najmä na strane vládnej koalície, nie je veľká vôľa debatovať.

Medzi top 20 poslancami s najdlhšími príspevkami nie je žiadny poslanec koalície, čisto štatisticky má väčšinu prejavov opozícia. Majú parlamentné debaty vlastne význam? Máte pocit, že prejavmi v pléne sa dá niečo ovplyvniť?

Je jasné, že rozprava vyzerá úplne inak, ak sa ozve aj druhá strana. Ale koaliční poslanci zväčšia mlčia, špeciálne pri opozičných návrhoch, ktoré odmietajú z princípu – lebo ich predkladá opozícia. Svojím spôsobom sa dá pochopiť, že sa nechcú vyjadrovať k zákonom, ktoré považujú na nedôležité. Problém je, že koaliční poslanci mlčia často aj pri vládnych návrhoch zákonov. Často to býva tak, že minister zákon predstaví, do rozpravy sa prihlási len opozícia a koaliční poslanci sa obmedzia len na krátke faktické poznámky, alebo ani to nie. Nemajú potrebu diskutovať.

Súvisí to s tým, že politika sa dnes viac ako v pléne parlamentu robí na tlačovkách či na Facebooku?

Asi je to aj tým – politika je čoraz viac vnímaná ako marketing. Záujem navzájom diskutovať a presviedčať sa je čoraz menší.

Pamätáte si, kedy sa na základe rozpravy či príspevku v pléne podarilo zmeniť nejaký zákon, ovplyvniť niečo konkrétne pre ľudí?

Pri novele zákona o ochrane prírody poslankyňa Smeru Jana Vaľová predložila pozmeňujúci návrh, ktorý nesúvisel s obsahom novely a znamenal by, že obce by nemuseli zverejňovať výrubové konania na internete, ale len na úradnej tabuli. To by radikálne obmedzilo možnosť verejnosti vstupovať do výrubových konaní a vecí týkajúcich sa zelene. Vtedy som sa prihlásil ústne do rozpravy a návrh poslankyne Vaľovej som skritizoval. Myslím, že som dokonca zvýšil aj hlas, čo robím v parlamente málokedy. Zabralo to a pani Vaľová radšej svoj návrh stiahla.

Čiže debaty majú význam.

Niekedy. Inokedy argumentujete a argumentujete, no je to ako hrach na stenu hádzať. Niektoré politické strany ani len nemajú potrebu vysvetľovať svoje postoje. Koalícii často stačí, že si hlasovania schváli v zákulisí.

Kedy sa zvyknú koaliční poslanci častejšie zapájať do rozpravy?

Nemám štatistiky, ale zrejme pri ich vlastných návrhoch zákonov, teda takých, ktoré predkladajú ako poslanci. Určite vtedy v debate reagujú viac ako pri vládnych návrhoch, nehovoriac o opozičných. No zažil som pomerne dlhú a dokonca vecnú debatu pri opozičnom návrhu novely zákona o štátnej správe v školstve a školskej samospráve, pri ktorom niektorí koaliční poslanci obhajovali, aby pre starostov, primátorov či županov nebolo záväzné vymenovať za riaditeľa školy toho, koho mu navrhne školská rada. Mali sme síce iný pohľad, ale debata bola naozaj vecná a opretá o argumenty. Takto by to malo vyzerať vždy.

Koho z koalície, dajme tomu zo Smeru, vnímate ako aktívneho parlamentného rečníka?

Ak ide o kadenciu slov a schopnosť chrliť vety, napadajú mi poslanci ako Miroslav Číž či Ľuboš Blaha. No tam je to horšie s obsahom toho, čo hovoria. Z mojej skúsenosti poslanci ako Ľubomír Petrák či Ján Podmanický dokážu vo svojich témach argumentovať vecne a bez toho, aby zachádzali do osobných útokov či demagógie.

V tejto fáze volebného obdobia sa medzi koaličnými poslancami objavujú osamelí bežci, ktorí nehlasujú vždy ako zvyšok vládneho tábora. Ukázalo sa to aj pri hlasovaní o budúcnosti SAV, pri ktorom sa z koalície vyčlenila Lucia Žitňanská či Marek Maďarič, a koalícia vtedy prelomila prezidentské veto len vďaka bývalým poslancom hnutia Sme rodina. Je vládna väčšina krehšia ako kedysi?

Trojica okolo poslanca Petra Marčeka je dnes de facto súčasťou vládnej koalície. Vďaka nim má koalícia stále stabilnú väčšinu, aj keď poslanci ako Peter Kresák, Lucia Žitňanská či Marek Maďarič budú občas hlasovať odlišne. V tejto chvíli je vláda ešte bezpečne nad hladinou.

Opozícia vrátane vás tvrdo kritizovala Dankov rokovací poriadok, ktorý okrem iného obmedzil dĺžku parlamentných príspevkov. S odstupom času – aj dnes ho vnímate ako taký problém?

Viem sa do limitov zmestiť, ani predtým som nemal veľa príspevkov, ktoré by boli nad 20 minút. No je to zbytočne obmedzujúce. Väčšina príspevkov aj tak nebola dramaticky nad limit, no niekedy je škoda, keď napríklad Jozef Mihál, ktorý sa vie naozaj odborne vyjadriť k sociálnym témam, musí skončiť uprostred vety. Obmedzenie času na príspevky poslancov sa mi javí len ako dupnutie si nožičkou voči opozícii.

Na druhej strane, keď bola dĺžka príspevku v rozprave neobmedzená, dochádzalo k obštrukciám. Poslanci napríklad demonštratívne čítali celý spis Gorila, aby natiahli čas a získali si pozornosť.

Aj obštrukcia je niekedy legitímna, nebýva samoúčelná. Menšina ňou obvykle reaguje na väčšinu, ktorá koná z pozície sily. Navyše k nej môže dochádzať aj dnes. Dva najväčšie opozičné kluby, teda SaS a OĽaNO, majú spolu 36 poslancov. Ku každému bodu sa môže každý z nich prihlásiť písomne, teda hovoriť 20 minút, a ešte aj ústne, čo je 10 minút. Keď to zrátate, je to 1080 minút. Ku každému vystúpeniu v rozprave môže mať každý poslanec dvojminútovú faktickú poznámku, čo je ďalších takmer 5200 minút. Dohromady je teda reč o vyše 100 hodinách, čo je pri bežnom rokovacom dni 13 dní.

Čiže rokovací poriadok obštrukcie až tak nerieši?

Nie, lebo aj keby k danému bodu nevystúpil vôbec nikto iný ako poslanci dvoch opozičných klubov, a neberieme do úvahy čas, počas ktorého predsedajúci udeľuje slovo alebo poslanec ide k rečníckemu pultu, tak na ktoromkoľvek bode by teoreticky opozícia obštrukciou aj pri novom rokovacom poriadku mohla natiahnuť rokovanie na dva a pol týždňa. Rokovací poriadok okrem toho obmedzuje ďalšie veci, napríklad vizuálne pomôcky, na čo dopláca aj koalícia, keď nemôžu v rozprave ukázať ani len malý graf.

V parlamente ste boli aj za Radičovej vlády, sedíte tam aj dnes. Ako sa zmenila úroveň parlamentnej debaty? Ide to k horšiemu či lepšiemu?

Počas Radičovej vlády boli vládni poslanci ochotnejší reagovať na kritiku opozície a obhajovať vládne návrhy. Možno je to trochu spomienkový optimizmus, ale miera ignorácie bola nižšia. Dôležitý rozdiel je, že vtedy v parlamente nesedeli fašistickí poslanci. Atmosféra bola iná, aj keď vtedy v poslaneckých laviciach sedel ešte Ján Slota ako predseda SNS.

Ako politik ste známy veľmi tvrdým postojom voči kotlebovcom. Ak sa nemýlim, ešte na začiatku volebného obdobia ste párkrát opustili pri ich prejavoch sálu. Nakoniec ste s tým prestali. Prečo?

Keď sa kotlebovci dostali do parlamentu, vyšla z prostredia mimovládnych organizácii iniciatíva, ako by sa mala demokratická časť parlamentu správať voči fašistom. Jedným z nápadov, na základe príkladu z Nemecka, bolo, aby poslanci demonštratívne pri vystúpeniach fašistov opustili sálu. Už vtedy som vravel, že to nie je najlepší nápad, lebo niekedy reagovať treba. A najmä: symbolický význam by to malo len vtedy, keď by bola sála plná, k pultu by pristúpil poslanec fašistickej strany a celý parlament okrem jeho klubu by odišiel. V situácii, keď v sále sedí dvadsať poslancov, by si ich gesto zrejme nik nevšimol. No párkrát som zo sály naozaj odišiel, ale nedal som si to ako záväzok. Oni aj tak skôr vystupujú najmä k vlastným návrhom zákonov a vtedy tam nemám potrebu sedieť tak či tak.

Kotlebovci vás berú ako terč aj preto, že ich veľmi dôsledne vždy nazývate fašistami. Čo všetko ste si už od kotlebovcov o sebe vypočuli a ako to beriete?

Nedotýka sa ma to. Mimochodom, aj tento týždeň som si mohol vypočuť, že sa neviem zmieriť s existenciou samostatnej Slovenskej republiky, aj keď to bolo z úst poslanca Smeru Miroslava Číža. Podobné výroky sú vlastné aj fašistom, občas ma nazývajú zahraničným agentom. Títo ľudia pre mňa nepatria do demokratického sveta a nemám problém s tým, že som s nimi v ostrom konflikte. Nič by som na tom nemenil.

Ako s kotlebovcami vychádzate mimo sály? Predsa len, s pani Grausovou sa zrejme musíte občas stretnúť cestou do parlamentu v trolejbuse, nie? Pozdravíte sa?

Nezvyknem sa zdraviť s fašistami ani sa s nimi púšťať do rozhovorov. Áno, stalo sa mi, že som sa s pani poslankyňou Grausovou niekde mimo parlamentu pozdravil, hoci ona ma v pléne zvykne oslovovať ako „zahraničného agenta Dostála“. Raz sa mi stalo, že ma oslovila na chodbách parlamentu a snažila sa ma presvedčiť, že Jozef Tiso nebol až taký zlý. Chvíľu mi trvalo, kým som sa dokázal vzdialiť, a tak som ju pár minút počúval a snažil sa reagovať, ale to bol jediný takýto kontakt.

Kotlebovcov občas dráždite symbolickými gestami, napríklad že si v parlamente pripnete žltú hviezdu alebo sa prihlásite k rómskej národnosti. Aký význam v týchto gestách vidíte?

Symbolické gestá sú dôležité, ja som aj týmto spôsobom chcel dať najavo nesúhlas s tým, že sú fašisti v slovenskom parlamente. Ak to tak pochopili, tak to pochopili správne.

Ako beriete, keď o vás hovoria ako o slniečkarovi, najmä keď sa považujete za konzervatívca?

Nemám problém s označením „slniečkar“, čudujem sa, keď to niektorým kolegom prekáža. Považujem sa za „pravicového slniečkara“.

Predsa len, je to taká mediálna nálepka. Čo si myslíte o tom, keď sa k nej uchýli aj Richard Sulík, teda predseda strany, v ktorej klube pracujete?

Existujú veci, na ktoré mám s Richardom Sulíkom iný pohľad, a toto je jedna z nich. Je pravda, že používa slovo „slniečkar“ v pejoratívnom zmysle. Ja vnímam „slniečkara“ ako človeka, ktorý si uvedomuje dôležitosť demokratických hodnôt, ľudskosti a prozápadného smerovania Slovenskej republiky. Nevidím na tom nič zlé. „Slniečkarstvo“ pre mňa nie je názor, že by sme nemali chrániť spoločné hranice Európskej únie alebo že by sme mali prijať všetkých ľudí z Afriky, ktorí chcú na kontinent prísť.

Ako sa cítite v klube SaS?

Dobre. Na väčšinu vecí, o ktorých sa rokuje v parlamente, mám zhodný alebo podobný názor ako poslanci tejto strany. Ak sú aj veci, na ktoré máme rôzne názory, debatujeme vždy vecne a počúvame sa. Buď dospejeme k spoločnému názoru, alebo hlasujeme slobodne. Nie som jediný, kto má v rámci klubu občas iný názor ako zvyšok klubu.

V čom mávate najčastejšie iný názor ako vedenie SaS alebo predseda strany Richard Sulík?

Richard Sulík nie je poslancom Národnej rady, takže sa väčšiny debát o zákonoch nezúčastňuje. V klube sa skôr bavíme o tom, o čom práve rokuje parlament.

No Sulík často vstupuje do domácej verejnej debaty, napríklad pri pohľade na EÚ. Aj keď vždy povie, že naše miesto je v Únii, často prichádza nejaké „ale“. Naposledy Európsku úniu spomínal dokonca aj v texte o okupácii vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968. Povedali ste mu niekedy, že vám občas jeho štýl nesedí?

Neriešili sme to spolu. Je pravda, že by som Európsku úniu nikdy nespomenul v kontexte roku 1968 a okupácie Československa Sovietskym zväzom a jeho vazalmi. No aj ja mám kritický názor na niektoré veci v Únii – tiež si myslím, že EÚ by mala byť menej centralizovaná a mať menej kompetencií, ktoré by však mala vykonávať efektívne. A vravím to s vedomím, že je životným záujmom Slovenska, aby v EÚ bolo. Svojím spôsobom neraz hovorím to, čo Sulík, len je možno vymenené to, čo je pred „ale“ a čo po ňom.

Viete si teda predstaviť ďalšiu spoluprácu so SaS?

Viem. Uvidíme, či nám SaS bude chcieť opäť ponúknuť miesta na kandidátke. Spája nás, že sme pravicové, demokratické, prozápadné a antikorupčné strany.

Ľudia z OKS sa nikdy nedostali do parlamentu samostatne, vždy len na kandidátke iných strán. Má takáto strana miesto v politickom systéme, ak, ľudovo, nedokáže „urobiť päť percent“?

Keď sme zo začiatku kandidovali sami, vyčítali nám to a pýtali sa nás, či to má zmysel. Keď spolupracujeme s inými stranami, prichádzajú takéto otázky. Myslím si, že existencia OKS má zmysel. Nedokážeme sa naplno identifikovať so žiadnou inou stranou, aj keď nevylučujeme, že sa tak raz stane a OKS sa stane súčasťou väčšieho zoskupenia. V tejto chvíli u nás prevláda názor, že by sme mali pokračovať ako samostatná strana.

Môže byť tým väčším zoskupením niečo, čo povedie Andrej Kiska?

Neviem, ako bude vyzerať zoskupenie, ktoré povedie Andrej Kiska. Dnes som členom poslaneckého klubu SaS, vnímam blízkosť medzi OKS a SaS najmä v pohľade na ekonomické otázky a máme záujem v tejto spolupráci pokračovať.

Takže – skôr Sulík ako Kiska?

Skôr spolupráca so SaS ako so subjektom, ktorý vznikne pod vedením Andreja Kisku. Aj preto, že v tejto chvíli vlastne ani nevieme, ako bude vyzerať a akí tam budú ľudia. Ja sám pritom nepatrím ku kritikom prezidentovho rozhodnutia aktívne vstúpiť do straníckej politiky. Vítam ho, vnímam blízkosť vo viacerých postojoch a dúfam, že to môže posilniť demokratickú opozíciu a pomôže nám to dostať Smer a SNS od vlády.

Oslovili vás ľudia okolo Andreja Kisku s nejakou ponukou?

Nie.

Pravica u nás nikdy nevytvorila vládu bez strany, ktorá zastupovala maďarskú komunitu. V roku 2010 sa ľudia z OKS objavili na kandidátke Mosta-Híd, potom ste sa rozišli a dnes Most-Híd vládne so Smerom a SNS. Ako ďaleko máte od seba?

Naše cesty sa rozišli počas Radičovej vlády, ale stále som Most-Híd vnímal ako súčasť demokratickej pravice. Vstup do vládnej koalície so Smerom a SNS vnímam ako vážnejší problém. No platí, že ak by demokratická opozícia mala prebrať moc, bude to veľmi ťažké, ak by sa na tom nemala podieľať politická reprezentácia maďarskej menšiny, ktorá počas väčšiny ponovembrového vývoja stála na správnej strane.

Je pre opozíciu lepším partnerom SMK ako Most-Híd?

Keby to bolo na mne, dám prednosť SMK, ale je na voličoch maďarskej národnosti, koho si vyberú. Ja by som nevylučoval ani jednu z týchto strán.

Neprekážajú vám väzby SMK na Viktora Orbána, o ktorých v náznakoch hovorí aj Bugár?

Predstavitelia maďarskej menšiny na Slovenskú budú mať vždy vzťah k Maďarsku ako krajine, kde žije maďarský národ. A aj k vláde, ktorá tam momentálne je. Myslím si, že aj Béla Bugár by mal rád lepší vzťah s Viktorom Orbánom, ak by mal o to Orbán záujem. Nakoniec, aj Zsolt Simon, ktorý zakladá novú politickú stranu, sa pri otázkach na politiku Fideszu vyjadruje veľmi zmierlivo. Ja to rešpektujem, určujúce je pre mňa skôr to, ako sa maďarské menšinové strany správajú v slovenskej politike. Verím, že SMK či strana Zsolta Simona dokážu byť súčasťou demokratického opozičného spektra, a mali by sme sa snažiť brať ich ako partnerov.

Týka sa veta „mali by sme ich brať ako partnerov“ aj hnutia Sme rodina Borisa Kollára?

Ak sa bavíme o demokratickej a nefašistickej opozícii, Sme rodina je mi asi najvzdialenejší subjekt, ktorý tam ešte patrí. Ak by bolo možné zmeniť pomery na Slovensku inak, asi sa treba o to pokúsiť. No obávam sa, že počty nepustia a demokratická opozícia si nemôže dovoliť vylúčiť zo spolupráce stranu Borisa Kollára, ak bude chcieť zostaviť vládu.

Na komunálnej úrovni OKS so Sme rodina spolupracuje už teraz.

Áno.

Je váš spoločný kandidát Ján Mrva najlepším človekom na post primátora Bratislavy?

Stojím za ním. Poznám ho z mestského zastupiteľstva a videl som, ako sa správal pri kľúčových hlasovaniach v meste – či už išlo o predaj PKO za euro, zmanipulované výberové konania v mestských podnikoch, alebo hlasovanie o hazarde. Ján Mrva v nich stál na správnej strane a ako komunálnemu politikovi mu dôverujem.

Nevyrušujú vás jeho politické názory či jeho zamyslenia na Facebooku, v ktorých hovorí o tom, že za protestmi Za slušné Slovensko stojí Progresívne Slovensko?

Hovoril som s ním napríklad o jeho vyjadreniach voči homosexuálom. Išlo o výroky spred dvoch rokov a dnes by ich určite aj sám formuloval inak. Myslím si, že on sám uznáva, že na Facebooku reaguje niekedy príliš neuvážene. A áno, niektoré názory mám iné. Ale z pohľadu komunálnej politiky je pre mňa dôležitejšie, ako pracoval v mestskom zastupiteľstve či ako starosta Vajnôr. Zaslúži si našu podporu a má ju.

V prezidentských voľbách ste podporili Františka Mikloška, ktorý na túto funkciu kandidoval už dvakrát a vždy bez väčšieho úspechu. Je to dobrá stratégia?

V OKS vidíme viacerých dobrých kandidátov, s ktorými by sme v druhom kole nemali problém. Väčšina členov sa priklonila k podpore Františka Mikloška, ku ktorému máme dlhodobo blízko. Od novembra 1989 išli naše cesty spolu alebo sme si boli veľmi blízko. Z tých dobrých kandidátov je nám najbližší.

Videli ste tento týždeň prezidentský prieskum agentúry AKO?

Videl. Zatiaľ je to veľmi tesné.

Neobávate sa, že pri takomto počte kandidátov získavajú dobrú pozíciu aj antisystémoví hráči?

Áno, mám obavu, že by sa takýto kandidát mohol dostať do druhého kola. Uvidíme. Za ideálny scenár by som považoval, keby sa v druhom kole stretol koaličný kandidát a kandidát demokratickej opozície.

Nemali by sa aspoň František Mikloško, Zuzana Čaputová a Robert Mistrík dohodnúť na tom, že sa pred prvým kolom vzájomne podporia?

My už sme kedysi dávno prišli s myšlienkou akýchsi primárok, teda aby sa kandidáti demokratickej pravice dohodli na najsilnejšom z nich, ktorý by mal šancu postúpiť do druhého kola. Ja si niečo podobné viem predstaviť aj teraz, ale rozhodnutie je na kandidátoch. OKS stojí za Františkom Mikloškom.

Dnes ste poslancom. Aké sú vlastne vaše ambície v politike? Kam by ste sa chceli dostať?

Bolo by asi smiešne, keby som teraz povedal, že chcem byť ministrom či premiérom. Celý život sa snažím prispievať k tomu, aby sa pomery na Slovensku menili k lepšiemu. Bez ohľadu na to, či som práve v nejakej verejnej funkcii alebo nie. Mám pocit, že ako poslanec v tom môžem byť užitočný, ale funkcia nie je pre mňa to podstatné. Chcem, aby OKS rástla a ľudia, ktorí sú v nej, mohli ovplyvňovať politické dianie v súlade s našimi hodnotami a pohľadom na svet. Uvedomujeme si, že to môžeme dosiahnuť len spoluprácou s inými stranami demokratického pravého stredu.