Keď sa v roku 1968 vracal z Ameriky, väčšina išla opačným smerom. Vravel, že nemôžu všetci odísť

Pavel Brunovský. Foto – Post Bellum

Pavel Brunovský je zakladateľom finančnej matematiky na Slovensku. Na svoje štúdium potreboval štipendium, ale ako členovi „buržoázie“ mu ho nedali. Podarilo sa mu dostať na matematiku.

Pavel Brunovský sa narodil v roku 1934 vo Viedni, no svoje detstvo strávil v Senici na Záhorí. Pavlova mama pochádzala z česko-nemeckej rodiny žijúcej na Slovensku, otec bol zo slovenskej mlynárskej rodiny. Pavel si ani nepamätá, či sa doma rozprávali viac po nemecky alebo po slovensky.

Pavlov otec vyštudoval právo v Budapešti, po vojne nastúpil do funkcie okresného sudcu v Senici a pokračoval v sudcovskom povolaní aj za vojnového slovenského štátu.

Ten hríb bolo vidno až do Pezinka

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Post Bellum môžete podporiť aj na darcovskom portáli.

Druhá svetová vojna územie Bratislavy priamo nezasiahla až do 16. júna 1944, keď bombardéry amerického letectva zaútočili na bratislavskú rafinériu Apollo, Zimný prístav a dunajský most. Pavel v tom čase chodil do školy v Senici, no práve v deň pred bombardovaním ho vzal otec do Bratislavy, aby tam prespali.

„Boli sme v pivnici Univerzitnej knižnice a počuli sme výbuchy, no otec mi vravel, nech sa nebojím. Keď sme vyšli von, bolo vidno kúdoľ dymu nad Apolkou a z múzea šľahali plamene. Keď sme neskôr cestovali domov vlakom, videl som ten hríb ešte aj od Pezinka. Nevidel som teda priamo tú skazu, ale bol som blízko.“

Oslobodzovanie Senice

Vojská sovietskej armády prenikali na územie Československa na prelome rokov 1944/45 a začali postupne oslobodzovať jednotlivé mestá. Dňa 7. apríla 1945 oslobodili vojská sovietskej a rumunskej armády aj Senicu. Rachot približujúceho sa frontu počuli Brunovskí už niekoľko dní. Keďže v šope na ich hospodárstve mali Nemci zaparkované auto s muníciou, dostal ich dom a hospodárske budovy deväť zásahov. Priamo na nemecké auto spadla bomba, zapálilo sa seno a vznikol obrovský požiar.

„Jeden zásah bol priamo do kuchyne, kde bol zamiesený chlieb, a všetky steny boli potom dostriekané od chleboviny. Všade bol obrovský zmätok, kravy sa poplašili a jedna dokonca vbehla aj do domu. Naložili sme teda veci na voz a odišli sme zo Senice, skončili sme v Skalici.“

V Skalici sa rodina skryla v pivnici kláštora, kde prečkali, kým neprešiel front. Po vojne zriadili v dome Brunovských vojenskú nemocnicu a rodina dostala náhradný byt v Bratislave na Moskovskej ulici. Neskôr im dom vrátili, a tak bývali čiastočne v Bratislave a čiastočne v Senici.

Dlhé prsty strany

V roku 1946 sa konali v Československu posledné slobodné voľby, ktoré síce na Slovensku vyhrala Demokratická strana, no celkovo v Československu komunisti. „U nás v triede boli normálne bitky komunistov s demokratmi. Dodnes si pamätám, že sme stáli pred budovou Demokratickej strany na Moskovskej ulici a oslavovali sme jej víťazstvo.“

Vo februári 1948 sa v Československu definitívne dostala k moci komunistická strana. Nasledovali roky prenasledovania „buržoáznej vrstvy“, ku ktorej patrila aj rodina Brunovských. Pavlov krstný otec Ivan Horváth patril medzi prvých ľudí, ktorých zavreli ako „buržoáznych nacionalistov“.

„My ako ‚buržoázia‘ sme nedostali potravinové lístky a museli sme nakupovať len na šedom trhu – navoľno a za vyššie ceny. Takto sme boli ekonomicky potrestaní.“

Pred podaním prihlášky na vysokú školu mal Pavel obavu. Rodina na tom nebola finančne najlepšie a Pavel na štúdium potreboval štipendium. No odpoveď na žiadosť o štipendium znela: „Miestna rada v Senici mu nedoporučuje udeliť štipendium na základe odporúčania miestneho národného výboru.“

Keďže bol Pavel mimoriadne úspešný v matematickej olympiáde, prihlásil sa na odbor matematiky, ktorý sa vtedy prvýkrát otváral na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského. Predpokladal, že ho vďaka úspešnej účasti na olympiáde prijmú.

„Nebolo to však až také jednoduché. Dlhé prsty strany ma dostihli, keď som končil stredoškolské štúdium. Hovorili mi, že pre mňa musia žiadať výnimku z ministerstva. Odrazu mi však len povedali, že som prijatý. Predpokladám teda, že tá výnimka nikdy neprišla a oni si povedali, že na to kašlú. Boli tam fajn ľudia, takže ma zobrali aj tak.“

Študentské udalosti roku 1956

Medzi vysokoškolákmi sa v polovici päťdesiatych rokov začali objavovať kritické hlasy voči pomerom na školách, najmä po návrhu zákona o predĺžení vojenskej služby pre vysokoškolákov. Po prvom študentskom zhromaždení na internáte Suvorák v januári 1956 nasledoval počas majálesu karnevalový pochod masiek. Bola to oficiálna akcia organizovaná zväzom mládeže, no masky, ktoré si študenti na seba obliekli, vôbec neboli bežné.

Väčšina masiek sa ironicky a kriticky vyjadrovala k vysokoškolskému štúdiu. Vtedajší denník Smena opísal sprievod takto: „Na akomsi chatrnom vozíku sa vezie školská reforma z roku 1953, maska je celá dokaličená a obviazaná. Druhá maska, s názvom Reforma na chrbte, je veľmi pikantne oblečená.“

Táto politická recesia vyústila ešte do stretnutia študentov na internáte Mladá garda, ktorého sa zúčastnil aj Pavel. Výsledkom zhromaždenia bola rezolúcia, v ktorej boli síce opatrne, no pomerne presne pomenované akútne problémy, týkajúce sa študentov:

„Odložil som si noviny, v ktorých bola rezolúcia Mladej gardy. Vrchnosť to urobila tak, že rezolúcia vyšla len vo vydaní, ktoré bolo v Bratislave – pre zvyšok Slovenska sa tlačilo o niečo skôr a to sa posielalo vlakmi. Tam sa rezolúcia nedostala. Keď si ju dnes čítam, sú mi tie požiadavky úplne smiešne a nechápem, čo tam mohlo niekoho dráždiť. Treba však čítať medzi riadkami. Toto je jediná vec, ktorá v tom čase bola určite neprijateľná: ‚Prevádzať transparentnú verejnú kádrovú politiku!‘“

Pavel sa zhromaždenia síce zúčastnil, no nepatril medzi tých najaktívnejších. Tak ako aj mnohí ostatní, aj on sa obával dôsledkov, ktoré by mohli prísť.

„Moji kolegovia, ktorí sa v tom angažovali viac, dostali nejaké pokarhanie alebo ich podmienečne vylúčili. Celobratislavských organizátorov vyhodili zo školy. Bol medzi nimi aj môj kamarát zo Senice Jozef Kamrla, ktorý patril medzi hlavných organizátorov na Mladej garde. Zavolal si ho dekan, že mu vybavil štúdium v Prahe. Jozef sa chcel pobaliť a ísť, no dekan mu hovorí: ‚Nebaľte sa, rovno choďte do tej Prahy!‘ Trvalo veľmi dlhý čas, kým sa niekto zase odvážil verejne vystúpiť – až do 60. rokov,“ hodnotí Pavel význam študentských udalostí.

Súkromná promócia

V čase, keď Pavel doštudoval, ešte fungovali „umiestnenky“ do zamestnania pre absolventov a on mal ísť učiť na priemyslovku v Tisovci. Pavel však nakoniec umiestnenku ani nemohol podpísať, lebo nedostal diplom.

„Prišiel som na záverečnú štátnicu a poslali ma domov, že ma k nej nepripustia. Profesori mi však vybavili, že som asi o dva dni mohol znovu prísť. Prišiel som, urobil som štátnicu, ale nedostal som diplom. Zdôvodnenie bolo, že ešte musím preukázať vernosť robotníckej triede.“

Keďže teda Pavel nemohol nastúpiť do adekvátneho zamestnania, absolvoval povinnú (vtedy pre vysokoškolákov ešte len polročnú) vojenskú službu, a keď končil, konečne dostal diplom.

„Promoval ma rektor Šefránek tak, že si dal ten peniaz na krk, išli sme do kancelárie a tam ma odpromoval. Mal som súkromnú promóciu. Tým som bol oslobodený od umiestnenky. Medzitým nastúpil kolega Ján Černý na Ústav technickej kybernetiky na SAV, kde mi urobil reklamu, a následne ma zobrali.“

V ústave strávil Pavel ďalších desať rokov a až do normalizácie nepociťoval obmedzenia režimu v rámci svojej práce. „Prekážky v práci som nemal, pretože do matematiky a techniky sa vrchnosť nerozumela.“

Nemôžu všetci odísť

Počas uvoľnenejších 60. rokov sa Pavlovi viackrát podarilo dostať sa do zahraničia. Prvýkrát vycestoval do Moskvy na pobyt pre vedeckých pracovníkov v roku 1963, čo bolo pre neho prelomové z hľadiska porozumenia matematike na svetovej úrovni.

„Dostával som brutálne depresie z toho, ako nič neviem. Nemal som predstavu, čím žije naozaj svetová matematika. To som sa naučil tam, čo bol obrovský skok niekam inam.“

O pár rokov neskôr, v roku 1967, sa Pavel dostal na postdoktorandský pobyt v Amerike.

„Profesionálne v matematike tam zásadný rozdiel nebol, no existoval v tom zmysle, že systém vedy v Sovietskom zväze bol patriarchálny – potrebovali ste byť v skupine nejakého vedeckého patriarchu. V Amerike bola oveľa väčšia váha na tom, že keď máte nejaký výsledok, máte ho predať, urobiť to bežným ľuďom ľahko stráviteľné. Keď si niečomu nerozumel v ruskej matematike, bola to tvoja chyba.“

Počas vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa bol Pavel stále v Amerike. „V auguste 1968 som bol na večierku u jedného Čecha – Žida, ktorý emigroval ešte pred vojnou. Hneď ako sme otvorili dvere, nám povedal, že Rusi obsadili Československo. Celý čas som tam potom sedel s jedným Rumunom a pozerali sme, čo sa u nás deje.“

Napriek tomu, že Pavel mal možnosť zostať v Spojených štátoch (bola tam v tom čase s ním aj jeho manželka), bol rozhodnutý sa vrátiť. „Moje základné nastavenie bolo, že všetci odísť nemôžu. Keď som sa vracal do Československa, bol som jeden z mála. Väčšina išla opačným smerom. Počas nášho letu odstavili Dubčeka z funkcie.“

Dôsledky previerok záviseli od konkrétnych ľudí

Obdobie normalizačných previerok absolvoval Pavel ešte na Ústave technickej kybernetiky SAV. „Všetci museli prejsť previerkami, ale ja som nebol zaujímavý človek. Previerková komisia boli v princípe moji kamaráti, čiže viac-menej prijali to, čo som im nadiktoval: ‚Vďaka svojej politickej vyspelosti zaujal k udalostiam v roku 1968 správne stanovisko.‘ Toto som tam napísal a oni to akceptovali.“

Problematickejšie to bolo však pre Pavlovho šéfa, Štefana Petráša, ktorého vyhodili z pozície riaditeľa ústavu a aj zo strany. Nestraníci to v tom čase mali ľahšie, pretože „vyškrtnutie“ zo strany sa s mnohými veľmi dlho nieslo.

Po Petrášovom vyhodení dostal Pavel ponuku prestúpiť do matematického ústavu, a keďže nevedel, kto bude novým riaditeľom, rozhodol sa ponuku využiť. To, ako vážne sa normalizačné opatrenia brali, záviselo často od konkrétnych ľudí na daných pozíciách.

„Na matematickom ústave dirigovala celý ústav Moraváčka Weberová a vraví: ,Doktore, vy tam máte nějaké věci, co by tam být neměli. Já je vyhodím, jó?‘ Ešte z mladosti som tam mal isté kádrové škrabance a ona mi úplne vyhodila moju minulosť aj moje opletačky so štúdiom.“

V čase najhlbšej normalizácie mal Pavlov spolupracovník spor s riaditeľom a ostatní kolegovia, vrátane Pavla, sa ho zastali. Tento malý incident bol interpretovaný ako útok na vedúcu úlohu strany a všetci zamestnanci boli potrestaní skrátením pracovných zmlúv.

Pavel sa vtedy rozhodol, že novú zmluvu nepodpíše, a vybavil si prestup na prírodovedeckú fakultu, kde mohol tráviť oveľa viac času so študentmi, čo veľmi ocenil. „Na akadémii je také sterilné prostredie. Keď nemáte spojenie s mladými, nie je to ono.“

Pôda pre mierny disent

Keďže na prírodovedeckej fakulte bola uvoľnenejšia atmosféra ako inde, mohol si Pavel zvyšovať kvalifikáciu aj počas obdobia normalizácie a urobil si postupne veľký doktorát vied a dodnes na fakulte pracuje.

Po roku 1980 sa pomery ešte viac uvoľnili. V tom čase bol založený „matfyz“ a profesor Greguš sa stal dekanom. „Bol to veľmi liberálny človek. Straníci na vyškrtnutých miestach si zaňho robili profesúry a docentúry.“

Pavel s ďalšími kolegami v odbore založili v 70. rokoch Jednotu slovenských matematikov a fyzikov. „Tam bola pôda pre ‚mierny disent‘ v medziach zákona. Neskôr som začal písať články do Nového slova, čo bol brutálne ideologický časopis, ale vďaka redaktorke Wagnerovej, ktorá tam vedela prepašovať mierne kritické i polemické veci, som tam práve také mohol písať. Mnohí ľudia to potom vnímali tak, že je to posvätené stranou.“

Nečakali sme, že režim padne

Počas sviečkovej manifestácie v marci 1988 bol Pavlov starší syn zadržaný a večer strávil na polícii. Mal podpísať zápisnicu, no nepodpísal ju a okolo polnoci sa vrátil domov. Syna následne preradili na ekológiu, pretože na pedagogickej fakulte, kde študoval, bolo nežiaduce účastniť sa akýchkoľvek náboženských aktivít. Pavlovi synovia sa aktívne zapájali aj do diania v roku 1989.

Pavel – hoci mal, samozrejme, strach – schvaľoval a podporoval aktivity svojich synov, no on sám, tak ako mu to už niekoľkokrát v živote vyšlo, bol opäť ďaleko od tunajšieho diania. Podarilo sa mu totiž znovu vycestovať do Ameriky na tri mesiace a zhodou okolností bol vo večer, keď sa začal generálny štrajk, na návšteve u rovnakého kamaráta ako počas sovietskej okupácie v 1968.

„Nečakali sme, že režim padne. Môj známy chcel psa, ale manželka mu hovorí: ‚Len keď padne režim.‘ A o pár mesiacov mal psa.“

Do Československa sa Pavel vrátil až po páde železnej opony.

Nevyhnutné delenie

Rozpad Československa niesol Pavel ťažko a názory v rámci rodiny sa rôznili. Pavlovi synovia si mysleli, že republika sa musela rozdeliť, inak by bola nefunkčná. Pavel s tým nechcel súhlasiť, no priznáva, že neskôr dal synom do istej miery za pravdu.

„Dcéra kamaráta študovala na gymnáziu vo Švajčiarsku a mala napísať prácu o rozpade Československa. Povedal som jej, že to môže nazvať Inevitable Nonsense. Bolo to nevyhnutné, lebo to bolo nefunkčné, ale ako každé delenie je to z dlhodobého hľadiska nezmysel.“

Pavel dodnes pôsobí na katedre aplikovanej matematiky a štatistiky a je rád, že je v dennodennom kontakte so študentmi. Keď sa ohliada späť na svoje životné skúsenosti, hovorí, že viackrát mal neuveriteľné šťastie a aj zdanlivá smola sa nakoniec obrátila v jeho prospech.

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Príbehy 20. storočia

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |