Denník N

Otec transrodového Gabriela: Nie je to žiaden rozmar, čakali sme na jeho coming out

Gabriel. Foto - Waldemar Švábenský
Gabriel. Foto – Waldemar Švábenský

Gabriel bol od malička chlapčenský, hrával sa s pištoľami, neznášal dievčenské oblečenie. Ale až keď otec náhodou počul v televízii o transrodových deťoch, uvedomil si, že všetko, čo tam odznelo, sa týka jeho syna Gabriela. To bolo v čase, keď bol Gabriel ešte Barborkou.

Grafický dizajnér Waldemar Švábenský založil webovú stránku a blog venovaný jeho synovi Gabrielovi. Rozpráva na nej „príliš krátky príbeh dobrého človeka a nádejného transgenderového umelca“. Gabriel sa narodil ako dievča a chystal sa na to, že sa stane mužom s mužským telom. V marci tohto roka, pár mesiacov pred 20. narodeninami, však dobrovoľne odišiel z tohto sveta. Jeho otec sa rozhodol, že nebude o tejto téme mlčať, lebo si myslí, že ak sa o niečom nehovorí, zabudne sa na to. Chcel by tiež pomôcť rodinám s transrodovými deťmi, aj preto poskytol Denníku N prostredníctvom e-mailu rozhovor.

Deti sa nie vždy správajú podľa nejakých rodových schém a očakávaní. Ale aj tak asi bude rozdiel medzi nejakou prechodnou vývojovou fázou a skutočne hlbokým pocitom, že sa niekto narodil do nesprávneho tela. Kedy ste si uvedomili, že Barborka je Gabriel?

Gabriel bol od malička chlapčenský, hrával sa s pištoľami, neznášal dievčenské oblečenie, bábiku nikdy nedržal v ruke, radšej sa naháňal za loptou. Ako rodičia sme tomu neprikladali žiadny veľký význam, jednoducho sme to brali tak, že má iné záujmy, chcel hrať futbal, tak sme mu v tom nebránili, nevideli sme na tom nič až také výnimočné. Mal staršieho brata, brali sme to aj tak, že brat je mu vzorom. Skrátka neriešili sme to. Keď mal asi 10 rokov, náhodou som videl v TV nejakú americkú reality show s lekárom, myslím, že sa to volalo Doktor Oz, a tento diel bol venovaný transrodovým deťom. Najprv som to len počúval, pretože mi to bežalo za chrbtom ako kulisa pri práci, no potom ma to, o čom tam hovorili, zaujalo a dopozeral som to. Na konci som mal už neodbytný pocit, že všetko, čo tam odznelo, sa týka nášho Gabriela.

Dovtedy sme o transrodovej problematike nemali takmer žiadne informácie, v tých časoch to bolo vnímané ako nejaký rozmar hollywoodskych hviezd, ktoré v snahe upútať na seba pozornosť podstupujú zmeny pohlavia, čím si zaistia publicitu. Bohužiaľ, tento pohľad pretrváva vo veľkej miere aj dnes, keď je informácií nepomerne viac. Po zhliadnutí tej relácie  som vyhľadal psychologičku a radil sa s ňou, čo robiť, pokiaľ sa moja predtucha naplní. Od nej som sa dozvedel aj prvé cenné informácie o transgender ľuďoch a veciach s tým súvisiacich.

Ako ste sa s tým vyrovnali? Predpokladám, že rodičovi hneď napadne, že jeho dieťa čaká ťažká cesta nepochopenia od okolia a možno aj zloby, útokov.

Od prvej chvíle som nepochyboval, že budem Gabrielovi v jeho ceste pomáhať, že na našom vzťahu sa nič nezmení, no aj keď moje presvedčenie po rozhovoroch s psychologičkou už bolo takmer stopercentné, nemohli sme o tom spolu hovoriť. Transrodový človek musí dospieť do štádia poznania, pomenovania svojho statusu sám, akékoľvek podnety zvonku skôr, ako sa sám identifikuje, by mohli mať negatívne dôsledky. Takže sme čakali na jeho coming out, ktorý prišiel po pár rokoch.

Nemuseli sme sa s tým vyrovnávať, prijali sme to úplne automaticky, ako prirodzenú vec, všetci, ja, jeho mama aj brat a neskôr aj ostatní najbližší. Gabrielov brat Valdemar to presne vystihol v jednom z článkov na webe, ktorý sme založili na Gabrielovu pamiatku: „Nikdy úplne nepochopím, aké ťažké to pre teba je, lebo to nikdy nezažijem, ale budem tu pre teba. Nezáleží mi na tom, aké má kto pohlavie, či má svetlú, tmavú, alebo modrú pleť, či je jednorožec alebo ufón. Záleží mi na tom, aký je kto človek, a ty si dobrý človek.“

Čo sa týka okolia a tej všadeprítomnej zloby a strachu z neznámeho, ktorý ľudí motivuje k nenávisti k inakosti, samozrejme som o nej vedel, bola tu vtedy a je tu aj dnes. A bude ešte veľmi dlho. Lenže to ako rodič neriešite, ide o vaše dieťa, ktoré milujete a ste rozhodnutý pomôcť mu dosiahnuť šťastný život, takže prekážky si uvedomujete, vnímate ich, no akosi prirodzene viete, že ich prekonáte, porazíte a posuniete sa bližšie k cieľu. S hlúposťou, zlobou a nepochopením bojuje každý súdny človek každý deň, veľakrát aj podvedome, stačí byť slušný človek a neubližovať iným, už to je istá forma boja so zlom.

Ako reagovalo vaše okolie na to, že ste akceptovali Gabriela ako chlapca? Nestretávali ste sa s názorom, že ho to prejde, na čo ho v tom podporujete, to je taká móda?

Asi máme šťastie na ľudí okolo seba, sme obklopení osvietenými ľuďmi, priateľmi a známymi, ktorí nás od začiatku podporovali a boli na našej strane. Určite sa vyskytli aj polemické postoje, no ku mne sa žiadne, chvalabohu, nedostali. „Názory“ na úrovni malomestských klebiet nepovažujem za relevantné, ale ak to chcete vedieť, pár sa ich vyskytlo. No nestoja za reč.

Ako to bolo v škole? Ako u lekára? Veď sa nedalo skrývať, že nie je chlapec. A len tak hádam, ale asi nie vždy išlo o reakcie plné pochopenia.

Základnú školu Gabriel absolvoval ešte ako Barborka, takže k žiadnym kontroverziám nedochádzalo. Jeho inklinácia k „chlapčenskému“ nevyvolávala u nikoho zo spolužiakov ani zboru žiadne pozastavenia, bol dobrým žiakom, školu zvládal úplne pohodovo. Jeho coming out prišiel

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Rodičovstvo

Rozhovory

Teraz najčítanejšie