Hral som futbal v Libanone. Keď som videl ležať na chodníku migrantku s dieťaťom, hanbil som sa za svoju 70-eurovú večeru
Zhlboka sa nadýchni a vyber sa vpred,
tam vonku čaká na teba celý svet.
Sedel som vo svojej detskej izbe, mal som 21 rokov a potreboval som sa nakopnúť. Teraz mi je to trochu smiešne, ale pomohli mi práve tieto verše Majka Spirita zo songu Nebuď tragéd. Takisto ma motivovala tvorba Kontrafaktu.
V pravej chvíli prišli slová, ktoré som tak potreboval.
Tri roky predtým som strávil v slovenskej piatej a štvrtej lige, mojím vrcholom bolo pôsobenie v treťoligovej Kremničke. Nevyšla mi skúška v Žiline. Peniaze neboli, mal som šťastie, že som stále mohol žiť u rodičov.
Bol som už aj zaškolený na pozíciu nočného dokladača v Tescu. Aby toho nebolo málo, nevzali ma ani tam.
Niečo sa však zlomilo. Ozvali sa mi z Banskej Bystrice, kde potrebovali hráča na moju pozíciu stopéra. Všimli si moje výkony v Kremničke.
Po troch rokoch som sa do klubu vrátil a konečne som si mohol zahrať ligu, o ktorej som sníval. Paráda!
Zhlboka som sa nadýchol a vybral som sa vpred.
Tri – dva – jeden – streľba zo samopalu
Stal som sa profesionálnym futbalistom, ďalšie dva roky som odohral v Banskej Bystrici a sezónu som strávil aj v Českých Budějoviciach.
Mojím veľkým snom vždy bolo zahrať si v slovenskej reprezentácii. Časom som však prišiel na to, že to asi nedám. Vlak mi ušiel, keď som mal 18 či 19 rokov. Mojím ďalším veľkým snom bolo precestovať svet.
A futbal sa hrá skoro všade, tak prečo to nespojiť?
Pokiaľ nie ste jeden z najlepších hráčov sveta, futbal je o známostiach a o náhode. Môj brat žije v Dánsku, kde si po víkendoch chodil zahrať s kamarátmi. Jeden z partie bol futbalový agent. Takou náhodou som sa v roku 2015 dostal do dánskeho druholigového tímu FC Fredericia.
V Dánsku som bol už rok a pol, nastal čas na zmenu. Deň pred Vianocami 2016 mi prišla ponuka z libanonského klubu Al-Ansar.
Klubu ma odporučil môj bývalý spoluhráč z Banskej Bystrice David Střihavka.
Priznám sa, že o Libanone som toho veľa nevedel. Keď som sa pozrel na mapu, hneď mi to udrelo do očí. Libanon susedí so Sýriou, v ktorej je vojna. V Libanone sú vraj dva milióny utečencov.
Báli sa aj rodičia, hlavne po tom, čo videli v správach. Strach som mal aj ja. Začal som si však zisťovať, aká je tam situácia. Mal som hrať v hlavnom meste Bejrút a podľa Davida mi tam nič vážne nehrozilo.
Zavolal som dokonca aj slovenskému veľvyslancovi a ten mi povedal, že v uliciach Bejrútu sa cíti bezpečnejšie ako na Slovensku. Napokon som tam deň po Vianociach odcestoval. Rodičia sa upokojili, vedeli, že by som nešiel na nebezpečné miesto.
Domáci hráči sa s cudzincami veľmi nebavili, bola medzi nami jazyková bariéra. Po anglicky nevedeli, dorozumievali sme sa rukami-nohami. Kamarátil som sa hlavne s Brazílčanmi, ktorí prišli do Libanonu aj so svojimi rodinami.
Prišiel Silvester a my sme sa vybrali do mesta pozrieť si ohňostroje.
Päť.
Štyri.
Tri.
Dva.
Jeden.
Polnoc.
Čakal som, že v cudzej kultúre môžu oslavy vyzerať inak, no toto bol šok.