Anči z parníka Pentcho
Ľudí jak v opere, tlieskali a kričali, keď obhajca hovoril, že útek neni zločin, ale láska k slobode
Deväťdesiatšesťročný muž, aj on bol na parníku Pentcho, kde v podpalubí žilo päťsto ľudí natlačených ako v sardinkovej škatuľke. Krásny človek. Aj takí sú. Hovoril o organizátorovi slávneho transportu, medikovi Citronovi – mal dvadsaťdva, on, „Anči“, sedemnásť – tak, ako kedysi vzdychali fanynky o Chopinovi a Byronovi. Zaťatý a romantický muž, futbalista z ŠK Makabi, hovoril o láske a vernosti. Nikdy som nič také z úst 96-ročného muža nepočul.
„Dosť sa toho zmenilo. V piatok bol tu v Juri v katolíckom kostole koncert. Klezmer. Do by to bol kedy povedal.“ Starý muž povedal obyčajnými slovami úžasné vyznanie, aké sa píše v básni a aké sa vysekáva na pomníkoch. „Nesmieš si nechať zebrať svojich sedemnásť.“
Do noci rozprával a jeho vnuk a vnučka začínali chápať, kto je ich starý otec a o čom žil. „Nie ako v politike. Z jednej
