Denník N

O snoboch a snopoch. Prečo by sme mali viac počúvať ľudí z dediny. A naopak

Foto - TASR
Foto – TASR

Osemnásť rokov som prežil v malej dedine, dvanásť v Bratislave. Toto som sa vďaka tomu naučil.

Hovorievam známym v Bratislave ako anekdotu, že som ako dvanásťročný pásaval kravy, o práci na poli, zabíjačkách, usmievajú sa, znie im to exoticky. Mohli by nadviazať: a ja som skočil bangee jumping, a ja som pil hadiu krv, tak to celé znie.

A hovorím o mojom živote v meste s dedinčanmi, a oni nerozumejú a potajme si možno aj hovoria: Čo je to ten „dedlajn“, „houmofis“? Prečo ten chalan nerobí dačo poriadne (rozumej: rukami)?

Máme globalizáciu, z dediny na vidiek je to aj z hlavného mesta len pár desiatok minút, ale tá vzdialenosť je viac ako len o kilometroch.

Ovanie ma, už keď vystupujem z rýchlika, je vo vzduchu, vidím to voľným okom na všetkých ľuďoch, ktorých stretnem v lokálke smerom z Martina na Turčianske Teplice: drsnosť a priamosť, akú už Bratislava nepozná.

Dedina už nie sú chalupy z Rysavej jalovice, ale tie symboly „drsnosti“ ostávajú. V Bratislave roky ani len neviem, kedy

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.