Slovensko musí čeliť žalobe za segregáciu rómskych detí

Autor je riaditeľ občianskeho združenia eduRoma

Aj napriek tomu, že segregácia rómskych detí v školách zhoršuje ich študijné výsledky, negatívne ovplyvňuje ich sebavedomie a dvíha mieru vzájomných predsudkov, štát si zákaz diskriminácie v školách stále nevymáha v praxi.

Školskí inšpektori, ktorí na Slovensku už tretí rok upozorňujú na ponižujúce priestorové oddeľovanie rómskych detí, nemajú stále po prísľube školského parlamentného výboru posilnené právomoci na to, aby dokázali vymôcť svoje nariadenia a odporúčania voči školám, ktoré ich vo veľkom začínajú ignorovať.

V oblasti riadenia škôl si starostovia aj naďalej medzi sebou rušia školské obvody, ktoré bránia rómskym deťom navštevovať susedné školy. Takto nedávno vznikla nová základná škola v Rokycanoch, pretože starosta susednej obce v Bajerove Rómov v tamojšej škole nechcel. Obce som niekoľkokrát navštívil a vie, že vzniku ďalšej školy nepredchádzali konflikty medzi deťmi alebo kapacitné problémy. Napriek tomu nová škola s rómskymi deťmi vznikla. Žiaľ, s požehnaním ministerstva školstva a Úradu splnomocnenca vlády pre rómske komunity.

Zlou správou pre Slovensko sú aj v elokované pracoviská odborných škôl, ktoré nám pri osadách rastú ako huby po daždi a štát ich umiestňovanie nijako nereguluje. V nich sa učia rómski študenti dokonca odborom, ktoré sú štátom štedro dotované a ktoré nepatria na pracovný trh 21. storočia. Aktivistka Zuzana Havírová kritizuje napríklad rozšírený odbor Praktická žena alebo Pomocná sila v stavebníctve. Vyučovanie v týchto školách je navyše podľa školských inšpektorov nekvalitné.

Je zvláštne, že v kontexte diskusie o zlepšení duálneho vzdelávania na Slovensku sa k tejto dlhodobo medializovanej kauze dodnes nevyjadril riaditeľ Štátneho inštitútu odborného vzdelávania. Hlavný argument ministerstva školstva pri obhajobe svojich krokov pri odstraňovaní segregácie je, že v súčasnosti uskutočňuje aj európske projekty v stovkách škôl, ktoré podporujú predškolskú prípravu a inkluzívne vzdelávanie.

O ich skutočnom vzdelávacom efekte je zatiaľ predčasné hovoriť. To, čo však už dnes s istotou vieme povedať, je fakt, že príklady dobrej praxe spoločného vzdelávania, ktoré z týchto projektov vzídu, časom zaniknú, pretože nebudú mať oporu v domácej legislatíve a rozpočte.

Rezort školstva po novom chystá na Slovensku zber etnických dát, ktoré dokážu každoročne generovať mapy školskej segregácie rómskych detí na úrovni jednotlivých okresov a škôl. Lenže samotné dáta nám budú nanič, ak štát nezačne uplatňovať voči školám aj aktívnu politiku nediskriminácie a nebude si ju vedieť vymáhať aj v praxi.

Faktom nateraz zostáva, že školskú politiku a jej hodnotovú orientáciu na Slovensku určujú do veľkej miery starostovia a župani, a všetko nasvedčuje tomu, že to tak aj v najbližších rokoch zostane. Neprekáža ani to, že mnohí z nich nemajú príslušné vzdelanie (prípadne žiadne) na to, aby viedli a riadili plnoorganizované školy. „Rómovia sa budú vzdelávať tam, kde povieme my,“ počuť neraz z ich úst posmešne z diaľky.

Ministerka školstva Martina Lubyová sa však mýli, ak tvrdí, že za segregáciu rómskych detí nie je zodpovedné jej ministerstvo, ale zriaďovatelia. Stanovisko Európskej komisie – ktorá vedie voči Slovensku za segregáciu rómskych detí od apríla 2015 konanie – je nekompromisné a hovorí jasnou rečou: „I napriek tomu, že školy na Slovensku zriaďujú obce a mestá, za segregáciu v školách je v konečnom dôsledku zodpovedný štát.“ Túto zodpovednosť na seba štátne inštitúcie dodnes neprevzali, preto Slovensko musí čeliť medzinárodnej žalobe. Obávam sa, že toto je zároveň jediná možná cesta, ako sa v školstve konečne dopracovať k potrebným a citeľným zmenám pre všetkých.