Denník N

Teológ Kocúr: Viem o slovenskom biskupovi, ktorý tiež sexuálne zneužíval deti

Miroslav Kocúr. Foto - archív M. K.
Miroslav Kocúr. Foto – archív M. K.

Klonovanie monštier, ktoré raz budú páchať zlo na bezbranných, v cirkvi pokračuje, tvrdí teológ Miroslav Kocúr.

MIROSLAV KOCÚR sa narodil v roku 1969, vyštudoval Teologickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Postgraduálne štúdium absolvoval v Ríme a Jeruzaleme. V roku 1995 ho vysvätili za rímskokatolíckeho kňaza, v roku 2003 sa z tejto služby rozhodol odísť. Bol riaditeľom gymnázia C. S. Lewisa v Bratislave, riaditeľom Via Iuris, aktuálne je koordinátorom programu LEAF Award, v rámci ktorého vyhľadáva a podporuje talentovaných študentov. Je ženatý, má dve deti.

Pred 15 rokmi ste odišli z kňazskej služby a neskôr ste začali publikovať svoje úvahy o cirkvi. Vaši oponenti vás za kritické postoje nazývali odpadlíkom, ktorý nemá právo vyjadrovať sa k nej, lebo nedodržal sľub Bohu. Ustali už tie útoky? Podarilo sa vám presvedčiť druhú stranu?

Môžem povedať, že niektorí ľudia, ktorí boli voči mne zaujatí, zmenili názor, dokonca za mnou prišli a ospravedlnili sa s tým, že už vedia, o čom som vtedy hovoril. Je to anekdotické, ale významné, lebo väčšina z nich je z vnútra cirkvi. Celkovo sa to však nezmenilo a tí, čo ma nepoznajú, kritický slovník voči mne preberajú pomerne ľahko. Ľudia, ktorí ma spoznali osobne, sú však oveľa priateľskejší.

Na blogu ste pred pár dňami napísali, že aj na Slovensku máme zneužitých mužov a ženy, ktorým ublížili klerici. Vraj cítite nádej, že dnes vám bude čitateľ veriť viac ako v roku 2001, keď ste boli očitým svedkom a poslucháčom prvých slovenských osobných príbehov na túto tému.

Keby som o tom napísal v roku 2001, teda v čase, keď som tým bol sám šokovaný, ľudia by si mysleli, že to jednoducho nemôže byť pravda. Sám som mal problém uveriť, hoci som už mal skúsenosť priamo z Ríma, kde som si robil postgraduál.

V tamojšom kňazskom kolégiu som totiž spoznal veľa ľudí, ktorí viedli dvojitý život – počas dňa boli úžasne konzervatívni, ale v noci žili veľmi neviazaným homosexuálnym životom. Všetko to boli vysvätení kňazi, ktorí študovali nejakú špecializáciu.

Vtedy som nadobudol pocit prekvapenia a znechutenia. Do toho za mnou prišli slovenskí seminaristi, ktorí sa mi priznali, že mali podobnú skúsenosť aj u nás, lebo ich sexuálne zneužívali ich predstavení. Lenže keby som to povedal nahlas, kto by mi veril?

Koľko mali rokov?

Dvadsaťjeden až dvadsaťtri. Nešlo o zneužívanie maloletých, napriek tomu tí ľudia utrpeli traumy, ktoré v sebe nevedeli spracovať. Šokovalo ich to a pýtali sa, čo majú robiť. Nič to nemení na tom, že boli zneužití svojimi nadriadenými v kňazskom seminári priamo na Slovensku.

Čo konkrétne sa udialo?

Ich predstavení si ich pozývali k sebe domov, kde boli sami a kde ich vyzývali, aby sa spoločne sprchovali, prípadne sa predstavení nechali obchytkávať pod zámienkou, že sa nevládzu postarať o svoju osobnú hygienu, vošli k nim do vane a podobne.

Bol toto hlavný dôvod vášho odchodu z kňazskej služby?

Áno. V cirkvi sa diali veci, ktoré sa mali a mohli zmeniť, ale nebola na to vôľa. Videl som, že mnohí odborníci na teologické veci, cirkevné právo či cirkevnú disciplínu sú ultrakonzervatívni len preto, aby zakryli svoj dvojaký spôsob života.

Kritikov cirkvi to zvádza k posudzovaniu celej inštitúcie podľa jednotlivcov. Aký veľký problém v katolíckej cirkvi tvoria tajné homosexuálne zväzky a sexuálne zneužívanie maloletých? Je to okrajová záležitosť, alebo už mainstream?

Koľko ľudí musí byť zneužitých, aby to mohlo byť považované za relevantný podnet, aby sa tým cirkev vážne zaoberala? Nemám presné dáta na to, aby som hovoril percentá deviantov a pokrytcov v cirkvi, ale je jasné, že ide o obrovské množstvo prípadov.

V rímskom kňazskom kolégiu, v ktorom som žil, bolo 31 kňazov. Niektorí z nich za mnou prišli, aby som sa pridal k ich homosexuálnej zábave, pričom ich je 21. Dve tretiny ľudí v tomto konkrétnom kolégiu teda navonok fungovali ako počestní ľudia žijúci v celibáte, ale v skutočnosti žili inak.

Jedného z mojich najkonzervatívnejších spolužiakov, ktorý študoval cirkevné právo a nikdy s nami nechcel slúžiť ani len omšu, lebo preferoval tridentskú omšu chrbtom k ľuďom, som potom zrazu videl v reportáži o zneužívaní mladých chlapcov a seminaristov v Rakúsku. Preukazovala to fotografia aj jeho iniciály. Jeho vyjadrenia voči ženám či reformám v cirkvi pritom boli ultrakonzervatívne.

Keď som bol v diecéze New York, tamojší biskup nám tvrdil, že v roku 2001 mali „len“ 46 prípadov zneužitia detí kňazmi. Odvtedy sa prevalili tisícky prípadov. Nejde teda ani tak o homosexuálne styky medzi dospelými ľuďmi, ktoré nie sú trestným činom, len porušením pravidiel cirkvi a pretvárkou, ale o čosi oveľa vážnejšie.

Zneužívanie maloletých nie je problém len v cirkvi.

Princíp zneužívania vôbec nie je o tom, že niekto je slabý a zneužívajú ho devianti. To sa fakt deje všade. Problém je, že tu hovoríme o inštitúcii, ktorá má kredit a nárokuje si interpretovať pravdy spojené s večným životom a metafyzickými či etickými princípmi.

V cirkvi totiž funguje najmä metóda popierania, utajovania, vyvolávania nedôvery voči obetiam, ich viktimizácie, označovania za nepriateľov cirkvi a zľahčovania ich utrpenia, prípadne mimosúdneho vyrovnávania tak, aby sa to ututlalo pred verejnosťou. Ide o systémovo organizovaný postup, v rámci ktorého má „dobrá“ povesť cirkvi falošnú prednosť pred riešením vážneho etického problému.

Vravíte, že viete aj o prípadoch na Slovensku. Hovorili ste vtedy aj s nadriadenými v cirkvi?

Pýtal som sa priamo svojho biskupa, či o tom vie. Vravel, že áno, ale že čo s tým má robiť. Pikantné je, že on sám bol apoštolským vizitátorom seminára, v ktorom sa to dialo. Všetkých zainteresovaných akurát pozval k hlbšej modlitbe, teda sa nič neriešilo a všetko sa tutlalo. Vtedy som aj napísal, že nesúhlasím s týmto spôsobom vykonávania moci v cirkvi. Viac som urobiť nevedel.

V cirkvi som sa pritom cítil ako normálny muž, ktorý jej prinesie obetu tým, že nebude mať rodinu, lebo ňou bude samotná cirkev. Ak teda cirkev bola moja partnerka, fakty sú také, že mala vážny mimomanželský pomer s nepravdou a lžou. Pripadal som si ako manžel, ktorý vie, že žena mu je neverná, a napriek tomu jej musí s láskou každý deň nosiť kvety.

Že sa také čosi v cirkvi deje, musí mať nejaké hlbšie príčiny. Hlavným problémom zrejme nebude povinný celibát.

Som 14 rokov ženatý a mám dve deti. Všetci sa musíme doma rozprávať a hľadať stratégie pri komunikácii na rôzne témy, pomáhať si, navyše sa máme o koho oprieť. Keď to porovnám s kňazskou službou, ktorú som vykonával osem rokov, uvedomím si, v čom je problém.

Ako kňaz som bol jednak sám, jednak celý priestor klerikálneho sveta bol svetom plným nezaslúženej úcty. Bol som prekvapený, keď mi už hneď po vysviacke ľudia z nepochopiteľných dôvodov bozkávali ruky. Kňaz je totiž vnímaný ako druhý Kristus.

Nezaslúžená úcta a neskúsenosť často vedú k tomu, že kňazi sa začínajú vnímať ako čosi viac, lebo sa im zapáči autorita a moc. Vidia, že ľudia im pomáhajú, že je o všetko postarané, takže majú tendenciu podľahnúť pocitu, že sú naozaj skvelí a že im všetky benefity naozaj patria.

Časom prestanú vnímať služobnú rovinu, teda že majú slúžiť pravde a duchovným hodnotám, a opoja sa vlastnou pozíciou. To potom môže viesť k tomu, že stratia zábrany a začnú robiť obrovské morálne prešľapy.

Viem o prípade, keď spovedník mladému chlapcovi s homosexuálnou orientáciou poradil, že v malej dedine by bolo zvláštne, keby mal partnera, preto nech ide do kláštora, že tam sa to stratí, lebo sú tam samí chlapi, takže sa jeho deficit zmení na konkurenčnú výhodu. Ľudia s problémami tohto typu sa tam teda môžu skryť bez toho, aby vzbudzovali podozrenie.

Naposledy ste písali o Tonym Anatrellovi, čo bol prominentný francúzsky kňaz, ktorého aj Vatikán považoval za experta na homosexualitu. Publikoval o nej viac ako 30 kníh, homosexuálov v nich urážal a ponižoval, až sa ukázalo, že on sám bol úchylák, ktorý sexuálne zneužíva chlapcov.

To je človek, ktorý tvrdil, že homosexuáli nie sú schopní dlhodobých vzťahov, alebo že človek nie je homosexuál, len si to o sebe myslí. Jeho nadriadení boli na zneužívanie z jeho strany dlhodobo upozorňovaní, ale ignorovali to, hoci vedeli, že tých chlapcov akože „lieči“ a zneužívanie je súčasťou údajnej terapie. Obetiam uverili až po čase, lebo dovtedy im hovorili, že môžu byť radi, ak sa liečia u takého skvelého terapeuta. Vytýkali im, že si to nevážia a ešte naňho vynášajú škaredé veci a že to je nehorázne.

To je inak bežný vzorec správania a fungovania týchto bláznov v cirkvi – niekto vo veľkom moralizuje a hrá sa na konzervatívneho, lebo nie je vyrovnaný s vlastnou deviáciou. Okrem Anatrellu spomeniem aj rakúskeho kardinála Groëra, ktorý tiež v 90. rokoch mimoriadne moralizoval o druhých, až sa sám ocitol pod tlakom svojich bývalých obetí zo seminára a musel odstúpiť. Ako prefekt ich totiž dlhodobo zneužíval. Svojou konzervatívnou agendou a moralizovaním akoby potom odčiňoval svoje vlastné hriechy.

V roku 1998 som bol v Bostone, kde fungoval kardinál Law, ktorý bol dokonca jedným z kandidátov na pápeža. Vo veľkom kryl sexuálne zneužívanie malých detí, ale dlho sa to tutlalo, lebo zneužívaní nemali slobodu hovoriť, a aj keby ju mali, pre traumy by to nedokázali. K tomu si pripočítajte prostredie, ktoré im odmietalo uveriť. Ak sa aj zdôverili riaditeľom škôl, tí mlčali, lebo sa kamarátili s cirkevnou hierarchiou a podávanie rúk s kardinálom im bolo prednejšie ako utrpenie detí.

A hoci o všetkom vedeli, nepísali o tom ani novinári, lebo sami boli katolíkmi. Musel prísť až nový šéfredaktor, Žid, ktorý nebol spätý s tým prostredím, takže nemal zábrany dovoliť investigatívnym redaktorom písať pravdu, a až vtedy sa to podarilo prelomiť. Kardinál dožil vo vyhnanstve v Ríme, kde sa stal váženým kanonikom, ale do USA sa už nemohol vrátiť, aby nebol braný na zodpovednosť.

Je pravda, že Spolok svätého Vojtecha naďalej predáva Anatrellovu knihu?

Nestiahol ju z predaja, videl som ju na Martinuse.

Na blogu ste obvinili svojho spolužiaka zo seminára Mariána Kuffu, že je horlivým, naivným a dôverčivým apoštolom ľudí ako Anatrella. Dosť silné obvinenie, nie?

Čo je na tom obviňujúce? Veď Maroš naozaj verí bludom o 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Sexuálne škandály v cirkvi

Teraz najčítanejšie