Teológ Kocúr: Viem o slovenskom biskupovi, ktorý tiež sexuálne zneužíval deti

MIROSLAV KOCÚR sa narodil v roku 1969, vyštudoval Teologickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Postgraduálne štúdium absolvoval v Ríme a Jeruzaleme. V roku 1995 ho vysvätili za rímskokatolíckeho kňaza, v roku 2003 sa z tejto služby rozhodol odísť. Bol riaditeľom gymnázia C. S. Lewisa v Bratislave, riaditeľom Via Iuris, aktuálne je koordinátorom programu LEAF Award, v rámci ktorého vyhľadáva a podporuje talentovaných študentov. Je ženatý, má dve deti.

Pred 15 rokmi ste odišli z kňazskej služby a neskôr ste začali publikovať svoje úvahy o cirkvi. Vaši oponenti vás za kritické postoje nazývali odpadlíkom, ktorý nemá právo vyjadrovať sa k nej, lebo nedodržal sľub Bohu. Ustali už tie útoky? Podarilo sa vám presvedčiť druhú stranu?

Môžem povedať, že niektorí ľudia, ktorí boli voči mne zaujatí, zmenili názor, dokonca za mnou prišli a ospravedlnili sa s tým, že už vedia, o čom som vtedy hovoril. Je to anekdotické, ale významné, lebo väčšina z nich je z vnútra cirkvi. Celkovo sa to však nezmenilo a tí, čo ma nepoznajú, kritický slovník voči mne preberajú pomerne ľahko. Ľudia, ktorí ma spoznali osobne, sú však oveľa priateľskejší.

Na blogu ste pred pár dňami napísali, že aj na Slovensku máme zneužitých mužov a ženy, ktorým ublížili klerici. Vraj cítite nádej, že dnes vám bude čitateľ veriť viac ako v roku 2001, keď ste boli očitým svedkom a poslucháčom prvých slovenských osobných príbehov na túto tému.

Keby som o tom napísal v roku 2001, teda v čase, keď som tým bol sám šokovaný, ľudia by si mysleli, že to jednoducho nemôže byť pravda. Sám som mal problém uveriť, hoci som už mal skúsenosť priamo z Ríma, kde som si robil postgraduál.

V tamojšom kňazskom kolégiu som totiž spoznal veľa ľudí, ktorí viedli dvojitý život – počas dňa boli úžasne konzervatívni, ale v noci žili veľmi neviazaným homosexuálnym životom. Všetko to boli vysvätení kňazi, ktorí študovali nejakú špecializáciu.

Vtedy som nadobudol pocit prekvapenia a znechutenia. Do toho za mnou prišli slovenskí seminaristi, ktorí sa mi priznali, že mali podobnú skúsenosť aj u nás, lebo ich sexuálne zneužívali ich predstavení. Lenže keby som to povedal nahlas, kto by mi veril?

Koľko mali rokov?

Dvadsaťjeden až dvadsaťtri. Nešlo o zneužívanie maloletých, napriek tomu tí ľudia utrpeli traumy, ktoré v sebe nevedeli spracovať. Šokovalo ich to a pýtali sa, čo majú robiť. Nič to nemení na tom, že boli zneužití svojimi nadriadenými v kňazskom seminári priamo na Slovensku.

Čo konkrétne sa udialo?

Ich predstavení si ich pozývali k sebe domov, kde boli sami a kde ich vyzývali, aby sa spoločne sprchovali, prípadne sa predstavení nechali obchytkávať pod zámienkou, že sa nevládzu postarať o svoju osobnú hygienu, vošli k nim do vane a podobne.

Bol toto hlavný dôvod vášho odchodu z kňazskej služby?

Áno. V cirkvi sa diali veci, ktoré sa mali a mohli zmeniť, ale nebola na to vôľa. Videl som, že mnohí odborníci na teologické veci, cirkevné právo či cirkevnú disciplínu sú ultrakonzervatívni len preto, aby zakryli svoj dvojaký spôsob života.

Kritikov cirkvi to zvádza k posudzovaniu celej inštitúcie podľa jednotlivcov. Aký veľký problém v katolíckej cirkvi tvoria tajné homosexuálne zväzky a sexuálne zneužívanie maloletých? Je to okrajová záležitosť, alebo už mainstream?

Koľko ľudí musí byť zneužitých, aby to mohlo byť považované za relevantný podnet, aby sa tým cirkev vážne zaoberala? Nemám presné dáta na to, aby som hovoril percentá deviantov a pokrytcov v cirkvi, ale je jasné, že ide o obrovské množstvo prípadov.

V rímskom kňazskom kolégiu, v ktorom som žil, bolo 31 kňazov. Niektorí z nich za mnou prišli, aby som sa pridal k ich homosexuálnej zábave, pričom ich je 21. Dve tretiny ľudí v tomto konkrétnom kolégiu teda navonok fungovali ako počestní ľudia žijúci v celibáte, ale v skutočnosti žili inak.

Jedného z mojich najkonzervatívnejších spolužiakov, ktorý študoval cirkevné právo a nikdy s nami nechcel slúžiť ani len omšu, lebo preferoval tridentskú omšu chrbtom k ľuďom, som potom zrazu videl v reportáži o zneužívaní mladých chlapcov a seminaristov v Rakúsku. Preukazovala to fotografia aj jeho iniciály. Jeho vyjadrenia voči ženám či reformám v cirkvi pritom boli ultrakonzervatívne.

Keď som bol v diecéze New York, tamojší biskup nám tvrdil, že v roku 2001 mali „len“ 46 prípadov zneužitia detí kňazmi. Odvtedy sa prevalili tisícky prípadov. Nejde teda ani tak o homosexuálne styky medzi dospelými ľuďmi, ktoré nie sú trestným činom, len porušením pravidiel cirkvi a pretvárkou, ale o čosi oveľa vážnejšie.

Zneužívanie maloletých nie je problém len v cirkvi.

Princíp zneužívania vôbec nie je o tom, že niekto je slabý a zneužívajú ho devianti. To sa fakt deje všade. Problém je, že tu hovoríme o inštitúcii, ktorá má kredit a nárokuje si interpretovať pravdy spojené s večným životom a metafyzickými či etickými princípmi.

V cirkvi totiž funguje najmä metóda popierania, utajovania, vyvolávania nedôvery voči obetiam, ich viktimizácie, označovania za nepriateľov cirkvi a zľahčovania ich utrpenia, prípadne mimosúdneho vyrovnávania tak, aby sa to ututlalo pred verejnosťou. Ide o systémovo organizovaný postup, v rámci ktorého má „dobrá“ povesť cirkvi falošnú prednosť pred riešením vážneho etického problému.

Vravíte, že viete aj o prípadoch na Slovensku. Hovorili ste vtedy aj s nadriadenými v cirkvi?

Pýtal som sa priamo svojho biskupa, či o tom vie. Vravel, že áno, ale že čo s tým má robiť. Pikantné je, že on sám bol apoštolským vizitátorom seminára, v ktorom sa to dialo. Všetkých zainteresovaných akurát pozval k hlbšej modlitbe, teda sa nič neriešilo a všetko sa tutlalo. Vtedy som aj napísal, že nesúhlasím s týmto spôsobom vykonávania moci v cirkvi. Viac som urobiť nevedel.

V cirkvi som sa pritom cítil ako normálny muž, ktorý jej prinesie obetu tým, že nebude mať rodinu, lebo ňou bude samotná cirkev. Ak teda cirkev bola moja partnerka, fakty sú také, že mala vážny mimomanželský pomer s nepravdou a lžou. Pripadal som si ako manžel, ktorý vie, že žena mu je neverná, a napriek tomu jej musí s láskou každý deň nosiť kvety.

Že sa také čosi v cirkvi deje, musí mať nejaké hlbšie príčiny. Hlavným problémom zrejme nebude povinný celibát.

Som 14 rokov ženatý a mám dve deti. Všetci sa musíme doma rozprávať a hľadať stratégie pri komunikácii na rôzne témy, pomáhať si, navyše sa máme o koho oprieť. Keď to porovnám s kňazskou službou, ktorú som vykonával osem rokov, uvedomím si, v čom je problém.

Ako kňaz som bol jednak sám, jednak celý priestor klerikálneho sveta bol svetom plným nezaslúženej úcty. Bol som prekvapený, keď mi už hneď po vysviacke ľudia z nepochopiteľných dôvodov bozkávali ruky. Kňaz je totiž vnímaný ako druhý Kristus.

Nezaslúžená úcta a neskúsenosť často vedú k tomu, že kňazi sa začínajú vnímať ako čosi viac, lebo sa im zapáči autorita a moc. Vidia, že ľudia im pomáhajú, že je o všetko postarané, takže majú tendenciu podľahnúť pocitu, že sú naozaj skvelí a že im všetky benefity naozaj patria.

Časom prestanú vnímať služobnú rovinu, teda že majú slúžiť pravde a duchovným hodnotám, a opoja sa vlastnou pozíciou. To potom môže viesť k tomu, že stratia zábrany a začnú robiť obrovské morálne prešľapy.

Viem o prípade, keď spovedník mladému chlapcovi s homosexuálnou orientáciou poradil, že v malej dedine by bolo zvláštne, keby mal partnera, preto nech ide do kláštora, že tam sa to stratí, lebo sú tam samí chlapi, takže sa jeho deficit zmení na konkurenčnú výhodu. Ľudia s problémami tohto typu sa tam teda môžu skryť bez toho, aby vzbudzovali podozrenie.

Naposledy ste písali o Tonym Anatrellovi, čo bol prominentný francúzsky kňaz, ktorého aj Vatikán považoval za experta na homosexualitu. Publikoval o nej viac ako 30 kníh, homosexuálov v nich urážal a ponižoval, až sa ukázalo, že on sám bol úchylák, ktorý sexuálne zneužíva chlapcov.

To je človek, ktorý tvrdil, že homosexuáli nie sú schopní dlhodobých vzťahov, alebo že človek nie je homosexuál, len si to o sebe myslí. Jeho nadriadení boli na zneužívanie z jeho strany dlhodobo upozorňovaní, ale ignorovali to, hoci vedeli, že tých chlapcov akože „lieči“ a zneužívanie je súčasťou údajnej terapie. Obetiam uverili až po čase, lebo dovtedy im hovorili, že môžu byť radi, ak sa liečia u takého skvelého terapeuta. Vytýkali im, že si to nevážia a ešte naňho vynášajú škaredé veci a že to je nehorázne.

To je inak bežný vzorec správania a fungovania týchto bláznov v cirkvi – niekto vo veľkom moralizuje a hrá sa na konzervatívneho, lebo nie je vyrovnaný s vlastnou deviáciou. Okrem Anatrellu spomeniem aj rakúskeho kardinála Groëra, ktorý tiež v 90. rokoch mimoriadne moralizoval o druhých, až sa sám ocitol pod tlakom svojich bývalých obetí zo seminára a musel odstúpiť. Ako prefekt ich totiž dlhodobo zneužíval. Svojou konzervatívnou agendou a moralizovaním akoby potom odčiňoval svoje vlastné hriechy.

V roku 1998 som bol v Bostone, kde fungoval kardinál Law, ktorý bol dokonca jedným z kandidátov na pápeža. Vo veľkom kryl sexuálne zneužívanie malých detí, ale dlho sa to tutlalo, lebo zneužívaní nemali slobodu hovoriť, a aj keby ju mali, pre traumy by to nedokázali. K tomu si pripočítajte prostredie, ktoré im odmietalo uveriť. Ak sa aj zdôverili riaditeľom škôl, tí mlčali, lebo sa kamarátili s cirkevnou hierarchiou a podávanie rúk s kardinálom im bolo prednejšie ako utrpenie detí.

A hoci o všetkom vedeli, nepísali o tom ani novinári, lebo sami boli katolíkmi. Musel prísť až nový šéfredaktor, Žid, ktorý nebol spätý s tým prostredím, takže nemal zábrany dovoliť investigatívnym redaktorom písať pravdu, a až vtedy sa to podarilo prelomiť. Kardinál dožil vo vyhnanstve v Ríme, kde sa stal váženým kanonikom, ale do USA sa už nemohol vrátiť, aby nebol braný na zodpovednosť.

Je pravda, že Spolok svätého Vojtecha naďalej predáva Anatrellovu knihu?

Nestiahol ju z predaja, videl som ju na Martinuse.

Na blogu ste obvinili svojho spolužiaka zo seminára Mariána Kuffu, že je horlivým, naivným a dôverčivým apoštolom ľudí ako Anatrella. Dosť silné obvinenie, nie?

Čo je na tom obviňujúce? Veď Maroš naozaj verí bludom o gender ideológii a nebezpečenstve homosexuality, počul som predsa jeho kázne aj vyhrážky. Počul som, ako straší zvrátenosťami, ktoré sa na nás sypú z EÚ. To všetko je jasne z Anatrellovho koša.

A keď tomu môže veriť Spolok svätého Vojtecha, ktorý vydáva len knihy schválené cirkvou, prečo by mu nemohol veriť aj Kuffa? Navyše, Maroš pekne rozpráva všetky tie krčmové reči o buzerantoch a ženách, ktoré majú doma variť, hovorí to počas omše v omšovom rúchu, robí super veci v Žakovciach – no kto by mu neveril?

Kto by si vôbec trúfol postaviť sa mu? Presne tak si dlho nik netrúfal postaviť sa ani Anatrellovi. Kde Maroša obviňujem? Veď len konštatujem skutkový stav. Že je dôverčivý a dobromyseľný? Veď to sú dobré vlastnosti, nie?

Čo sa má udiať, ak sa niekto pri spovedi prizná, že ho sexuálne zneužíva kňaz? Na jednej strane ide o trestný čin, na druhej je spovedné tajomstvo.

Pýtal som sa na to priamo v Ríme. Pri stole sme boli všetci kňazi a mali sme o tom odbornú debatu. Je to delikátna vec, lebo ako sa zachovať, keď sa dozviete, že váš kolega niekoho zneužíva? Ja tvrdím, že vtedy treba spoveď zastaviť a ísť s obeťou na políciu.

Lenže je tu aj iná stránka mince – keby ten človek vedel, že skončí na polícii, prezradil by to svojmu spovedníkovi? Je to mimoriadne citlivé. Nepoznám správnu odpoveď. Pri takom postupe by vlastne spoveď stratila svoj zmysel.

Kráľovská komisia v Austrálii zistila, že medzi rokmi 1950 až 2010 tam zneužívalo deti až sedem percent katolíckych duchovných. To je strašne veľa a vyplýva z toho, že o tom muselo vedieť množstvo spovedníkov aj cirkevných hierarchov. Štatisticky je vylúčené, že by sa na to pri takom množstve obetí nik nesťažoval. Odporúčalo sa tam preto prijať normu, aby boli kňazi povinní kontaktovať políciu, ak sa o prípade dozvedia pri spovedi. Tamojšia katolícka biskupská konferencia to odmieta.

Kňaz to tam síce nemusí oznámiť, ale môže spovedaného zaviazať, že to musí oznámiť sám. Prípadne ho môže požiadať, aby ho počkal s tým, že po spovedi zájdu na políciu spolu. Považujem to za celkom korektné riešenie. Lenže pozor – áno, stáva sa, že niekto zneužitie oznámi priamo biskupovi. A ten to neoznámi polícii, hoci je povinný tak urobiť, lebo nejde o spoveď.

Všetky deti by mali vedieť, že ak im robí čosi také hoci kňaz, netreba sa z toho spovedať, ale treba to oznámiť na polícii. Ak totiž niekto takto zneužíva svoje stavovské postavenie, pácha hriech. Problém je, že deti na to nie sú pripravené a pri prvých dotykoch im možno ani nenapadne, že sa deje čosi protiprávne. Navyše tam panuje pocit posvätnej úcty a zvyk, že o pánovi farárovi sa v zlom nehovorí.

Mnohí tvrdia, že jedným z liekov by bola dobrovoľnosť celibátu. Nie je to mýtus, keďže vážnejším problémom je sexuálne zneužívanie detí? Manželka predsa nie je riešením potrieb pedofilného devianta a nepomôže ani homosexuálnemu kňazovi.

Ak som mal v kolégiu 21 z 31 spolužiakov, ktorí praktizovali homosexuálne vzťahy, neznamená to, že dve tretiny z nich naozaj boli homosexuáli. Iba videli, že toto je riešenie ich sexuálnej frustrácie a že v takomto prostredí sa to stratí, kým doma by to bolo viditeľné.

Samozrejme, cirkevné klerické prostredie veľmi priťahuje aj ľudí so zvláštnym psychologickým prežívaním, ktoré nie je v poriadku. Preto treba dosiahnuť, aby hlavnou kvalifikáciou na kňaza nebolo to, že sa neožení, ale mali by ho na službu kvalifikovať jeho ľudské, duchovné a intelektuálne kvality. S tým, že by si ho na akomsi trhu práce vyberali samotní veriaci podľa kompetentnosti.

Vyhli by sme sa tak tomu, že ľudia sa musia zmieriť s farárom, ktorého im tam len tak dosadia zvrchu, hoci o ňom nič nevedia. Kritériá spĺňa, lebo je slobodný, a všetci si asi myslia, že aj bezdetný, navyše bol vysvätený biskupom, takže ľudia mu musia dôverovať, hoci možno má čo skrývať.

Platí aj to, že keď má kňaz rodinu, jeho spoločenská kontrola je oveľa jednoduchšia. Vtedy sa už totiž neskrýva za svoj kňazský odev a autoritu, ale ovplyvňujú ho aj deti, manželka a okolité prostredie, ktorému sa s rodinou nevyhne.

Deviantné typy, ktoré toto prostredie priťahuje, by sa v ňom potom nevedeli tak dobre skrývať. Bolo by to podobné ako v zariadení Čistý deň – keď sa ľudia dozvedeli, čo sa tam deje, vyšlo to na povrch a prišlo vyvodenie postihov, hoci aj táto inštitúcia všetko najskôr kryla.

Stále hovoríme o tom, čo by mala robiť cirkevná hierarchia. Lenže nepadá vina aj na laikov, na civilné obyvateľstvo? Keď farár v Nevidzanoch zneužíval dievča a rodina s tým šla na verejnosť, dedina sa postavila proti nej. Sám som písal aj o pokrytectve na Gréckokatolíckej teologickej fakulte Prešovskej univerzity, kde docent a kňaz opakovane týral svoju manželku. Ju však z fakulty vyhodili, kým on dnes, hoci po rozvode, pokračuje v kariére ako rímskokatolícky kňaz v Česku. Tu chýba empatia voči obetiam všeobecne.

Keby ste prežili celú intenzívnu indoktrináciu katolíckou cirkvou a odmalička ste pravidelne chodili do kostola, nečudovali by ste sa. V dedinách bežne nie je funkčný kultúrny dom, jedinou kultúrou je len nedeľná omša. Tamojší veriaci vnímajú ako veľkú vec prípravu na birmovku, sväté prijímanie, na sobáš, pastierske listy a podobne.

V rámci sviatostného života sa totiž môžu dostať do blízkosti Boha, do stavu, ktorému sa úradne hovorí milosť posväcujúca. Preto vlastne chodia na spoveď aj prijímanie. Všetko toto je pritom prísne naviazané na osobu kňaza, ktorý je tak veľkou autoritou.

Takých, čo chodia do kostola minimálne raz týždenne a častejšie, je asi osem percent. Tí sledujú aj televíziu Lux a počúvajú rádio Lumen. Americký cirkevný historik Garry Wills o kombinácii všetkého tohto vplyvu na nich hovorí, že už nejde o brainwashing, lebo ten je reverzibilný, ale ide o zvrátenie mysle, ktoré je ireverzibilné.

Kam mierite?

Títo ľudia už teda nevedia pochopiť zvrátenosť svojho myslenia, preto nevidia ani zlé veci. A ak ich aj niečo nahlodáva, v kostole sa dozvedia, že kritici sú nepriateľmi cirkvi, odpadlíkmi, heretikmi, ktorí prišli zrušiť ich tradičný spôsob života.

To je hlavný dôvod, pre ktorý sa títo ľudia stavajú proti obetiam a na stranu vinníkov v cirkvi. Je to podobné drogovej závislosti, pričom cirkev je dílerkou opojného sviatostného moku. Tí veriaci vlastne ani nemôžu poprieť to svoje, lebo inak nemajú kam ísť. Keby padla ich viera v súčasný systém, ktorý prezentujú kňazi, padla by aj ich viera v Boha.

Cirkví je predsa množstvo.

Lenže ľudia, čo prejdú inam, lebo sa im nepáči zlo, sú svetlé výnimky. Ostatní z toho kruhu závislosti od kňazského pôsobenia z cirkvi nedokážu vystúpiť, lebo nemajú kam ísť. Kam by chodili, keď v dedine majú len jeden kostol? Keď potom stará mama a zneužívané dievčatko z Nevidzian verejne pošpinili miestneho farára, tamojším veriacim vlastne akoby vzali veľký kus ich sveta. O to tuhšie sa ho potom držia.

Arcibiskup Vigano vyzval pápeža Františka na odstúpenie. Poslal mu 11-stranový list, v ktorom uvádza aj to, že päť rokov kryl amerického kardinála McCarricka. Ten dlhé roky sexuálne zneužíval svoje obete a pápež o tom údajne vedel, lebo Vigano mu to osobne hovoril. O tom, že McCarrick je šialenec, vedeli aj štátni sekretári za pápežov Jána Pavla II. a Benedikta XVI. Ignorovali to. Čo to urobí s katolíckou cirkvou? Lebo odhalených prípadov zneužívania pribúda a nehovoríme pritom o anonymných deviantných kňazoch kdesi v dedinkách a mestečkách, ale reč je o významných klerikoch, špičkách hierarchie.

Byť vysoko v rímskokatolíckej cirkvi a tváriť sa, že o probléme neviem, sa nedá. Každý jeden biskup musel mať vedomosť o tom, že sa to deje, nieto pápež. Ja sám mám vedomosť minimálne o jednom slovenskom biskupovi, ktorý sexuálne zneužíval deti.

Podľa mojich informácií dokonca existuje aj nahrávka z konfrontácie medzi obeťou a slovenským biskupom.

Áno, existuje o tom aj dôkaz, ktorý nahrala nemenovaná televízia. Biskupa pozvali, pričom si myslel, že idú natáčať čosi ako Pošta pre teba. Stretol sa tam s dvomi dievčatami, sestrami, ktoré sa ho spýtali, či vie, prečo ho pozvali.

Nevedel, tak mu jedna z nich povedala, že keď mala šesť rokov, obchytkával ju, potom ju vzal do izby a ukájal sa nad ňou. Dodala, že s tým musí žiť a dodnes sa s tým nevie vyrovnať. Biskup vybuchol, a kým sa televízny štáb vrátil do Bratislavy, riaditeľ už mal telefonát, že čo si to dovolili.

Biskup vyvinul obrovský tlak, riaditeľ televízie je pokakaný. Uvidíme, či nájde odvahu to odvysielať. Údajne to už rieši aj Vatikán, hoci to nemám potvrdené.

Meno biskupa?

Vy ho poznáte, verejnosti nemáme dôvod ho teraz prezrádzať. Nech s tým vyjde samotná cirkev. Materiál je natočený.

V Konferencii biskupov Slovenska je viac čiernych oviec. Viem o človeku, ktorý v nej na istej pozícii fungoval roky, hoci nedodržiaval celibát. S tými ženami som hovoril.

Aj mne sa ozvali nejaké ženy, ktoré sa ma pýtali, ako to riešiť. Povedal som im, že sú dospelé, musia si to vyriešiť samy. Chceli, aby som o tom napísal.

Poznám viac kňazov, ktorí majú vzťahy, dokonca aj deti, poznám sa aj s jedným, ktorého pre zneužívanie detí suspendovali, keď ma prosil, či by som mu nepomohol s hľadaním práce. Vy sám poznáte tých prípadov oveľa viac. Debatoval som s veriacimi, ktorí chodia do kostola pravidelne, či sa tam nejako rieši prevencia, či potenciálnym obetiam radia, ako sa majú zachovať v prípade obťažovania. Vravia, že nie. Prečo cirkev o tom mlčí a neradí veriacim?

Dnešná cirkev pri výbere kňazov aj biskupov praktizuje model takzvaného sebapretrvávania. To tvrdil už známy americký jezuita a kardinál Avery Dulles. Cirkev si teda cielene vyberá nástupcov, ktorí nenarušia to, čo beží. Musia to byť lojálni a nekritickí ľudia, ktorí nie sú intelektuálne príliš zdatní, lebo je tam vysoké riziko kritického myslenia.

V cirkvi preto, logicky, nie je intelektuálny potenciál, aby zvládla výzvy tejto doby. Ak je tam toľko ľudí, ktorí majú čo skrývať, ako to chcete riešiť? Kapor si sám rybník nevypustí. Nepoznám riešenie na tento problém, lebo cirkví, ktoré sa snažia veci riešiť poctivejšie, napríklad rakúska a nemecká, je málo.

Pýtam sa, ktorý maturant bude v najbližších rokoch chcieť ísť študovať teológiu a stať sa kňazom. Ja som kedysi odišiel z medicíny na teológiu, lebo som mal silný príklad veľkých ľudí, duchovných a intelektuálnych autorít. Oni by dnes boli terčom posmechu, že sú úchylní.

Ja sám som mal pritom už vtedy za spolužiaka Mariána Kuffu, ktorý pohŕdal vzdelaním, múdrosťou, intelektuálnym teologickým uvažovaním. V seminári som s ním mal nejeden rozhovor, v ktorom mi vyčítal, že som príliš múdry, intelektuálny, vraj sa musíme radšej viac modliť. Výsledkom je, že v pastoračnej službe ostávajú ľudia ako on a veriaci si myslia, že práve takí vyriešia problémy. V skutočnosti len pochodujú s Jezuliatkom po parlamente.

Ak bude škandálov so zneužívaním detí duchovnými pribúdať dnešným tempom, nemôže sa to raz dostať do stavu, že to ľuďom zovšednie? Že to už prestane prekážať a každý len mávne rukou, že je to síce zlé, ale v podstate už normálne?

Neviem, ako sa to skončí, ale keď alternatívne médiá dokážu tvrdiť, že Rusko je dobré, hybridná vojna neexistuje, že my sme Sorosove deti a pápež je príliš liberálny, tie dva svety sa zjavne neprepoja. Viem si však predstaviť, že dôjde k ďalšiemu štiepeniu cirkvi na najvyššej úrovni. Výsledkom bude spor o následníctvo, ktorá vetva je autentickejšia.

Tu pritom vôbec nejde o cirkev, ale dôležité je kresťanstvo ako také, jeho duchovné hodnoty. Je mi ľúto, že so špinavou vodou sa vylieva aj dieťa. Otázne je, kto bude autentickým a morálnym etalónom, ktorý bude na problémy a výzvy neustále upozorňovať a komu uveria, že pravda je nie relatívna, ale jasná.

Znepokojuje ma to, lebo áno, môže sa stať aj to, že sa presadí názor, že kritika pomerov v cirkvi je len nepriateľskou propagandou. Nedávno som svoj kritický text poslal hlboko veriacemu človeku, ktorý je v spoločenstve Ladislava Hanusa a bude robiť aj prezidentskú kampaň Františkovi Mikloškovi.

Odpovedal, že je to síce tak, ako tvrdím, ale že existencia ľudí, ktorí páchajú zlo, neohrozuje jeho vieru a že dôležitejšie je chrániť život od počatia. A spýtal sa ma, ako konkrétne som ja pomohol obetiam zneužívania v cirkvi. Jednoducho nevidí, že sa tie veci dejú a treba voči nim zaujať zásadný postoj. Étos pravdy je v cirkvi vážne ohrozený.

Zdráham sa však pripustiť, že väčšina duchovných je ustráchaná, preto radšej mlčí, alebo že väčšina z nich dokonca pácha to zlo. Generalizácia k ničomu dobrému nevedie.

Biskupov a kňazov je spomedzi veriacich kresťanov len zlomok z jeden a pol miliardy. Lenže katolícka cirkev funguje ako absolutistická monarchia. To nie je demokratický parlament ani inštitúcia, ktorá sa zľakne davu na námestí ako Fico s Kaliňákom a radšej odstúpia.

Čo povie pápež, biskup, kňaz, o tom sa nediskutuje, to sa vykonáva, pričom bežní veriaci nemajú žiadnu relevantnú cirkevnú platformu na vyjadrenie svojich názorov. Otázne je, či by ju využívali, lebo ani oni necítia potrebu dávať spätnú väzbu a riešiť problémy iných.

Slušnejších v cirkvi je predsa stále väčšina.

Lenže väčšina nemusí rozhodovať. Koľko členov má Matovičovo OĽaNO? Štyroch? A sú v parlamente, majú svoje percentá. Koľko ľudí v Smere ovláda celú jeho politiku? Štyria, piati? Zlí ľudia v cirkvi sú teda síce v menšine, ale mechanizmy sú tam nastavené tak, že ľudia nepociťujú nástojčivosť zmeny.

Okrem toho je v cirkvi plno ľudí, ktorí potrebujú kŕmiť trolla – traumatizovať ľudí genderovou ideológiou, strachom z homosexuality, hlásaním toho, že je liečiteľná, strachom z modernizmu a podobne. Stačí si otvoriť stránky postoj.sk a vidíte, čím všetkým ľudí strašia.

Veď aj mne kedysi biskup povedal, že problémy si nemám všímať, že si mám robiť svoje, písať články a knihy, a nestarať sa do ich vecí. Mám kamarátov kňazov, ktorí hovoria, že mne sa ľahko kritizuje, lebo som mimo ich štruktúr, naučil som sa jazyky a môžem sa živiť, čím chcem, kým oni by nemali šancu. Niekedy by som až chcel, aby si vyskúšali údajnú ľahkosť môjho bytia.

Nie sú však náhodou tie mechanizmy, ktoré opisujete, dôvodom, pre ktorý tá cirkev prežila 2000 rokov? Teda že ju, aby som to povedal jej jazykom, nepremohli brány pekelné?

V poriadku, ale potom to nevolajme cirkvou.

Kňazi, ktorí zneužívajú maloletých, si každým takýmto prešľapom vyrábajú ďalších a ďalších svedkov svojho konania. Neznamená to, že sú nielen deviantní, ale ešte aj mimoriadne tupí? Inak by predsa museli rozumieť tomu, že čím viac svedkov, tým väčšia pravdepodobnosť ich odhalenia, nie?

Hovoríme o ľuďoch, ktorí sú nenaplnení v citovom živote. Sú frustrovaní, pričom stratili kompas aj zábrany, nevidia, že iným doslova ničia životy. Lenže kto za to môže, ak nie inštitúcia, teda cirkev?

Môžete síce povedať, že ide o 40-tisíc jednotlivcov, ale ak to budeme ponímať len štatisticky, vlastne robíme dehumanizáciu. Chceme nebodaj tvrdiť, že sa zneužil človek a potom sa to zopakovalo 40-tisíckrát? Veď to nie sú čísla, ale ide o osobné príbehy desaťtisícov zničených životov.

Ak sa tým cirkev nechce zaoberať, je to hrozné. Podstatné už nie je ani to zneužívanie, ale samotné utajovanie a dôvody, pre ktoré sa to deje. Lebo dôvody sú jasné – že cirkev nedokáže kňazom poriadne naplniť ich duchovné, citové ani fyzické potreby.

Predstavte si, že niekto je špičkový primár, potom sa ožení a zrazu by mal zákaz operovať. A toto sa deje v cirkvi – ak sa niekto ožení, je nespôsobilý byť kňazom, hoci je skvelý, kvalitný, múdry, dobrý. Zato deviant, ktorý to skrýva, je plne kvalifikovaný.

Sám som kedysi poznal niekoľkých veľmi dobrých, ľudských a spokojných kňazov. Potom som zistil, že boli takí chápajúci a spokojní, lebo mali vzťahy so ženami, jeden z nich aj deti. Vtedy som nimi ešte pohŕdal, lebo som veril tomu, čím ma cirkev indoktrinovala, dnes ich chápem.

Keď dnes vidím kvalitného a empatického kňaza, hneď mi napadne, že určite má nejaký vzťah, ktorý mu pomáha byť normálnym človekom. A že to musí skrývať, je daňou za to, že chce ostať kňazom.

Zmení sa to v krátkom čase?

A ako? Veď v seminároch sú pripravovaní na kňazskú dráhu chlapci, ktorých vychovávajú tak ako nás minulé desaťročia. Na osobnostnú zrelosť nie sú pripravovaní a školia ich biskupi, ktorí utvrdzujú súčasný systém. Klonovanie monštier, ktoré raz budú páchať zlo na bezbranných, teda pokračuje.

Jedinou možnosťou by bolo dnes hovoriť každému, aby neveril kňazom, lenže tým by sa ubližovalo aj tým normálnym a zdravým. Časom však normálni a zdraví ľudia za kňazov ani nepôjdu a vyberú si inú užitočnú prácu, lebo pochopia, že katolícka cirkev je len folklórny súbor a cirkus, v ktorom nechcú vystupovať.

Vezmite si, že začala vznikať iniciatíva Progresívni veriaci ako súčasť strany Progresívne Slovensko. Biskup Haľko, ktorý je najmladším biskupom na Slovensku, už pritom rozpráva, že tí ľudia by mali byť exkomunikovaní. Aké zmeny potom majú nastať, ak má takéto názory biskup, ktorý pôsobil relatívne príčetne?

Môžete vy ako človek, ktorý sa vzdal kňazskej služby, pristupovať k sviatostiam v katolíckej cirkvi?

Nie. Odmietol som poslušnosť, nemám nárok.

Takže vrah môže, ale vy nie?

Presne tak.