Keď ma môj syn porazí v hre, som šťastný. Keď ho musím nechať vyhrať, som v rozpakoch
Keď sledujem deti, ako podvádzajú pred mojimi očami, mám chuť prehodnotiť celý prístup k hrám, športu a životu vôbec, píše americký novinár.
Píše Jeff Vrabel, článok zverejňujeme so súhlasom The Washington Post
Mali by sme nechávať deti vyhrávať v spoločenských hrách? Alebo spýtam sa inak: Mali by sme nechávať deti vyhrávať, keď máme príležitosť poraziť ich? Pretože úprimne – prvú partiu hry Hady a rebríky so svojím vtedy päťročným synom som prehral. (Na svoju obranu dodávam, že v tej hre nejde o žiadnu taktiku a syn nemal ani potuchy, čo robí.)
Som zástancom toho, že by sme si mali zvoliť dôslednú stratégiu, pokiaľ ide o výhry a prehry, no zdá sa, že moja nekonzistentnosť túto zradnú situáciu zhoršuje. Občas si nechám ponoriť loď v hre Námorná flotila alebo urobím v šachu naschvál zlý ťah, aby z drobca nevyprchala súťaživosť a hra ďalej plynula.
Neskôr som sa zase rozhodol, že využijem inak priateľskú hru Ticket to Ride: New York, aby som synovi vysvetlil, že život je mozaika, ktorá sa skladá z nekonečných sklamaní. Musel pochopiť, že mu občas niekto zablokuje cestu z Central Parku do Greenwich Village.
V prehrávaní sme naozaj zlí
Moje rozhodnutia sa však logikou veľmi neriadili. Väčšinou som sa rozhodoval podľa toho, ako som sa práve cítil a ako veľmi hlučne sa môj syn v ostatných dňoch dožadoval televízie či notebooku.
Niekedy ma jednoznačne porazí aj sám a to je fantastické. Možno ste počuli o hre Blokus. Zdrvujúco v nej prehrávam s niekým, kto si bežne oblieka tričko naruby, a väčšina našich spoločných obedov sa skončí tým, že
