Denník N

Schudol 85 kíl a rozpráva, aké je to jednoduché

Foto N – Tomáš Benedikovič

Je 9:26 ráno a Erik Farkaš prichádza na dohodnutý rozhovor. Mal sa pritom začať až o štyri minúty. Neskôr mi vysvetľuje, že ešte napríklad pred dvomi rokmi by zrejme meškal.

„Pred tým, ako som schudol, som nie vždy stíhal. Ak treba, teraz môžem pobehnúť. Predtým by som odbehol 30 metrov a ešte teraz by som sa potil a ťažko dýchal. Komfortnejšie bolo pre mňa meškať,“ hovorí a dodáva, že premena mu v živote otvorila mnoho dverí.

Keby som s ním robil rozhovor ešte pred ňou, deň predtým by sa musel prísť pozrieť do podniku, ktorý som vybral. „Nevyhovovali mi labilné stoličky, akými sa postupne stávali všetky, lavice boli fajn. Raz som zlomil plastovú stoličku len tým, že som si na ňu sadol,“ hovorí.

„Lietal som výhradne s mikinou. Keďže som sa hanbil vypýtať si špeciálny predlžovací pás, radšej som si mikinu prehodil cez pás a tváril sa, že spím, aby ma personál lietadla nekontroloval,“ vysvetľuje.

To všetko sa však zmenilo. Erik sa vo februári 2017 odhodlal na veľkú životnú zmenu. Odvtedy schudol takmer polovicu svojej pôvodnej váhy. Do jeho starých nohavíc sa teraz zmestia dvaja Erikovia.

185 centimetrov a 95 kilogramov. A to nie je na konci cesty.

Ako je vlastne možné, že sa dostal na váhu okolo 180 kíl?

Opustil sa

Erik si až do 15 rokov žil ako v rozprávke. Bezproblémový život v strednej vrstve, hrával futbal, neučil sa zle.

S futbalom však prestal pre krivdu. Bol brankárom a ešte deň pred zápasom mu tréner povedal, že bude v základnej zostave.

„V sobotu však už bol v bránke niekto iný. Vieš, rodičia niektorých boli priatelia s trénerom, iní zas pomáhali s dresmi, občerstvením či rozvozom detí. Tak sa niektorí uprednostnili,“ vysvetľuje.

S futbalom vtedy skončil. Stále mohol ísť do iného klubu, zamakať, presadiť sa. „Bol som mentálne slabý, nevyhováram sa. S nastavením, ktoré mám v hlave teraz, by som dnes chytal najvyššiu súťaž. Vtedy som však nemal vôľu.“

Erika zobrali na gymnázium v Lučenci, do ktorého dochádzal z rodnej Veľkej Vsi. Potom však prišli podľa jeho slov neštandardné rodinné problémy. „Flákal som sa, neprišiel som na reparát jedného predmetu. Začal som teda navštevovať obchodnú akadémiu, kde som s minimálnou snahou dostal maturitu.“

Nad vysokou školou už ani neuvažoval, jedine v momentoch, keď sa neskôr chcel vďaka statusu študenta vyhnúť plateniu odvodov.

„Opustil som sa. Prestalo mi záležať na tom, čo so mnou bude.“ Minimum pohybu, nezdravé jedlo, sladené vody, alkohol. Od šestnástich rokov začal postupne priberať.

„S kamošmi, ktorí mali plytšie ambície, sme pili. Myslel som si, že som strašný frajer. Keď voči sebe nemáš pozitívny vzťah, je ti jedno, či ťa ľudia uvidia opitého alebo ako sa na teba verejnosť pozerá. Povedal som si, že nejako bude. Už žiadna vysoká škola ani životné ciele,“ spomína.

Ani žiadna štíhla postava. Váha postupne stúpala.

Foto – archív E. F.

Bod zlomu

Prvý zlom nastal, keď sa Erik odsťahoval od rodičov. Ubytovanie menil každých pár mesiacov, živil sa manuálnou prácou v Bratislave, Holandsku či Anglicku, ďaleko od rodinných problémov.

Erik si začal viac veriť a povedal si, že facebookové statusy o športe a športovcoch by mohol zmeniť na články. Našiel si brigády vo viacerých slovenských redakciách.

Tam sa však naberanie váhy neskončilo, práve naopak: „Mal som tri menšie úväzky a pracoval som aj 16 hodín denne. Potreboval som okamžitý prísun energie, čiže hlavne osladené jedlo, sladké nápoje. O polnoci som prišiel domov zo zápasu a vedel som, že budem do štvrtej písať. Bol som schopný zjesť veľkú čokoládu a vypiť dva litre kofoly.“

Nehýbal sa takmer vôbec, raz za týždeň si s kamarátmi zahral futbal. Zdá sa až neuveriteľné, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Kúpte si knihu o Matejovi Tóthovi Odchýlka

Do obchodu

Teraz najčítanejšie