Videl som manipulácie s armádnymi nákupmi, potom ma prinútili odísť do civilu

V rozhovore s Marošom Klinčákom, bývalým pracovníkom ministerstva obrany, sa okrem iného dočítate:

• kedy pochopil, že armádne nákupy sú čierna diera na peniaze;
• ako ministerstvo za éry Smeru išlo na ruku firme Willing, ktorú založil Ficov kamarát Výboh;
• ako si Slovensko takmer objednalo drahú modernizáciu ruských radarov;
• ako sa snažil zabrániť nákupu, v ktorom sa objavila firma Dankovho úradníka Hoľka;
• prečo po príchode SNS na ministerstvo obrany odišiel do civilu;
• ako odovzdal Dankovi podklady k pochybnému obchodu za 1,4 milióna.

Čo momentálne robíte pre štát?

Som zamestnancom leteckého útvaru ministerstva vnútra, venujem sa bezpečnosti letovej prevádzky. Vyšetrujem letecké incidenty a dohliadam na dodržiavanie predpisov.

Od vypuknutia kauzy okolo únosu vietnamského manažéra je u vás asi celkom rušno.

Ako sa to vezme. Ja si nemyslím, že by do tejto kauzy bol zapojený niekto z leteckého útvaru. Pracovníci leteckého útvaru si len plnia úlohy. Keď dostanú z ministerstva vnútra požiadavku na prepravu, tak ju vykonajú. Mňa osobne sa táto vec netýka vôbec, pretože na útvar som prišiel až v januári tohto roka.

Začiatkom septembra ste vystúpili na tlačovej konferencii nadácie Zastavme korupciu a obvinili ste ministerstvo obrany, že zamietlo pod koberec vyšetrenie nákupu systémov pre vojenské letectvo. Váš krok bol veľmi neobvyklý. 

V čom myslíte?

Nepamätám si iný prípad, keď by štátny zamestnanec z jedného ministerstva verejne kritizoval špičky iného ministerstva pre pochybnú štátnu zákazku.

Ja som v prvom rade prezentoval svoje zistenia týkajúce sa nákupu, pri ktorom štát mohol prísť až o milión eur. Spochybnil som závery sekcie kontroly ministra obrany Petra Gajdoša, ktorá po voľbách 2016 povedala, že ten obchod bol v poriadku. A pozastavil som sa nad tým, že nebrala do úvahy evidentné fakty. Z toho mi vyšlo, že buď sa inšpekcia ministra obrany nezachovala profesionálne, alebo jej prácu niekto ovplyvňoval.

Pripomeňme, že ide o zákazku z roku 2012 na počítačové systémy. Dodávateľom bola firma Willing, ktorú založil Ficov kamarát, obchodník Miroslav Výboh. Na zákazke sa podieľala aj bývalá firma Jána Hoľka, kamaráta Andreja Danka a vysokého funkcionára ministerstva obrany. Upozornili ste na prípad, ktorý sa týka vplyvných postáv z okolia Smeru a SNS.

To je vaša interpretácia, ja som sa venoval podstate zákazky. A tá je v tom, že ministerstvo obrany obišlo povinnosť urobiť otvorenú súťaž a prerobilo milión eur. Možno to vyzerá pri pohľade na iné kauzy ako drobné, ale zoberte si ten pomer: výsledná hodnota zákazky bola 1,37 milióna, pričom predražená bola o celý milión.

Čo nasledovalo po tom, ako ste vystúpili na tlačovej konferencii? Cynika napadne, že možno už štátnym zamestnancom dlho nebudete.

Ak nepočítam to, že sa ku mne vyjadril minister Gajdoš, ktorý spochybnil moje pohnútky, tak sa nič zásadné nedialo. Chodím normálne do práce a venujem sa svojim povinnostiam. Zaznamenal som tiež vyjadrenie hovorcu ministerstva vnútra, že pokiaľ som „hrubo neporušil pracovnú disciplínu alebo sa nedopustil protiprávneho konania“, tak nemajú dôvod ma prepúšťať.

Poďme teda od začiatku. Ako dlho ste slúžili v armáde?

Od štrnástich rokov. V roku 1986 som začal študovať na Vojenskej strednej odbornej škole leteckej, potom som išiel na Vysokú vojenskú leteckú školu v Košiciach. Štúdium som dokončil v polovici 90. rokov, potom som slúžil ako profesionálny vojak. Začal som na najnižších stupňoch na letisku, neskôr som postúpil na veliteľstvo vzdušných síl do Zvolena a napokon som sa dostal na ministerstvo obrany. Do civilu som odišiel koncom roku 2016 ako podplukovník.

Čomu presne ste sa v armáde venovali?

Bol som špecialistom na systémy riadenia letovej prevádzky. Tie zahŕňajú softvér aj hardvér na komunikáciu s lietadlami, navigačné systémy či radarovú techniku. Ide o sofistikovanú technológiu, ktorá poskytuje informácie pilotom i riadiacim letovej prevádzky.

A postupne ste sa stali človekom, ktorý sa vyjadruje k tomu, aké veci sa budú pre armádu nakupovať.

Aby som bol presný: mal som posudzovať špecifikácie nákupov, ktoré sa týkali systémov riadenia letovej prevádzky – či zodpovedajú vojenským leteckým predpisom, civilným leteckým predpisom alebo nariadeniam Európskej komisie.

Kedy ste si prvýkrát všimli, že vojenské nákupy sú veľmi pochybným podnikom?

Sprostredkovane to bolo už niekedy koncom 90. rokov, keď som pôsobil na letisku Kuchyňa pri Malackách. Slovensko vtedy vstupovalo do NATO, Malacky sa výrazne modernizovali, čo bolo pre armádu výborné. V novinách sa opakovane písalo o firme Ikores, ktorá aj na našom letisku riešila nejaké projekty (hlavnou postavou firmy Ikores bol podnikateľ Jozef Kopecký, ktorý v minulosti sponzoroval Smer, darilo sa mu však aj za iných vlád – pozn. red.). Vtedy som sa okolo nákupov ešte priamo nepohyboval, takže som nevedel, čo si o tom mám myslieť. Bral som to tak, že v novinách sa môže napísať všeličo, ale nie všetko musí byť pravda.

A kedy ste prišli na to, že to nie sú len novinárske kačice?

Prvú skúsenosť s neštandardným obchodom som mal v roku 2008. V tom čase som pôsobil vo Zvolene na Veliteľstve vzdušných síl. Firma s názvom Špeciálne systémy a software získala od armády objednávku na dodávku taktického mobilného pristávacieho systému pre vrtuľníky. Táto firma bola v poriadku, vývoju takýchto technológií sa reálne venovala. Neštandardné však bolo, že časť tohto systému dodala firma Willing.

Prečo to bolo neštandardné?

Išlo o navigačný systém. Willing však takýto systém nevyrábal, vyrábal ho štátny podnik Letecké opravovne Banská Bystrica.

Takže Willing, firma založená Miroslavom Výbohom, ten produkt kúpil od štátneho podniku a s nejakou maržou ho predal armáde?

Predal ho firme Špeciálne systémy a software, ktorá bola naším dodávateľom. Vznikol tam zbytočný medzičlánok, pretože aj náš dodávateľ mohol systémy kúpiť priamo od výrobcu, nemusel ich kupovať od Willingu.

Aká veľká škoda vznikla?

Celý systém pre vrtuľníky stál okolo 50 miliónov korún, pričom ten konkrétny produkt, ktorý dodal Willing, bol vyfaktúrovaný na zhruba 2,2 milióna korún. Jeho reálna cena u štátnych opravovní mohla byť nanajvýš milión korún. Tam už som zbystril pozornosť. Táto zákazka a niektoré ďalšie už vo mne vzbudili otázky nad tým, ako vlastne fungujú armádne nákupy.

Mali ste možnosť takémuto nákupu zabrániť?

Ten projekt už bol v tom čase rozbehnutý, takže som sa mohol len pýtať, prečo bolo nutné zapojiť firmu Willing. Pochopil som, že náš dodávateľ jednoducho musel Willing prizvať, aby tá zákazka mohla byť podpísaná.

Maroš Klinčák (46)

Vyštudoval Vysokú vojenskú leteckú školu v Košiciach v špecializácii systémy riadenia manažment letovej prevádzky, v rokoch 1995 až 2003 slúžil na letisku Kuchyňa pri Malackách. Následne pôsobil na Cypre v misii UNFICYP ako komunikačný dôstojník. Po návrate nastúpil na Veliteľstvo vzdušných síl vo Zvolene. V rokoch 2009 až 2016 pôsobil na ministerstve obrany na úrade vojenského letectva ako odborník na systémy riadenia letovej prevádzky. Potom bol rok bez práce, začiatkom roka 2018 nastúpil na Letecký útvar ministerstva vnútra ako bezpečnostný manažér pre bezpečnosť letovej prevádzky.

V roku 2009 ste prešli zo Zvolena do Bratislavy na ministerstvo obrany. Čo ste mali na starosti?

Na ministerstve obrany funguje úrad vojenského letectva. Na ňom pracujú špecialisti, ktorí sa venujú jednotlivým oblastiam. Ja som zodpovedal za systémy riadenia letovej prevádzky, kolega za lietadlá a ich údržbu, ďalší riešil pilotov, iný mal na starosti riadiacich letovej prevádzky a tak podobne. Celkovo sme na úrade boli asi ôsmi takíto experti.

V tom čase ste už museli vedieť, že idete do prostredia, kde sa asi nevyhnete pochybným obchodom.

Ja som na ministerstvo išiel s tým, že si budem robiť svoju odbornú prácu a budem obhajovať záujmy štátu. Samozrejme, už som nebol naivný a tušil som, že sa môžu objaviť rôzne tlaky.

Čo bol prvý pochybný nákup, na ktorý ste na ministerstve narazili?

Išlo o plán na modernizáciu letiskových radarov. Dostala sa mi do rúk štúdia, ktorú si nechala vypracovať sekcia vyzbrojovania. Odporúčala nakupovať letiskové radary vo veľmi zvláštnej konfigurácii.

Zvláštnej v čom?

Štandardom je, že na letisku máte takzvaný primárny, sekundárny a pristávací radar. V štúdii sa však písalo, že miesto sekundárneho radaru je optimálne nakúpiť pasívny sledovací systém. V tom čase som bol členom rôznych pracovných skupín v oblasti letectva na úrovni NATO, takže som vedel, že takúto konfiguráciu normálne v rámci letiskových radarov nikto nekupuje (Bežné radary, označované ako aktívne, vysielajú rádiové vlny, ktoré sa odrazia od lietadiel, vďaka čomu zistia ich polohu. Pasívne „radary“ nič nevysielajú, zachytávajú signály, ktoré vysielajú samotné lietadlá – pozn. red.)

Kto by na tom zarobil?

Pasívne sledovacie systémy, ktoré štúdia navrhovala kúpiť, dodávala na Slovensku firma R-Sys.

To je firma, ktorej konateľom bol do leta 2016 Ján Hoľko, kamarát Andreja Danka. Kedy presne sa tento nákup pripravoval?

Tú štúdiu sme dostali začiatkom roku 2012.

To znamená, že ho pripravili už za Radičovej vlády, keď ministerstvu vládol Ľubomír Galko z SaS a po jeho odvolaní premiérka Radičová.

Treba však povedať, že nákup zastavili v momente, keď sme vzniesli svoje pochybnosti. Podstatné nebolo, že sa takýto nákup pripravoval. Na ministerstve máte spleť mnohých záujmov, ktoré je ťažké preseknúť, nech by bol ministrom ktokoľvek. Podstatné však bolo, že zafungovali kontrolné mechanizmy a takýto obchod sa neuskutočnil.

Ako ste ten nákup zastavili?

S tímom kolegov som vypracoval bezpečnostnú štúdiu, kde sme jasne zdôraznili, že nie je štandardné nakupovať aktívne radary v kombinácii s pasívnymi sledovacími systémami pre letiskové riadenie letovej prevádzky. Nikto na nás nevyvíjal nátlak, mohli sme sa držať výsostne odborných argumentov. Naše argumenty potom zazneli v rámci odborného pripomienkového konania a padlo rozhodnutie, že v takejto neštandardnej konfigurácii sa radary nakupovať nebudú.

To sa už dostávame k obdobiu po voľbách 2012, keď sa na ministerstvo vrátili nominanti Smeru na čele s dnešným podpredsedom parlamentu Martinom Glváčom. Spolu s nimi sa vrátila aj firma Willing spojená s Miroslavom Výbohom.

Áno, to bolo evidentné. Vyzeralo to občas tak, že Willing a nie ministerstvo je tým, kto zadáva, čo sa bude pre ozbrojené sily nakupovať.

Máte nejaký príklad?

Willing mal napríklad záujem modernizovať naše radary pre protivzdušnú obranu. Slovensko doteraz využíva radary ruskej výroby (ide o osem radarov P-37 rozmiestnených na vyvýšených miestach, aby pokryli celé územie, pozn. red.). V roku 2013 sa v pláne obstarávania zákaziek objavila položka „modernizácia PVO radarov“. Mala prebehnúť v spolupráci s Ruskou federáciou. Modernizáciou malo prejsť šesť radarov, pričom cena za jeden bola stanovená na 8,5 milióna eur.

O takomto pláne som doteraz nepočul. Čo ste s tým spravili?

Upozornili sme kolegov na ministerstve, že modernizácia v Rusku nie je v súlade s dlhodobou koncepciou z roku 2004. Táto koncepcia jasne hovorila o nahradení súčasnej rádiolokačnej techniky, nie o jej modernizácii.

Kto prišiel s nápadom, že by sa mali modernizovať ruské radary? Priamo firma Willing?

Oficiálne s tým prišla sekcia vyzbrojovania. Willing mal byť sprostredkovateľom medzi nami a Ruskom, podobne ako dlhé roky robil prostredníka pri vykonávaní servisu stíhačiek MiG-29.

Prečo sa ten obchod nakoniec neuskutočnil? Pre sankcie a zhoršenie vzťahov s Ruskom?

To je otázka. Isté je, že keď sme túto zákazku začali rozporovať, tak sa ten proces pozdržal. Nešlo len o to, že s modernizáciou súčasných radarov sa nepočítalo v žiadnej koncepcii. Upozorňovali sme aj na to, že modernizované radary nemusia spĺňať kritériá v oblasti kybernetickej bezpečnosti, nemusia mať dostatočne dlhú životnosť, a napokon sme spochybnili aj cenu. Pokiaľ by sme mali investovať viac než osem miliónov eur do každého radaru, tak to už by sa nám viac oplatilo kupovať nové. Neviem však povedať, či práve tieto naše upozornenia tomu zabránili alebo ten obchod zastavili až pre zhoršené vzťahy s Ruskou federáciou.

Čo by sa stalo, keby sa tá modernizácia radarov v roku 2013 rozbehla?

No to je veľká záhada. Výrobca radarov, firma Almaz-Antey, sa ocitla na sankčnom zozname, takže tú modernizáciu by sme len ťažko mohli dokončiť. Buď by nám radary zostali rozobraté niekde v Leteckých opravovniach v Trenčíne, alebo by zostali v Rusku. V každom prípade by sme mali veľký problém zabezpečiť ochranu nášho vzdušného priestoru (Martin Glváč nakoniec na jeseň 2014 rozhodol, že sa vypíše tender na nové radary západnej výroby, neskorší minister Gajdoš ho zrušil a radary chce kupovať priamo – pozn. red.)

A napokon sa Willing objavil aj pri nákupe systému pre riadenie letovej prevádzky, na ktorý ste upozornili na tlačovej konferencii. Ako sa k nemu dostal?

Veliteľstvo vzdušných síl dalo krátko po voľbách 2012 operačnú požiadavku na obstaranie tohto systému v období rokov 2013 až 2015. V požiadavke bolo zatiaľ uvedené len to, čo presne musí ten systém spĺňať. Zrazu sa však udialo niečo zvláštne. Koncom roku 2012 nám z úradu pre investície a akvizície prišiel rovno návrh zmluvy so spoločnosťou Willing. Okamžite som zbystril, pretože Willing nikdy takúto technológiu nevyvíjal. Na Slovensku takéto systémy dodávali len dve firmy – Ales a R-Sys. Zarazila ma aj predpokladaná cena 1,37 milióna eur, ktorá sa mi zdala príliš vysoká. A bola tu ešte tretia podozrivá vec. Úrad pre investície a akvizície navrhoval uskutočniť tento obchod ako dodatok k rámcovej zmluve, ktorá sa týkala náhradných dielov.

Takže ten obchod mal prebehnúť ako prílepok k nesúvisiacej zmluve?

Presne tak, Willing mal dodať systém, ktorý zaznamenáva a archivuje činnosť riadiacich pri riadení  letovej prevádzky. To je úplne niečo iné než dodávka náhradných dielov.

Ako ste reagovali?

Začal som analyzovať navrhovanú cenu a zistil som, že firma R-Sys v minulosti dodala porovnateľný systém pre štátny podnik Letové prevádzkové služby za zhruba 600-tisíc. Vyžiadal som si podklady aj od spoločnosti Ales a tá tiež potvrdila, že by porovnateľný systém vedela dodať za zhruba pol milióna eur. Pokiaľ by sa konala súťaž, tak podľa mojich odhadov by sme sa vedeli dostať aj na cenu 400-tisíc eur.

Spísal som tieto pripomienky a zároveň som vysvetlil, prečo takýto nákup nemôže prebehnúť ako dodatok k rámcovej zmluve na náhradné diely. Odoslal som to ľuďom z úradu pre investície a akvizície a považoval som to za vyriešené. Hovoril som si, že takýto obchod predsa nemôžu podpísať.

A napriek tomu ho podpísali.

Áno, naraz som len videl, že zmluva s Willingom je uzatvorená. Zmenili len to, že obchod neprebehol cez rámcovú zmluvu na náhradné diely, ale urobili samostatnú kúpnu zmluvu, ktorá však zostala utajená.

Systémy však podľa vašich zistení reálne dodala firma R-Sys, ktorej konateľom a spolumajiteľom bol Ján Hoľko. Takže niekde medzi firmami R-Sys a Willing sa stratil takmer milión eur, o ktoré bola tá zákazka predražená?

Dá sa to tak povedať. Rád by som však dodal, že toto nie je nič osobné proti firme R-Sys. To je firma, čo zamestnáva špičkových odborníkov na vývoj softvéru a leteckých systémov, ktorí svojej práci naozaj rozumejú. Druhá vec je, ako sa k svojim obchodom na ministerstve obrany dostala.

A čo je potom Willing?

Willing sú len sprostredkovatelia, ktorí si na odborné práce najímajú iných. Nie je to firma, ktorá by vyvíjala nejaké vlastné produkty.

Čo ste robili po tom, ako ste sa dozvedeli o uzatvorení zmluvy s Willingom?

Podnikol som kroky, aby sa o tomto nákupe dozvedel vtedajší minister obrany Glváč.

Martin Glváč poslal nedávno médiám vyhlásenie, v ktorom popiera, že by o tomto obchode vedel. Vraj sa o ňom dozvedel až teraz z médií.

Ja mám informácie, že pán exminister Glváč o uzatvorení tohto obchodu vedel už počas svojho pôsobenia. Konkrétnejší zatiaľ nebudem. Pokiaľ by sa však o tento obchod zaujímal napríklad parlamentný výbor pre obranu a bezpečnosť, viem jeho členov nasmerovať tak, aby si túto informáciu mohli overiť.

Súčasný minister Gajdoš vám vyčíta, že ste túto kauzu vytiahli až s časovým odstupom a neriešili ste ju hneď.

Znovu opakujem, že som tú vec nenechal ležať, ale podnikol kroky, aby sa o tomto probléme dozvedel už minister Glváč. Samozrejme, aj mne nejaký čas trvalo, než som sa zorientoval vo všetkých súvislostiach. Ja som bol špecialista na systémy riadenia letovej prevádzke. Nebol som právnik, mojou úlohou nebolo kontrolovať, či je nejaký nákup v súlade so zákonom o verejnom obstarávaní. Napriek tomu som sa postaral o to, aby sa aj vtedajší minister Glváč dozvedel, že bola uzatvorená veľmi pochybná zmluva.

Čo ste tým vlastne chceli dosiahnuť? Veď zmluva s Willingom už bola podpísaná.

Chcel som, aby aj minister obrany vedel, že došlo k podpísaniu zmluvy, ktorá v takejto podobe nemala byť nikdy uzatvorená.

Vy si viete predstaviť, že by Glváč nevedel o tom, že uzatvorili zmluvu s Willingom? Veď to je jeden z najvplyvnejších ľudí v Smere. 

Ja som neriešil, z akej strany je, jednoducho bol to minister, štátny úradník, ktorý má obhajovať záujmy ministerstva obrany. Tak som ho chcel informovať, že došlo k zjavnému pochybeniu pri nakladaní s financiami jeho ministerstva.

Posuňme sa ďalej. V marci 2016 prebehli voľby, miesto Glváča prichádza Peter Gajdoš, nominant SNS. Povedali ste si, že by bolo fajn ten prípad znovu otvoriť?

Nie tak celkom. Nedlho po nástupe Petra Gajdoša ma chceli odstrániť z úradu vojenského letectva. Prišiel mi návrh na presun na generálny štáb, kde som mal nastúpiť k 1. júlu 2016. Mal som dôvod myslieť si, že to súvisí s mojím upozorňovaním na neštandardné obstarávania.

Podľa vás to mala byť pomsta?

Skôr som to chápal ako snahu vyčistiť priestor, aby na úrade vojenského letectva nepracoval niekto ako ja. Ten personálny návrh som odmietol podpísať. Dozvedel sa o tom nový minister Gajdoš, ktorý ma zbežne poznal. Pred nástupom do funkcie ministra totiž pôsobil ako zástupca náčelníka generálneho štábu aj ako šéf slovenskej vojenskej delegácie pri NATO. Pracovne sme sa teda občas stretávali, či už v rámci rezortu obrany, alebo na rokovaniach v Bruseli, keď som navštevoval aj príslušníkov slovenskej vojenskej delegácie.

Novému ministrovi ste teda povedali, o čo ide?

Áno, porozprával som mu všetky súvislosti. Minister Gajdoš pôsobil dojmom, že chce celú vec úprimne riešiť. Tým svojím razantným generálskym prejavom mi rozprával, ako to dá všetko vyšetriť. Odmietol podpísať môj presun na generálny štáb a vyzval ma, aby som mu všetky svoje poznatky dal písomne. To som aj urobil.

Krátko predtým však nastúpil na ministerstvo aj Ján Hoľko, bývalý konateľ firmy R-Sys. Vedeli ste vtedy o tom?

Vedel som, že je novým poradcom ministra, a vedel som aj o jeho podnikaní. V máji 2016 vyšiel o Hoľkovi článok v týždenníku Plus 7 dní, kde spomenuli aj firmu R-Sys. Ministra som preto vo svojom liste upozornil na tento článok i na to, že práve Hoľkova bývalá firma R-Sys figurovala v niekoľkých prípadoch, ktorým som sa venoval.

Potom si vás vraj k sebe pozval aj Hoľko.

Hoľko mal k dispozícii list, ktorý som poslal ministrovi. Naše stretnutie sa začalo konfrontačne, pán Hoľko sa ma pýtal, o čo mi vlastne ide. Odpovedal som, že o pravdu a že ju viem aj doložiť. Potom trochu cúvol a začal mi rozprávať, že on už so svojimi bývalými firmami nemá nič spoločné a aj jemu ide o transparentnosť.

Ministerstvo obrany nám potvrdilo, že nákup od Willingu začala v roku 2016 preverovať sekcia kontroly. Dospela však k záveru, že obchod prebehol štandardne.

Počas toho preverovania som absolvoval niekoľko stretnutí s ľuďmi zo sekcie kontroly, vysvetľoval som im, aký bol problém. Mal som však pocit, že ich to príliš nezaujíma. Dávali mi najavo, že moje pochybnosti nie sú relevantné. A tak sa to aj skončilo. V lete 2016 sekcia kontroly oznámila, že skutok sa nestal. S tým som sa odmietol zmieriť. Najal som si externú právničku, aby ten nákup posúdila aj po právnej stránke, pretože som nebol odborníkom na verejné obstarávanie.

Právničku ste si zaplatili z vlastného vrecka?

Samozrejme, išlo mi o princíp. Ministrova sekcia kontroly sa snažila zo mňa urobiť totálneho blbca. Povedal som si teda, že tak toto nie. Investoval som rádovo stovky eur, aby som dokázal, že mám pravdu. Právna analýza nakoniec konštatovala, že pri nákupe systémov od firmy Willing došlo k zámernému porušeniu zákona o verejnom obstarávaní.

S touto právnou analýzou ste šli za ľuďmi zo sekcie kontroly?

Išiel som za ministrom, ktorý analýzu znovu posunul sekcii kontroly. Avšak tá prípad znovu nepreverovala. Konštatovala len, že neexistuje právny nástroj, ako by mohlo byť spochybnené jej pôvodné rozhodnutie.

Čo sa dialo potom?

To bola jeseň 2016. Koncom októbra som dostal informáciu, že mám byť preložený do Nitry k Protilietadlovej raketovej brigáde, aby som prevzal velenie jednej z batérií protivzdušnej obrany. To bolo postavené úplne na hlavu. Ja som bol odborník na systémy letovej prevádzky, mal som výborné hodnotenia od nadriadených, mal som za sebou medzinárodné školenia, absolvoval som kurz v Kanade, x-krát som sa zúčastnil odborných kurzov v organizácii Eurocontrol v Luxemburgu. A naraz som mal ísť o niekoľko úrovní nižšie na taktický stupeň a veliť vojakom, ktorí ovládajú protilietadlové systémy KUB.

Čo by bolo asi nebezpečné pre obe strany.

Samozrejme. K môjmu premiestneniu dal negatívne stanovisko aj odborný garant na generálnom štábe. To je človek, ktorý posudzuje odbornú spôsobilosť ľudí, ktorí majú prejsť na nové miesto v armáde. Pôvodne konštatoval, že nespĺňam predpoklady na to, aby som mohol veliť „rakeťákom“. Potom mu podľa mojich informácií niekto pohrozil, že ak nezmení názor, tak do tej Nitry pôjde sám. Tak nakoniec s mojím premiestnením súhlasil.

Hoľko už v tom čase pôsobil vo funkcii šéfa služobného úradu, čo je najvyšší personalista na ministerstve. To on rozhodol o vašom preložení do Nitry?

Ten personálny návrh mohol podpísať len vedúci služobného úradu alebo minister.

Vtedy ste sa rozhodli, že odídete z armády?

Celá situácia okolo mňa už bola úplne absurdná. Nemohol som predsa veliť jednotke, ktorá obsluhuje protilietadlové rakety, s ktorými som nikdy nepracoval. Prišiel som domov, pustil som si Čiernych barónov a povedal si, že nemám na výber. Je čas, aby som vyzliekol uniformu, ktorú som nosil od štrnástich rokov. Prihlásil som sa do výberového konania na miesto v civilnom štátnom podniku Letové prevádzkové služby (LPS). Prišlo mi rozhodnutie, že ma berú, tak som na ministerstve oznámil, že k 31. 12. 2016 končím.

Aj vás niekto prehováral, aby ste zostali?

Ale prosím vás, nikoho nezaujímalo, čo mám za sebou. Moju žiadosť o uvoľnenie dostal na stôl vedúci služobného úradu Ján Hoľko, ktorý ju následne podpísal.

Prečo ste napokon do Letových prevádzkových služieb nenastúpili?

O tom môžem len špekulovať. Po svojom uvoľnení z ministerstva som oznámil vedúcemu odboru na LPS termín, kedy môžem nastúpiť. Bol spokojný, povedal mi že ide hneď zariadiť potrebné zmluvy. Poobede mi však zavolala personalistka, že vtedajší riaditeľ LPS môj nástup nepodpísal. Zrejme zaúradoval niekto zvonku. Výsledok bol taký, že som 1. januára 2017 skončil po štvrťstoročí v armáde a bol som nezamestnaný.

Ako dlho ste nepracovali?

Presne rok. Zistil som, že v štátnych inštitúciách som v rámci svojej odbornosti nezamestnateľný. Uchádzal som sa o prácu na Dopravnom úrade, rokoval som aj s ľuďmi z generálneho štábu o možnosti, že by som tam nastúpil ako civilný expert, ale nikde som neprešiel. Napokon ma prijali na Letecký útvar ministerstva vnútra do pozície „safety manager“, čo je aspoň čiastočne príbuzné s tým, čo som robil predtým. Na útvare pracujem od začiatku roku 2018 a som spokojný.

Trochu bizarne pokračoval aj váš prípad. V septembri 2017 ste išli osobne za Andrejom Dankom, aby ste ho o celej kauze informovali. To vám ako napadlo?

Spomenul som si, že SNS mala všade na bilbordoch „hrdo, odborne, slušne“. Tak som si povedal, že to vyskúšam.

Čo presne ste čakali od Danka?

Že s tým niečo urobí. V tom čase som každú chvíľu počúval politikov, ako na tlačovkách vyzývajú ľudí, aby im hlásili korupciu. Zverejňovali ešte aj kontaktné údaje, kam sa môžu ľudia obracať.

Bez urážky: toto na mňa pôsobí ako úplná naivita. Veď v tom čase sa aj v médiách písalo, že Hoľko je Dankov kamarát a biznisový partner.

Ja to beriem tak, že som im dal priestor, aby konali podľa toho, čo verejne prezentujú. Tak som išiel na Deň otvorených dverí do parlamentu. Prišiel som do budovy a vidím tam pána Danka a hneď vedľa neho postáva Hoľko. Išiel som za Dankom, dal som mu do ruky obálku, v ktorej boli podklady k tej kauze, a povedal som mu: „pán predseda, tu si prosím prečítajte, ako sa zakrýva korupcia na ministerstve obrany“.

A čo na to Danko?

Zobral obálku a hneď ju odovzdal pánovi Hoľkovi. Tak som ho požiadal, aby presne jemu tie dokumenty nedával. A následne sme s pánom Hoľkom priamo tam absolvovali menšiu výmenu názorov.

Dali ste Dankovi tie isté dokumenty, ktoré neskôr dostal aj Najvyšší kontrolný úrad (NKÚ), aby konštatoval, že z nich vyplýva možné porušenie zákona.

Predseda parlamentu dostal kópie tých najpodstatnejších materiálov a k nim vysvetľujúci list. Následne som mu ešte poslal e-mail, v ktorom boli ďalšie materiály vrátane právnej analýzy, ktorú som si nechal spracovať. Čakal som niekoľko týždňov, ale žiadna odpoveď neprišla. Tak som dostal nápad, že sa obrátim na prezidenta, ktorý je najvyšším veliteľom ozbrojených síl.

Prezident zareagoval?

Áno. V októbri 2017 som mu poslal list, v ktorom som popísal svoj prípad. Onedlho ma pozvali na rokovanie s pracovníkmi vojenskej kancelárie prezidenta. Tí následne požiadali ministerstvo obrany o vyjadrenie k viacerým otázkam, na ktoré som poukázal. Ministerstvo však odpísalo v tom duchu, že je všetko v poriadku. Napokon mi z kancelárie prezidenta odporučili, aby som kontaktoval kompetentné inštitúcie (prezidentov hovorca Roman Krpelan ku Klinčákovi napísal: „Na základe rozhovoru s ním sme požiadali o stanovisko ministerstvo obrany, ktoré nám odpovedalo, že zákazka je v poriadku. O obsahu odpovede sme ho informovali.“ – pozn. red.).

NKÚ napokon váš prípad rovno odovzdal Národnej kriminálnej agentúre, aby ho vyšetrila. Hovorca NKÚ k tomu povedal: „Podnet pána Klinčáka obsahoval vecné zistenia poukazujúce na možné porušenia zákonov s prípadným vyvodením osobnej zodpovednosti zainteresovaných.“

To bolo prvýkrát po tých rokoch, keď niekto úradne konštatoval, že mohlo dôjsť k porušeniu zákona. Konečne som to mal čierne na bielom. Následne sme sa dohodli s pani Zuzanou Petkovou z nadácie Zastavme korupciu, ako to budeme komunikovať verejnosti, a vyšli sme s tým do médií.

Čo teraz čakáte, že sa s tým prípadom bude diať?

Čakám, že polícia ten prípad vyšetrí a že nebude vyšetrovať len ľudí, ktorí sa pod zákazku s Willingom podpísali, ale aj tých, ktorí ju iniciovali. Už som bol v tejto veci vypovedať a mám pocit, že polícia to naozaj chce riešiť. Pokiaľ by sme však časom získali pocit, že sa to naťahuje, skúsime ísť ešte o level vyššie a obrátiť sa na generálnu prokuratúru.