Kandidatúra Maroša Šefčoviča je dobrou správou pre Slovensko aj budúcnosť Únie

Autorka je poslankyňou Európskeho parlamentu za Smer

Maroša Šefčoviča poznám takmer 20 rokov ako vynikajúceho diplomata a človeka, ktorý dokáže zohľadňovať rôznorodosť relevantných argumentov a prenášať ich následne do svojej práce. Je opakom kategórie „starosvetských“ politikov. Ide o moderného a progresívneho kandidáta, ktorý bol vždy schopný kvalitne a odborne reprezentovať Slovenskú republiku, no zároveň bol vnímavým Európanom. Jeho kandidatúra na post lídra socialistov v boji o predsednícky post v nadchádzajúcej Komisii však vonkoncom nebude jednoduchá.

Dôvodom je aj to, že mnohí západoeurópski sociálno-demokratickí lídri, ktorí postupne prehrávajú jedny voľby za druhými, majú zažitú predstavu, že správnym reprezentantom na tento post môže byť len niekto z takzvaných starých členských krajín.

Maroš Šefčovič ako dvojnásobný viceprezident Európskej komisie pritom veľmi dobre vie, aké zmeny potrebujeme dosiahnuť, aby sme zastavili súčasný rast radikálnych a populistických subjektov, ktoré predstavujú zďaleka najväčšie ohrozenie pre budúcnosť Európskej únie a jej politík.

To by si mali uvedomiť všetci kolegovia v strane európskych socialistov. Ak by sa vrátili k vecnému vnímaniu vecí, došlo by im, že Maroš Šefčovič je v tomto neľahkom období pre našu frakciu skutočne najkvalitnejším kandidátom.

Únia sa totiž osem mesiacov pred voľbami do Európskeho parlamentu nachádza vo výrazne odlišnej situácii, ako bola tá v rovnakom čase pred poslednými eurovoľbami v roku 2014. Napriek značnej miere ekonomickej stability, relatívne vysokému hospodárskemu rastu, rekordne nízkym úrovniam nezamestnanosti či výraznému poklesu v prípade migračných tokov je evidentné, že politika sa výrazne zmenila. Európou sa dnes úplne otvorene rozmáha vplyv ak nie extrémizmu, tak minimálne radikalizmu a silnejúceho populizmu.

Túto novú situáciu pritom nedokážu riešiť „starosvetskí“ politici typu Jeana Claude Junckera, ktorí svoj vrchol dosiahli dávno pred rozšírením Únie smerom do strednej a východnej Európy. Nerozumejú totiž mnohým citlivým otázkam, ktoré treba v takom zložitom a heterogénnom spoločenstve, akým dnešná Únia je, rozumne zohľadňovať. Týkajú sa potreby rýchlejšieho vyrovnávania sociálnych rozdielov, tak aby benefity členstva v Únii mohli vzhľadom na svoju životnú úroveň hodnotiť pozitívne aj občania z nových členských štátov, vrátane Slovenska.

Rovnako nechápu, že nezmyselné ukazovanie prstom zo strany západoeurópskych lídrov na ich partnerov z východnej Európy, pri ktorom nám vyčítajú neochotu prispôsobiť sa pri riešení migračnej krízy, je neoprávnené. Platí to o to viac, že viaceré z ich návrhov neboli doteraz verejnosťou poriadne akceptované ani u nich doma.

Výsledkom neschopnosti „starosvetských“ politikov vidieť, ako sa situácia v spoločnosti mení, je vo veľkej miere aj nárast sympatií k antisystémovým stranám, z ktorých mnohé sa ani dnes nedokážu zbaviť svojich nenávistných, antisemitských a rasistických postojov, na ktorých boli založené. Celkom úprimne si treba priznať, že najväčšie straty zaznamenávajú štandardné demokratické politické zoskupenia, akými sú napríklad kresťanskí alebo sociálni demokrati. Teda tie, ktoré podporujú súčasný európsky model ako jedinú alternatívu bezpečnej, mierovej, ekonomickej a sociálnej stability v Európe.

S týmto postojom sa sama stotožňujem, no zároveň chápem, že už dávno bolo potrebné prejsť od salónnej politiky k modernej a progresívnej politike, ktorá nebude len pretláčať svoje zažité predstavy o tom, čo je správne, ale naopak bude omnoho dôslednejšie reflektovať rozmanitosť názorov a očakávaní ľudí.

Maroš Šefčovič to na rozdiel od „starosvetských“ politikov Junckerovho formátu vie, a preto správu, že sa bude uchádzať o nomináciu na šéfa Európskej komisie za sociálno-demokratickú frakciu, považujem za dobrú správu tak pre Slovensko, ako aj pre celú Európsku úniu.