Nataša Holinová
Električku smerujúcu na Zlaté piesky v podvečer pracovného dňa koncom leta napĺňa zápach včerajšieho alkoholu. „Zbili ma a vzali mi gitaru,“ povie zo trikrát veľmi nahlas zdroj pachu, päťdesiatnik s rozbitou tvárou. Niekoľko ľudí telefonuje na hlasitom odposluchu. Hlas, o ktorom málokto vie, že patrí prekladateľke a dlhoročnej pracovníčke nemeckej redakcie verejnoprávneho rozhlasu Ľubici Tvarožkovej, ohlasuje nasledujúce zastávky.
V kabíne sedí manažér marketingu slovenského Heinekenu Ronald Lupták a plní si detský sen.
Chápať, cítiť a kamarátiť sa
Esenciu detského sna predstavuje model električky T3. „Sú krásne. Pre mňa ako marketéra sú obdivuhodné veci, ako je napríklad logo Lufthansy, ktoré sa s miernymi obmenami používa od 20. rokov minulého storočia.“
Táto električka bola prvýkrát vyrobená roku 1960 a je najrozšírenejšia na svete. Exportovali sa do celého východného bloku a jazdia dodnes. Táto konkrétna je už síce repasovaná a zmenila názov na T3P, ale jej nadčasový dizajn sa nezmenil, až na bakelitové sedadlá. „Ako cestujúci som ich neznášal, lebo na boku bola hrana, čo nedovolila dať nohu cez okraj, ale je to krásny dizajnový kúsok, ktorý by som si možno dal aj do obývačky.“
Dnes sú rôzne verzie, modernizované, drvivá väčšina sa už neovláda pedálmi, ale ručnou pákou. Ďalej po Bratislave jazdia hranaté T6, staré „harmonikové“ K2S a nové škodovky: jedno- a obojsmerné.
„Staré električky som obdivoval, ale veľmi som túžil vyskúšať si novú škodovku, pretože je krásna, obrovská. Má 32 metrov, väčšiu kabínu pre vodiča s vlastnou klímou a dokonca chladničkou, cestujúci majú tiež väčšie pohodlie. Stará je zasa svižnejšia – rýchlejšie sa rozbehne zo zastávky. Nové električky spĺňajú normy Európskej únie, napríklad dvere sa zatvárajú osem sekúnd. Na starých električkách je to do troch sekúnd. Na tento rozdiel na štvorke s 37 zastávkami treba dávať pozor. Nové majú dotykový displej, na ktorom vypíšu aktuálnu poruchu. Tieto staré musíš chápať, cítiť, musíš sa s ňou kamarátiť.“
Maximálna rýchlosť je v Bratislave 50 km/h, ktorá sa na novších električkách ani nedá prekročiť a na starších by to zaznamenal palubný počítač. Prípadný dojem, ako sa stroj strašne ženie, môže vznikať tým, že je to kolos. „Brutálne krásny a aj nebezpečný,“ vraví Ronald.
Až keď sa odveziete štvorkou z jednej konečnej na druhú, uvedomíte si, aká je to štreka. Osoba, ktorá si ráno po štvrtej sadne na miesto vodiča a striedajú ju niekedy až o 10 hodín neskôr, prejde túto trasu osemkrát. Najdlhšou električkovou linkou je však päťka, ktorá má na celom okruhu 39,2 kilometra.
Štvorka ide do Dúbravky necelú hodinu, rýchlo sa točí naspäť, ale potom je polhodina pauzy. Iné linky jazdia stále dookola, na konečných stoja krátko a kvôli povinnej pauze pri nich funguje striedač, ktorý celý deň nerobí nič iné, len strieda vodičov a tí si zatiaľ oddýchnu.
Potom je tu ešte jedna služba: záložný voz. Tie sú rozmiestnené po obratiskách na rôznych koncoch mesta, aby mohli operatívne zaskočiť. No pokiaľ sa nič nestane, môže vodič presedieť v záložnom voze celý deň.
Čo keď sa električka pokazí? Keďže električky sa nemôžu navzájom predbiehať, vodiči musia ovládať základné opravy, napríklad zaseknuté dvere, ktoré električke nedovolia odísť, alebo zaseknutú čeľustnú brzdu. Ak sa oprava nepodarí, nasledujúca električka odtlačí pokazenú do vozovne.
Keď v júni Bratislava zažila po prívalovom daždi zaplavené ulice, Ronald zavesil na Facebook video z miesta vodiča, kde stojí električka „na brehu“ veľkej vody a pod železničným nadjazdom s jedným zatopeným autom neďaleko Kuchajdy sa valia ladné vlnky. Prejsť mohol, až keď voda opadla. „Nesmieme zabúdať, že do električky ide 600 voltov. Je síce uzemnená, ale voda je nepriateľ, môže sa poškodiť celá elektrina. No do tej vody som nešiel najmä preto, lebo nevidím, čo leží na koľajniciach. Keby vyrazilo dekel z kanála alebo by tam bol kameň, električka sa vykoľají a to je veľmi nebezpečné. Vtedy som mal meškanie 80 minút a už sa mi oficiálne skončila služba, ale milujem šoférovanie, tak som po dohode s dispečerom ešte odviezol ľudí na konečnú do Dúbravky.“
Z marketingu do električky
Ronald pracuje v Dopravnom podniku na brigádnickú zmluvu pár hodín do týždňa popri plnom úväzku na marketingu firmy Heineken.
„Som špecifický prípad aj v tom, že vodičák som si platil sám.“ Vodičom na plný úväzok to hradí dopravný podnik a potom ich zaväzuje, aby preň určitý čas pracovali. Znamená to absolvovať teóriu a jazdy, nezriedka skoro ráno, a potom skúšky, stojí to vyše tisíc eur.
„Myslel som, že sa to skončí vodičákom, ale potom mi to nestačilo, chcel som jazdiť s cestujúcimi. Tak som sa zamestnal a dostal som peknú uniformu aj s informáciou, že ako brigádnik mám najbližšie nárok na novú o sedem rokov,“ smeje sa. „Medzičasom sa uniformy zmenili, takže v týchto dňoch vyfasujem novú. Podľa mňa je veľmi dôležité, aby mali šoféri uniformu. Robil som v letectve a viem, že ľudia v prípade ohrozenia potrebujú identifikovať zodpovednú osobu, preto to striktne dodržiavam.“
Po vodičáku nasledujú jazdy v zácviku, čo znamená jazdiť so senior šoférom už na normálnej linke.
„Pre mňa bolo milým zistením, že nie som jediný takýto blázon. Máme medzi sebou napríklad právnika, ktorý tiež jazdí popri práci. Takisto to bol jeho detský sen.“
Ako sa dá skĺbiť jazdenie so zamestnaním? „Hlavnému výpravcovi dávam zoznamy, kedy môžem jazdiť. Začal som s piatimi hodinami do týždňa, ale bolo mi to málo, nevedel som sa nabažiť,“ smeje sa. „Víkendové jazdy sú atraktívne kvôli príplatkom a je ich podstatne menej ako počas pracovných dní, lenže je o ne interne záujem. Väčšina mojich jázd je však mimo môjho pracovného úväzku a zvyšok je kombinácia dovolenky, dohody a tolerancie zamestnávateľa.“
Ronaldova manželka Lucia napísala na Facebook, že deťom vraví: ocko varí pivo a šoféruje električku. „Som rád, že ma podporuje a vidí, že ma to robí šťastným. Pre mňa je to čas, keď si vyvetrám hlavu a môžem byť sám so svojimi myšlienkami. Bez jej podpory by som to nezvládol. Toto je záľuba a relax. Oproti marketingu, kde riešiš tristo vecí naraz, tu sa venuješ len jednej veci, takže je to aj cvičenie koncentrácie. Električka je na rozdiel od marketingu robota, ktorej deti rozumejú, je to veľké, krásne.“
Práve keď sme sa vozili na štvorke, Heineken vydal tlačovú správu o Ronaldovom postupe na miesto riaditeľa marketingu, kde prezradil, že zárobok z tejto činnosti Ronald posiela Dobrému anjelovi. „Ja to beriem ako vreckové, ktoré nepotrebujem pre život. Šoférovanie mi robí obrovskú radosť a pozitívnu energiu dávam ďalej. Radšej to venujem niekomu, komu to pomôže, a hľadal som platformu, kde to spraviť. Dobrý anjel je transparentný, vidím, komu čiastku poukázali na účet.“
Platy vodičov sú citlivá téma. „Nie sú to lekári a učitelia, samozrejme, ale často vstávaš o tretej. Buď ráno, alebo večer nevidíš rodinu. Zamestnanci musia mať tolerantného partnera. Ja by som z toho platu nevyžil, viac ako polovicu by som poslal na splátku hypotéky.“
Strategická hra
Na cestu sa treba veľmi sústrediť „Ľudia robia šialené veci. Už mi to nedvíha tlak, lebo to beriem ako strategickú hru, kde sa musí predvídať. Ľudia majú slúchadlá, kašlú na teba, autá bez problémov vletia do cesty. Veľa vodičov nerešpektuje, že mi majú dať prednosť. Musím zvoniť, lebo nemám inú možnosť, ako na seba upozorniť. Takáto električka potrebuje zhruba 50 metrov, kým zastane, a ľudia to nevedia. V núdzovom prípade sa použije magnetická brzda, ktorá priľne ku koľaji, a problém je, že takmer naisto sa niekto vo voze nedrží a zraní sa.“
Pobehujúci chodci sú ešte väčší problém, než môžeme vidieť spoza volantu. „Keď vchádzam na zastávku, kde je oproti mne iná električka, vždy zvoním, lebo ľudia radi vybiehajú spoza nej. Keby mi tam vkročili, nespravím už vôbec nič. Zrážka s chodcom je niečo, z čoho majú vodiči reálne traumy, mám pred tým veľký rešpekt a dúfam, že sa mi to nikdy nestane.“
Keď prichádza na zastávku druhá električka, je to tiež nebezpečné, a tak dnes platí nariadenie, že môže do zastávky vojsť rýchlosťou do 15 km/h. Nikdy nesmú obidve električky do zastávky vchádzať naraz.
Najväčšiu neistotu predstavujú semafory. Je symbol pre „zelenú“, „červenú“, ale neexistuje oranžová. „Ak to preletíš, máš problém a v prípade nehody si automaticky na vine. A nové električky sú samobonzovacie, všetko je na kamerách. Preto jedna z najťažších vecí, čo som sa musel naučiť, je poznať pomaly každú jednu križovatku. Vtedy presne viem, kedy dostanem stoj, teda električkovú červenú.“
Nastavenie semaforov sa navyše mení, a to niekoľkokrát za deň. Trebárs cez Krížnu po desiatej dve električky za sebou neprejdú, lebo je tam príliš krátky interval. „Napríklad semafory pri Slovenskom rozhlase mi dávajú preferenciu. To je výborné, vždy tam dostanem jazdu a ostatní musia čakať. Cez víkend sú vypnuté a zapnú sa, len keď sa blížim, aby mi dali jazdu.“
Výhybky sú ďalšia zaujímavosť. Na najnovších je systém, kde električka komunikuje s výhybkou, ktorá zistí, že toto je napríklad štvorka, a prehodí sa sama. „Pri väčšine výhybiek výhybku ‘blokujem’, ak nechcem zmenu, alebo jej dávam impulz na zmenu. Podstatné je, aby bola zablokovaná skôr, ako cez ňu začnem prechádzať električkou. Inak hrozí, že sa prehodí počas prechádzania cez ňu, čo by spôsobilo výkoľaj.“
A ak to z nejakého dôvodu nejde, musí vodič z električky pekne vystúpiť a prehodiť ju manuálne takzvaným prestavovacím kľúčom, inak zvaným železo.
„Nemám to rád, musím si dať reflexnú vestu, strácam čas, ľudia veľmi radi vybiehajú cez otvorené dvere, čo je nebezpečné. Za prvý podvozok zodpovedám ja, musím mať očný kontakt s výhybkou a počas jej prechádzania kontrolujem voz v spätnom zrkadle, aby som sa uistil, že celý voz ide na správnu koľaj. Keby som si výhybku pred prejazdom neskontroloval a odbočil by som zle, vznikol by problém, pretože električka by sa otočila až na najbližšom obratisku, čo môže byť sakra ďaleko. Za to hrozí pokuta. Teoreticky by som ešte mohol zacúvať, čo je ale najnebezpečnejší manéver električky, robím teda všetko pre to, aby sa mi to nestalo nikdy.“
Málokto vie, že električka má zariadenie zvané pieskovač. Keď totiž dostane šmyk, môže si vodič pomôcť popieskovaním trate. Preto je v každej električke piesok uložený v priestoroch pod niektorými sedadlami, odkiaľ vedú rúrky pred podvozok. Vo vozovni a na všetkých konečných je zásobáreň na doplnenie. Električky sa šmýkajú osobitne na jeseň, keď padá lístie, potom na prvých kvapkách a prvých vločkách, ale paradoxne, keď je nasnežené, električka má takmer ideálne podmienky na jazdu.
Základ je odísť načas z konečnej a zo žiadnej zastávky neodísť ani o sekundu skôr. „Ja som sa rozhodol, že chcem chodiť čo najpresnejšie. To znamená strážiť si cestujúcich aj semafory.“
Ak ste sa niekedy čudovali, či vodič nezaspal, keď stojí na zastávke, hoci už všetci vystúpili a nastúpili, je to práve preto, lebo ešte nemá čas odchodu. Slangovo sa to nazýva „vetranie“.
„Niekedy ma veľmi mrzí, keď vidím, že máme úžasné nové električky, ale koľaje sú na niektorých miestach v horšom stave, majú svoj vek.“ Sú však aj iné dôvody, prečo má električka na niektorých miestach zníženú rýchlosť. Na Špitálskej je tridsiatka, na Obchodnej len dvadsať – nie kvôli trati, ale veľkému pohybu ľudí aj áut.
Občas treba pomôcť aj cestujúcim, aby sa poponáhľali s nastupovaním. „Keď prichádzam na zastávku a vidím, že je na nej viac ľudí, rovno im otváram všetky dvere a nečakám, kým nájdu tlačidlo na dverách.“
Sociológia električky
Štvorkou sa vozíme v čase, keď sa ulice upokojujú. „Je úžasné, ako sa mesto mení v čase, pre mňa je to niečo ako sociologický výskum. Niekedy vidím divných cestujúcich a dúfam, že nebudú robiť problémy.“ Keby napríklad ovracali voz, neupratujú to vodiči, ale vypustia cestujúcich a idú ako služobná jazda do vozovne, kde električku vyčistia.
Ronald Lupták (1977)
vyštudoval Ekonomickú univerzitu, Národohospodársku fakultu. Už popritom začal pracovať ako novinár. Potom ho zlákal marketing, vystriedal viacero reklamných agentúr, medzi nimi bola prestávka v SkyEurope. Následne prešiel na stranu klienta – do O2, kde bol riaditeľom marketingovej komunikácie, a napokon prišiel Heineken, pre ktorý pracoval aj v jeho centrále v Holandsku.
„Keď začínam ráno o štvrtej, prví cestujúci sú poslední žúrujúci, ktorých povyhadzovali z posledných barov a im sa stále nechce ísť domov, čo vždy hrozí konfliktom. Mne sa to ešte nestalo, ale už som videl, ako stáli všetky električky a čakalo sa na záchranku a políciu. Potom, po prvých kolách nastane na chvíľku ticho, na uliciach vidno iba holuby a odpadky. Od pol šiestej začínajú chodiť prví pracujúci, uzimení, schúlení, zababušení. Vždy si predstavujem, že sú to zdravotníci, kuchárky, maliari, tí si ešte v električke potrebujú trochu pospať. Ranná deviatka ma veľmi baví, tam napríklad vidím ľudí, že idú darovať krv a potom vychádzajú s leukoplastom na lakti a s rožkom v ruke. A celé to vypukne medzi 7.30 a 8.30, keď začínajú chodiť do ofisov ľudia, ktorí sa ráno osprchujú, dajú si parfum, a keď na konečnej kontrolujem električku, vonia úplne nádherne, na každom metri iná vôňa. Po deviatej sa vône vytratia. Keď idú ľudia ráno do práce, sú najviac vystresovaní, ale cestou domov sa už tak neženú, sú pokojnejší a už tak nevoňajú. K večeru sa z električky postupne stane párty voz, ľudia idú na žúr, potom sa prví ľudia vracajú zo žúrov a opäť všeličo hrozí. Stáva sa, že zaspia v električke, nielen opilci, ale aj normálni, slušní, unavení ľudia. Nemôžem ich pustiť do obratiska, tak ich zobúdzam. Podobne bezdomovcov. Niekedy majú vtipné reakcie, horšie je, keď sa im nechce vystúpiť alebo nevedia, kde sú. Bezdomovci inak nie sú taká dráma, ako si ľudia občas myslia. Stane sa, ale vždy sa na zápach alebo nevhodné správanie môžu ľudia sťažovať u vodiča, ktorý ich následne požiada, aby vystúpili. Celkovo si myslím, že MHD sa za posledné roky výrazne zlepšila aj kvalitou vozového parku, aj službami.“
„Vlčiaci“
„Dobiehanie na električku je zaujímavý fenomén. Niektorí ľudia principiálne neutekajú, lebo si myslia, že vodičom to robí radosť, keď im zavrú pred nosom, ale naozaj si neuvedomia, že keď vodič musí zasa otvoriť dvere, tak možno nestihne ďalší semafor. Iným cestujúcim tak ujde ďalší spoj alebo ja nestihnem ísť na obratisku ani na záchod. A pritom niektorí cestujúci by uvítali, keby sme ich čakali, kým si ešte len kupujú lístok v automate. Častí sú ľudia so smartfónom, ktorí sa nepozerajú nikde. Tých popoženie iba moment, keď začnem zvoniť, že už zatváram dvere. Vtedy sa preberú z letargie a začnú skákať do voza ako srnky.“
Nepotrvá dlho a typickú smartfónovú slepotu pozorujem z niekoľkých metrov. Pri neplánovanej zastávke kvôli manuálnemu prehadzovaniu výhybky si vodič razí cestu k dverám cez cestujúcich. Nevšímavého pubertiaka so smartfónom na uchu musí jemne chytiť za ruksak a posunúť nabok. Po návrate zvonku o pár sekúnd to isté. Chlapec doteraz netuší, že vodičovi zavadzal.
„Beriem to ako sociálny experiment. Keď vidím matky s kočíkmi, invalidov, nevidiacich, vybehnem, pomôžem, snažím sa riešiť situácie. Ľudia sú k sebe veľmi nevraživí a asi očakávajú aj odo mňa, že budem nepríjemný, ale ja sa na nich usmievam a správam sa k nim milo, tak, ako som bol zvyknutý v Holandsku. Ľudia zrazu vymäknú, sú milí a ocenia to, hoci nie všetci. Občas sú úplne nepríjemní, a preto sa nedivím, že medzi vodičmi sa hovorí niektorým cestujúcim ‘vlčiaci’, lebo stále štekajú.“
„Na Slovensku sa o seba nezaujímame. Trpel som, keď som sa vrátil z Holandska, kde funguje príjemný small talk. V každom dopravnom prostriedku ťa vodič pozdraví a ty pozdravíš jeho. Tu keby som pozdravil cestujúcich, pozerali by sa na mňa podozrievavo. Je tu taký fenomén, že ak si milý, tak asi niečo chceš. A s tým sa snažím bojovať. Niekedy stačí málo. Na Slovensku sme nepríjemní a tiež som mal tendenciu nadávať ako chorá vrana, no potom som pochopil, že jediný spôsob, ako proti tejto chorobe aktívne bojovať, je ísť príkladom, začať odspodu. Keď chcela do novej škodovky nastúpiť tretia mamička s kočíkom, nemusím ju zobrať, ale povedal som: mamičky, ja vás chcem zviezť všetky! Ľudia sa zasmiali, prvé dve sa umiestnili tak, aby sa bezpečne vmestil aj tretí kočík, a všetci sme mali príjemný deň. Dá sa to aj inak.“
Od rána do večera
Drvivá väčšina električiek je na trati od skorého rána do neskorého večera. Zväčša vodič vyberie ráno električku z vozovne a jazdí. Potom sú dohodnuté miesta a dohodnutý čas, keď ich druhý vodič strieda na trati. Ten končí službu vo vozovni. So začiatkom aj s koncom sa spájajú nejaké úkony.
Ráno sa služba začína dvadsať minút pred výjazdom z vozovne. Vodič si na výpravni vezme tašku, ktorá pripomína školskú aktovku z roku 1985. V nej je kódovač, vlakopis, cestovný poriadok a kľúče od vozidla. Ktorá električka bude vypravená na ktorú linku, to rieši službukonajúci výpravca. Ten tiež prideľuje vozy tak, aby sa nestalo, že električka stojaca druhá v poradí má skorší výjazd ako tá pred ňou. Musí tiež napríklad zabezpečiť, aby všetky električky do Petržalky boli obojsmerné, pretože tam nie je klasické obratisko. Električka prejde na koľaj v protismere, vodič sa presunie do druhej kabíny a ide opačným smerom.
Pri poslednom okruhu pred jazdou do vozovne sa ešte napríklad musia cvaknúť všetky označovače na papieriky, ktoré sa odovzdávajú na výpravni. Keby sa niekto sťažoval, dá sa overiť, či označovač fungoval.
Každá električka má svoju knihu, do ktorej vodiči zapisujú zistené poruchy. Keď pri skončení služby vojde vodič s električkou do vozovne na takzvaný kanál, mechanici spravia rutinnú kontrolu a odstránia zistené poruchy.
Následne sa vozidlá upratujú a električka je pripravená na nasledujúci deň. „To si nevieš predstaviť, aký neporiadok tu niektorí cestujúci nechávajú, mne je z toho niekedy až smutno.“
Keď v pondelok o 6.26 nastúpim do jednotky, už čulo pribúdajú a dobiehajú pracujúci. Voňavá ranná fáza sa začína.
„Jednotka je pre mňa trochu menej záživná, človek sa motá pri zníženej rýchlosti po meste, ale zas prechod cez Starý most, vychádzajúce slnko a Bratislavský hrad, to sú všetko krásne veci.“ Čo sa deje, keď električka prechádza Starým mostom smerom na Šafárikovo námestie, zastaví a čosi silno buchne? „Tam musíme povinne zastaviť a vyskúšať, či fungujú magnetické brzdy. Ide teda o bezpečnosť.“
Ronald začal službu o 4.01 a vstával o 3.20. Na Námestí SNP mu veselo zamáva muž z invalidného vozíka, ktorý dostal pri nastupovaní v Petržalke pomoc priamo od vodiča, a rýchlo mizne za rohom Kunsthalle. Ronald odovzdá električku o 11.29 a ide rovno do svojej hlavnej práce riešiť projekty za milióny eur.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
