Autentický mier je dobro, ktoré niečo stojí

Autor je verejný teológ

Vzhľadom na to, že mier je jedným z hlavných cieľov politiky, základným pilierom dobrej spoločnosti a nevyhnutnou podmienkou ľudského blaha, môže sa javiť ako prekvapujúce, ako málo pozornosti každoročne venujeme dnešnému (21. 9.) Medzinárodnému dňu mieru. Viac ako prekvapujúce je to však pochopiteľné – hrôzy súčasných vojen sa väčšiny z nás priamo nedotýkajú a zverstvá tých minulých sa zdajú príliš vzdialené. Absencia skúsenosti vojnového utrpenia akosi prirodzene zvádza k považovaniu mierového stavu za samozrejmosť.

Sviatky sú okrem iného príležitosťou na zastavenie a pripomínanie si – v tomto prípade aj ošúchanej pravdy, že mier si treba vážiť a nie je možné ho uchovať prostredníctvom idealistických predstáv, zbožných prianí či papagájovania vznešených sloganov. Vydobytie a zachovanie autentického mieru vyžadujú záväzok, úsilie a obete. Mier je dobro, ktoré niečo stojí.

V sídle OSN sa 21. septembra rozozvučí mierový zvon a posolstvo „Long live absolute world peace“ (Nech žije úplný svetový mier) nám znovu pripomenie nielen silu vznešených ideálov, ale aj ľudskú neschopnosť ideály dosahovať. Vojny sú prítomnou realitou na mnohých miestach našej planéty a neoddeliteľnou súčasťou ľudských dejín. Aj my dnes žijeme v povojnovom a pravdepodobne aj predvojnovom období – našou úlohou je čo najviac predlžovať medzivojnové obdobie a udržovať autentický mier.

Nad myšlienkou, že by v Európe či dokonca na území Slovenska mal byť opäť niekedy vojnový stav, vyriekame anatému. Predstavu zničených miest a životov sa snažíme zažehnať. Zakrývanie si očí pred realitou potenciálnej vojny však môže mať negatívny vplyv na ľudské úsilie posilňovať mier a uskutočňovanie konkrétnych krokov, ktoré minimalizujú možnosť prepuknutia otvoreného vojnového konfliktu. Strach je jedným z najúčinnejších motivátorov – nielen v prospech zlých, ale aj dobrých vecí.

Množstvo zamyslení a príhovorov pri príležitosti Medzinárodného dňa mieru sa bude – celkom prirodzene – niesť v duchu poukazovania na dobro mieru a zlo vojny. Budeme svedkami zmysluplného deklarovania ideálov a možno aj prázdneho moralizovania. Niektorí si spolu s Johnom Lennonom budú predstavovať svet, kde všetci ľudia žijú spolu v mieri, a tí filozoficky zdatnejší si budú spolu s Immanuelom Kantom lámať hlavu nad tým, ako sa ľudstvo môže stať strojcom „večného mieru“. Na niektorých miestach v tento sviatok nastane prímerie, aby sa už na ďalší deň veci vrátili do starých, známych, ľudských koľají.

Nemusíme sa dogmaticky pridŕžať všetkých článkov politického realizmu, aby sme dokázali rozpoznať aspoň štipku pravdy v známom latinskom prísloví „Si vis pacem, para bellum“. Schopnosť a pripravenosť bojovať sú jedným z efektívnych spôsobov, ako predísť vojne. Hladného vlka od útoku neodradia heslá o dôležitosti mieru ani deklarovaná neutralita baránka – odradí ho pastier, ktorý má v ruke palicu a je pripravený ju použiť.

Mocenské vákuum a slabosť vytvárajú priestor na agresiu. V nedávnej minulosti sa o tom presvedčila Ukrajina. Ak by sa Izrael vzdal svojich jadrových zbraní a nemal by na svojej strane pastiera s veľkou palicou, takisto by sa o tom presvedčil. A – skôr či neskôr – by sa o tom presvedčilo aj Slovensko, pokiaľ by jeho občania uverili mýtu o premosťovacej neutralite a ignorovali by fakty histórie. Realita je taká, že krajiny ako Slovensko sa proti možným agresorom samy neubránia a musia sa spoliehať na ochranu silnejších partnerov v kontexte kolektívnej bezpečnosti.

Niekto by mohol namietať, že bezpečnosť a mier na Slovensku by predsa mohla zabezpečiť aj iná medzinárodná organizácia ako NATO. Napokon, v minulosti bola zárukou mieru v tejto krajine Varšavská zmluva, v rámci ktorej sa v roku 1968 realizovala aj „bratská pomoc“. Tu je kľúčové uvedomiť si, že mier, hoci nenahraditeľný, nie je jediným dobrom, od ktorého závisí dobrá spoločnosť, ktorá umožňuje svojim občanom žiť dobrý život.

Mier dokáže zabezpečiť aj diktátor alebo autokrat. Dobrá spoločnosť však stojí a padá na troch pilieroch – popri mieri sú to aj sloboda a spravodlivosť. Preto by aj v budúcnosti malo byť Slovensko súčasťou takého obranného zoskupenia, ktoré mu pomôže zabezpečiť autentický mier v kontexte slobodnej a spravodlivej spoločnosti, ktorá rešpektuje ľudské a občianske práva každého svojho člena. Faktom je, že najväčší priestor na priblíženie sa takej spoločnosti vytvára demokracia západného typu.

Odchýľme sa nachvíľu od štandardného naratívu, v ktorom sa – často bez potrebnej nuansy – vyzdvihuje dobro mieru a zlo vojny. Ak je pravdou, že dobrá spoločnosť stojí na spomínaných troch pilieroch, tak potom mier – chápaný výlučne ako absencia konfliktu – nemôže byť z morálneho hľadiska považovaný za absolútne dobro a každá vojna za morálne zlo. Hoci každá vojna reprezentuje kolosálnu ľudskú tragédiu, angažovanie sa v niektorých vojnách je nielen morálne prípustné, ale aj morálne nutné.

Je vysoko nepravdepodobné, že Winston Churchill dokázal spraviť tisíc kľukov, bol však lídrom schopným rozpoznať, že existujú vojny, v ktorých treba bojovať, a hodnoty, ktoré treba brániť (aj) vojenskou silou. Existujú ideály a hodnoty, ktorých obrana vyžaduje – v tých najextrémnejších prípadoch – ukončiť život človeka, ktorý ich ohrozuje, a ochotu položiť za ne život vlastný. Osoby, ktoré poznali hodnotu slobody, to dobre vedia. Napríklad obyvatelia amerického štátu New Hampshire, ktorí si v roku 1945 za motto štátu zvolili „Live Free or Die“ (Ži slobodne alebo zomri).

Ak by Churchill pred Hitlerom kapituloval, rinčanie zbraní a prelievanie krvi by sa mohli v Európe skončiť omnoho skôr ako v máji 1945. Bolo by to však za neprijateľne vysokú cenu. Mier ako výmena za absolútnu poslušnosť a ochotu znášať poníženie, mier za cenu obetovania slobody a ľudskej dôstojnosti, nie je autentickým mierom. Tento druh – falošného – mieru nie je hodnotou, ktorú treba chrániť, ale je morálnou výzvou na odvážny a rozvážny boj. A platí to aj v súčasnosti.

Občania slobodných a demokratických krajín nielen môžu, ale aj musia zvádzať informované diskusie o tom, za akých podmienok je morálne správne vojensky intervenovať v iných krajinách, ako by mala intervencia prebiehať a čo by ju malo nasledovať. Vestfálska koncepcia suverenity však nesmie byť chápaná ako ochranný štít diktátora, ktorý pácha genocídu voči vlastnému obyvateľstvu alebo sa mu zachcelo baránka, ako to bolo napríklad v prípade Saddáma Husajna v roku 1990. Vtedy má Západ nielen morálne právo, ale aj povinnosť „miešať sa do záležitostí“ iného suverénneho štátu s cieľom obnovenia autentického mieru.

To, že mocné krajiny alebo ich zoskupenie – nesúce príslušné bremeno zodpovednosti – nemôžu zasiahnuť všade, kde by bol zásah morálne oprávnený, neznamená, že by nemali zasiahnuť nikde. To, že v minulosti zasiahli nerozumne či neprezieravo, neznamená, že by už nikdy v budúcnosti nemali zasiahnuť. Sekulárny ani náboženský pacifizmus nie je v súlade s etikou zodpovednosti a rovnako je s ňou v kontraste zvažovanie iba vlastných, úzko definovaných národných záujmov.

Primárnou zodpovednosťou legitímnej politickej autority je chrániť svojich občanov od vnútorných a vonkajších nepriateľov. Ukotvenie v západnom civilizačnom okruhu poskytuje Slovensku najväčší priestor a najlepšiu príležitosť na približovanie sa ideálu dobrej spoločnosti, ktorej integrálnou súčasťou je autentický mier. V spolupráci s inými demokratickými krajinami mu zároveň poskytuje možnosť nielen sa prizerať chodu dejín, ale ich aj ovplyvňovať.

Na záver je dobré si pripomenúť, že Medzinárodný deň mieru nás pozýva k premýšľaniu o mieri nielen v kontexte politiky a medzinárodných vzťahov, ale aj každodenných medziľudských vzťahov. Každý z nás môže byť nástrojom mieru a pokoja na mieste, kde sa nachádza. Napríklad tak, že nebude prirodzenú pluralitu názorov na rôzne kultúrno-etické témy a legitímny spor chápať ako kultúrnu „vojnu“. Alebo sa zdrží písania urážlivých a útočných poznámok na sociálnej sieti. Alebo…

Apoštol Pavol dáva kresťanom v prvom storočí dôležité usmernenie, ktoré môže aj v dvadsiatom prvom storočí slúžiť ako užitočný morálny princíp – pre jednotlivcov i politickú komunitu: „Ak je to možné a závisí to od vás, žite v pokoji so všetkými ľuďmi.“ V reálnom svete to, žiaľ, niekedy možné nie je. Otázku, ako bojovať statočne, keď bojovať treba, si však budeme musieť odložiť na niekedy inokedy.