Ľudí s podobnými názormi považujeme za morálnejších a kompetentnejších

Na naše morálne presvedčenia vplýva množstvo subjektívnych faktorov, hoci si to obyčajne nechceme priznať a považujeme ich za vzor objektivity.

Na počiatku rozhodovacieho procesu sú totiž subjektívne morálne intuície a emócie a rozum často využívame len na to, aby sme ich ospravedlnili, pričom fantázii sa medze nekladú.

Tak mohol napríklad konzervatívny moderátor a komentátor Sean Hannity z Fox News vytýkať pred pár rokmi Barackovi Obamovi, že je snob odtrhnutý od reality, lebo si dal k párku v rožku nie obyčajnú, ale dijonskú horčicu.

Dvojité štandardy

No keď sa o prezidentský úrad uchádzal Donald Trump, komentátorovi už neprekážalo, že jeho favorit poskytuje rozhovory sediac v pozlátenom kresle a v budove posiatej jeho vlastným menom.

O demokratickom prezidentovi Billovi Clintonovi moderátor Hannity zase hovorí ako o sexuálnom predátorovi, no Trumpove sexuálne prehrešky si buď nevšimol, alebo ich zľahčuje.

Vidíme, že komentátor uplatňuje na tú istú situáciu odlišné štandardy a posudzuje ju podľa toho, či ide o nenávideného protivníka (Clinton a Obama) alebo milovaného obľúbenca (Trump).

Zdá sa, že to, či má niekoho rád alebo nie, a priori vplýva aj na to, či ho bude považovať za morálneho a kompetentného človeka.

Vrátil by peniaze, ak by mu vydali viac?

Podľa výskumu, ktorý vyšiel toto leto v časopise Journal of Experimental Social Psychology, v tom však Hannity nie je zďaleka sám. 

Psychológ Konrad Bocian z SWPS univerzity vo Varšave a jeho tím zapojili do svojho výskumu stovky ľudí a zistili, že ak bol dobrovoľníkom nejaký človek sympatický, prípadne zastával podobné názory ako oni, považovali ho skôr za morálneho a kompetentného človeka (z angl. „the mere liking effect“, voľne ako „jav obľuby“).

Uvedený rys mysle môže v extrémnej situácii rozhodovať dokonca o živote a smrti, píšu autori v štúdii a dodávajú: „Odsúdení vrahovia, ktorých ľudia vnímali ako nedôveryhodných na základe ich tváre, dostali častejšie trest smrti, zatiaľ čo tí, ktorých vnímali ako dôveryhodných, dostali miernejšie tresty.“

V prvom experimente ľudia vypĺňali dotazník, ktorý sa týkal kontroverzných tém ako trest smrti, potraty, pornografia alebo manželstvá homosexuálov.

Dobrovoľníci si potom čítali dotazníky iných účastníkov experimentu, no nevedeli, že im vedci podstrčili dotazníky, ktoré boli zámerne vyplnené tak, aby boli v súlade alebo v rozpore s názormi dobrovoľníka.

Účastníkov experimentu sa potom vedci pýtali, čo si myslia o morálke a kompetencii takých ľudí z dotazníka. Dávali im otázky typu: „Myslíte si, že by taký človek vrátil peniaze v obchode, ak by mu pri pokladnici vydali viac?“ alebo „Myslíte si, že by sa taký človek usilovne pripravoval na test?“

Efekt podobnosti názorov

Ukázalo sa, že ak išlo o ľudí, ktorí v (zmanipulovanom) dotazníku uvádzali podobné odpovede, dobrovoľníci ich hodnotili ako morálnejších a kompetentnejších ľudí.

Uvedené zistenia by mohli vysvetľovať správanie amerického moderátora z úvodu – Obamu a Clintona radí do opačného politického tábora, preto si myslí, že je ich kariéra plná morálnych lapsusov a nekompetentnosti. Zato obľúbencovi Trumpovi sa všetko prepečie – je to etalón morálky a vzor politických schopností.

Experiment teda potvrdil, že ľudí, ktorí sa nám svojimi názormi podobajú, hodnotíme ako morálnejších, kompetentnejších a dokonca aj dôveryhodnejších ako tých, ktorí sa od nás líšia.

No zo samotného experimentu nijako neplynie, či morálku a kompetenciu ľudí, ktorí sa na nás podobajú, nafukujeme, alebo skôr morálku a kompetenciu ľudí, ktorí sa od nás líšia, znižujeme.

Písali sme hlavnému autorovi štúdie Bocianovi, ako si máme jav vysvetliť, no na naše otázky neodpovedal.

Zrkadlil emócie

V ďalšom experimente sa ľudia cez obrazovku rozprávali s iným človekom, o ktorom si mysleli, že je bežným účastníkom pokusu. V skutočnosti však išlo o najatého herca, pričom týchto hercov rozdelili do dvoch skupín podľa toho, či mali neutrálny výraz alebo, naopak, zrkadlili emócie dobrovoľníka.

Ľudia potom hodnotili morálku (spravodlivý, čestný a iné) a kompetenciu (výkonný, inteligentný a iné) herca, no – ako sme spomenuli – mysleli si, že ide o bežného účastníka pokusu.

Ukázalo sa, že ak človek zrkadlil emócie, ľudia si ho viac obľúbili a považovali ho aj za morálnejšieho. Vplyv na kompetenciu sa však v tomto prípade neprejavil.

Objektívne morálne súdy?

Autori štúdie teda ukázali, že ak je nám niekto sympatický, napríklad tým, že zastáva rovnaké názory ako my alebo je s nami v interakcii a napodobňuje naše emócie, považujeme ho skôr za morálneho človeka, ktorý sa v morálnej dileme zachová správne.

„Zdá sa, že na údajne objektívne morálne súdy – ako o nich ľudia bežne uvažujú –, veľmi zásadne vplýva to, či je nám niekto sympatický alebo ho skôr nemáme radi. Ide o absolútne subjektívne preferencie,“ píšu autori štúdie.

Aké je z výskumu ponaučenie? Keď budeme nabudúce posudzovať morálne presvedčenia ľudí z nášho alebo opačného tábora, mali by sme pamätať, že naša myseľ nie je dokonalá a celkom bežne sa dopúšťa chýb.

Jednou z nich môže byť aj to, že si stúpencov našich názorov trošku vylepšujeme, prípadne odporcov karikujeme. K „našim“ vopred pristupujeme tak trochu ako k „nepoškvrneným géniom“, ktorí by pri pokladnici určite vrátili každý cent vydaný navyše a na test sa poctivo pripravili, zatiaľ čo odporcov budeme považovať skôr za skazených, ktorí peniaze nevrátia a na test sa vykašlú. No nemusí to byť pravda.

Dostupné z: https://doi.org/10.1016/j.jesp.2018.06.007