Denník N

Peter Zajac o socializme: Bola to spoločnosť nedostatku

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Hodnotenie Nežnej revolúcie ani s odstupom takmer tridsiatich rokov nestráca na aktuálnosti. Pád bývalého režimu vyvoláva u pamätníkov pozitívne rozpomienky na spoločenské vzopätie a eufóriu, ale aj pocit rozčarovania z následného vývoja.

Literárny vedec Peter Zajac v novembri ’89 spoločne s inými zakladal Verejnosť proti násiliu. Už počas prelomových udalostí tušil, že čoskoro dôjde ku konfliktom a k rozchodom. Hovorí, že tieto dôsledky pretrvávajú do súčasnosti.

Dieťa konca vojny

Peter Zajac sa narodil 3. februára 1946 v Bratislave ako najstarší spomedzi troch synov. Otec bol teoretický fyzik a matka lekárka. Ako konštatuje, jeho narodenie bolo čiastočne výsledkom radosti nad koncom druhej svetovej vojny.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Post Bellum môžete podporiť aj na darcovskom portáli.

Obom rodičom zasiahlo do životov najmä Slovenské národné povstanie. Matka v roku 1944 prestala študovať a odišla zo západného Slovenska do Čierneho Balogu, kde pomáhala partizánom.

Otec vstúpil v roku 1940 do komunistickej strany, mal vtedy iba 17 rokov. „Otec sedel vo väzení. Chytili ho pri rozdávaní letákov. Hovoril, že mal vlastne šťastie, že sedel vo väzení, lebo inak by skončil oveľa horšie – v nejakom koncentračnom tábore,“ vysvetľuje. Po skončení trestu vo väzení sa dostal do pracovného tábora v Seredi, odkiaľ ušiel do Povstania.

Matka vstúpila do komunistickej strany v roku 1943. Peter Zajac uvažuje, že jeho matka vstúpila do strany možno aj kvôli rebelantstvu voči vlastnej rodine.

„Mamina rodina patrila k prvorepublikovej spoločenskej elite. Moja stará matka žila s nami, jej sestra bola manželka prvorepublikového politika Ivana Dérera. Keď sa v roku 1955 dostal z väzenia, chodievali k nám, mal masarykovskú briadku a polovojenskú blúzu, a pamätám si, že vtedy rozprával o Dreyfusovej afére.“

Po počiatočných ilúziách z výstavby socializmu a vytriezvení po sovietskej okupácii v auguste 1968 obaja rodičia demonštratívne zo strany vystúpili. „Myslím si, že boli s tým rozhodnutím vnútorne spokojní, lebo sa im veľmi uľavilo.“

Synom to uľahčilo rozhodnutie nikdy sa neuchádzať o vstup do komunistickej strany.

Tlačová konferencia VPN. Pred novinármi sme, na rozdiel od mnohých dnešných politikov, nezvykli kľučkovať. Za mnou a Petrom Zajacom sedí šéf tlačového oddelenia Kamil Procházka. Foto – archív F. G.

Marhuľové detstvo

Peter Zajac vyrastal v 50. rokoch na severnom konci Bratislavy. Jeho detské dobrodružstvá sa odohrávali v uliciach pod starou Kalváriou, na ešte poloprázdnych bratislavských cestách z čias Rakúsko-Uhorska a prvej republiky, a najmä na sedadle obľúbeného bicykla.

Prvé žuvačky, bublinkové perlenie pľuvancov v šumienkach, hrávanie „šprcu“ či spanilé jazdy na bicykloch do marhuľových sadov v Petržalke, to boli zážitky z jasne vymedzeného územia mladosti. „Všetko to, čo sme si v detstve nazhromaždili, potom v nás nejak zostalo,“ dodáva v spomienke. 

 

Peter Zajac 1946

  • 1989 zakladajúci člen VPN
  • 1990 – 1991 prvý predseda slovenského centra P. E. N.
  • 1991 – 1992 člen Prezídia ČSAV
  • 1995 – 1999 člen Demokratickej strany, člen Predsedníctva DS a predseda Konzultačného zboru DS
  • 1999 – 2001 podpredseda DS
  • 2001 – 2007 člen Predsedníctva OKS
  • 2007 – 2012 predseda OKS
  • od apríla 2012 – čestný predseda OKS

„Druhá strana detstva však bola úplne odlišná. Pamätám si v prvej triede jeden z mojich úplne prvých školských zážitkov – Stalinovu smrť. Čo ma však úplne prekvapilo, bolo, keď sa robila na školách tryzna za Stalina, pri takých, asi na predpis urobených katafalkoch stáli učitelia a plakali. A to, že dospelí ľudia plačú, bolo pre mňa ako pre decko niečo nepredstaviteľné. A bolo to aj dosť hrôzostrašné.“

Na detskú nechuť si spomína aj v súvislosti s povinnými návštevami výstav „imperialistických“ predmetov zo Západu či s „honmi“ na mandelinky zemiakové, ktoré podľa komunistickej propagandy zhadzovali z lietadiel na československé polia americkí diverzanti. „Tá doba bola v čomsi aj pre malé decká, ktoré inak vnímajú svet, strašidelná.“

Peter Tatár, Ján Langoš a Peter Zajac v parlamente v roku 2000. Foto – TASR

Otváranie sveta

Už od detstva vedel, že v živote chce predovšetkým študovať. V túžbe po vzdelávaní podľa vlastných slov nadviazal na rodičov. Od mlada bol vášnivým čitateľom, čo sa zákonite odzrkadlilo aj na jeho literárnovednej životnej dráhe. Po maturite na strednej škole študoval na filozofickej fakulte. Chcel študovať slovenčinu s históriou, ale nakoniec sa rozhodol pre dvojodborové štúdium slovakistiky a germanistiky.

Patrí do silnej generácie slovenských kultúrnych osobností, ktorá zažila spoločenský odmäk a ideologické uvoľňovanie druhej polovice 60. rokov. Pred koncom štúdia odišiel v roku 1967 na zahraničný študijný pobyt do Tübingenu. Vraví, že mal šťastie, lebo využil medzeru, ktorá umožňovala koncom šesťdesiatych rokov štúdium v demokratickej časti Nemecka, čo mu veľmi rozšírilo obzor a tá skúsenosť ho držala nad vodou do roku 1989.

„V lete 1968 som si našiel brigádu v mercedeske v Sindelfingene, asi 20 kilometrov od Tübingenu. Prišiel tam za mnou jeden môj kamarát a spolužiak, ktorý študoval hudobnú vedu. Tak sme rozmýšľali, že tam budeme asi dva mesiace pracovať, potom si kúpime nejaké staré volkswageny a budeme chodiť s našimi dievčatami po svete. Mali sme pocit, že svet bude otvorený,“ spomína.

„Chodili sme teda do toho Sindelfingenu, pracovalo sa tam od šiestej ráno. Keď sme sa 21. augusta ráno zobudili, zapli sme rádio a už sme vedeli, že Československo je okupované. Veľmi som rozmýšľal, či sa mám vôbec vrátiť. Bol som zapísaný v ôsmom semestri a uvažoval som, že by som v Tübingene dokončil školu a išiel robiť lektora nemčiny do nejakej ázijskej krajiny. No to by bol iný životný príbeh. Nakoniec som sa rozhodol ísť späť domov. Pracoval som so slovenským jazykom, snívalo sa mi po slovensky. Nerobil som si ilúzie o tom, čo môže byť v Československu po okupácii.“

Peter Zajac na proteste Za slušné Slovensko. Foto N – Tomáš Benedikovič

Normalizácia kultúry

Keď sa Peter Zajac vrátil, ešte to nebola iná krajina ako tá, z ktorej v roku 1967 odchádzal. Postupne sa však začala meniť. Trvalo to istý čas, najneskôr do roku 1970 a osvojenia si Poučenia z krízového vývoja. Plazivá normalizácia vtedy zmenila spoločnosť na nepoznanie. „V rokoch 1972 a 1973 to začala byť úplne iná krajina a trvalo to v podstate do polovice 80. rokov. A dovolím si tvrdiť, že to bola hrozná krajina,“ dodáva.

Prejavilo sa to, prirodzene, aj na jeho profesionálnom pôsobení. Keď vyštudoval, začal pracovať vo vydavateľstve Smena. Ako literárny redaktor mal na starosti vydávanie súčasných autorov. Príležitostne publikoval kritiky a publicistiku. Po troch rokoch ho však zo zamestnania prepustili.

„V roku 1972 ma už fakticky z toho vydavateľstva vyhodili, pretože som bol dosť tvrdošijný a bol som redaktorom niektorých rukopisov, ktoré už nemohli vyjsť. Boli vytlačené, ale nie distribuované. Povychádzali potom až o 20 rokov neskôr.“

Literárne diela, ktoré boli ideologicky alebo spoločensky „závadné“ a dostávali zlé posudky, nemohli sa predávať ani publikovať. Ak cenzúra nezasahovala priamo formou zákazu, tak sa režim stále mohol spoliehať na vynútenú autocenzúru.

Ďalším faktorom boli previerky. „Základná otázka na previerkach bola, čo si myslíte o udalostiach v auguste ’68. Tak som povedal to, čo som si myslel – že to bola okupácia.“

Riaditeľ vydavateľstva ho varoval, aby zmenil formuláciu, lebo za to ho vraj rovno vyhodia. „Tak som si vymyslel formuláciu, že to bola katastrofa, a to už podľa nich šlo. No aj tak bolo jasné, že to ďalej nepôjde. Nakoniec boli aspoň natoľko korektní, že mi pri odchode napísali celkom slušný posudok. Tak som potom zhodou okolností skončil na pedagogickej fakulte v Nitre, čo nebol zase nejaký koniec sveta.“

Spoločnosť nedostatku

Nasledujúcich desať rokov pracoval ako pedagóg a vedecký pracovník v Nitre. Začiatkom 80. rokov sa dostal na študijný pomer do Literárnovedného ústavu Slovenskej akadémie vied. Hovorí, že nebol chartistom ani disidentom, ale snažil sa v rámci vlastných možností „rozširovať hranice slobody“. Nemal záujem publikovať v tendenčných a prorežimných publikáciách.

Členstvo vo Zväze slovenských spisovateľov získal až v druhej polovici 80. rokov. Koncom osemdesiatych rokov boli dokonca s Jánom Buzássym a Pavlom Vilikovským navrhnutí do výboru Zväzu československých spisovateľov, a to napriek faktu, že všetci boli nestraníci. Spoločne s Rudolfom Chmelom mali jasnú predstavu o zmene v rámci literárnej obce. Prvým krokom bol „pokus o reintegráciu celej slovenskej literatúry“. Ich cieľom bolo vrátiť vylúčených a zakazovaných autorov do verejného života a do kníhkupectiev.

Priaznivé okolnosti na takéto tendencie nastávali opatrne až koncom 80. rokov. „Tie roky predtým boli, pravdupovediac, strašné. Bola to spoločnosť nedostatku. Nedostatková spoločnosť spočívala aj v tom, že napríklad nebolo dostať banány, že normálnym spôsobom nebolo možné dostať prakticky nič, čo je dnes nepredstaviteľné. Dnešná generácia si už nevie predstaviť, čo bolo v tom čase bežné: čo znamenala kádrová politika, ktorá vychádzala z ideológie komunistickej strany a ktorá diskriminovala, s výnimkou detí z komunistických rodín, prakticky všetky deti zo všetkých sociálnych vrstiev,“ hovorí Zajac.

„Každý človek si so sebou niesol nejaké kádrové materiály, v ktorých musel vypísať do neviem ktorého pokolenia, akú politickú a spoločenskú minulosť mali jeho príbuzní. Bol to neuveriteľne rozsiahly systém vydierania rodín kádrovými materiálmi. A do voľného obehu sa, samozrejme, nedostalo množstvo knižiek najlepších slovenských, českých a svetových autorov, do konca 80. rokov boli stopnuté viaceré literárne časopisy, denná tlač a elektronické médiá boli indoktrinované komunistickou ideológiou.“

Foto N – Tomáš Benedikovič

Étos novembra ’89

Na konci 80. rokov bola zrejmá strata neohrozených pozícií straníckych ideológov a politických nominantov. Aj v kultúrnom prostredí už režim zoslabol, ale v Československu nikdy nezmenil svoje základné pozície.

V kolegiálnej diskusii v roku 1988 mohol Zajacov spolupracovník Milan Šútovec otvorene a nevyberavo spochybňovať marxistického kolegu a povedať mu rovno do očí, „že vstúpil do literárnej vedy na lafetách sovietskych tankov“. „To bolo niečo nevídané. Keby to bolo v 70. rokoch, tak nielen že by toho Šútovca vyhodili z roboty, ale možno by ho aj strčili do väzenia,“ vysvetľuje.

Peter Zajac bol počas turbulentných udalostí v novembri 1989 spoluzakladateľom občianskeho hnutia Verejnosť proti násiliu. „Dnes už si každý predstavuje VPN, ako keby to bola od začiatku hierarchicky organizovaná štruktúra s voleným predsedom a orgánmi, ale nič také neexistovalo. Až do decembra 1989 boli Verejnosť proti násiliu a Občianske fórum fakticky ilegálnymi organizáciami mimo zákona.“ Ich cieľom bola celospoločenská zmena totalitného režimu na demokratický a túto úlohu splnili.

Pripomína, že počas prvých dní pôsobenia VPN sa v jeho radoch našli mnohí, ktorí nepočítali so zmenou celého systému, ale rátali skôr s obrodným procesom v rámci socializmu.

„Pamätám sa, ako som prišiel v utorok 21. novembra z Prahy, kde som bol na prvej medzinárodnej tlačovke Občianskeho fóra. Havel mi tam nahral na kazetu posolstvo Občianskeho fóra, ktoré sa čítalo na prvom mítingu na Námestí SNP. Obsahovalo tri kľúčové body – že nejde o obrodu socializmu, ale cieľom je zmena totalitného na demokratický systém, že ide o vytvorenie demokratickej federácie a že Občianske fórum chápe Verejnosť proti násiliu ako svoju partnerskú organizáciu. Ja som prišiel nadránom do Bratislavy, rovno som šiel za Martinom Bútorom a bolo nám jasné, že je to revanš za február 1948.“

Zajac už v skorých ponovembrových časoch tušil, že Verejnosť proti násiliu, ktorá dokázala povaliť na Slovensku komunistický režim, sa začne rozpadať. Najpálčivejším dôsledkom bolo následne rozdelenie Československa a mečiarizmus.

Pri hodnotení súčasnosti Peter Zajac zdôrazňuje predovšetkým obrovskú stratu premárnených dvadsiatich rokov od sovietskej invázie, čo sa potom prejavovalo v mnohých pokriveniach aj po roku 1989. Následky civilizačnej uzavretosti možno badať do dnešných dní. Aj preto pripomína, aký význam má súčasné znovuobjavenie a zdôrazňovanie všeobecného princípu slušnosti a to, že má pozitívny vzor v étose Nežnej revolúcie.

 

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Príbehy 20. storočia

Teraz najčítanejšie