Proti populizmu nebojujme len rozumom, ale aj emóciami

Autor je americký novinár a politológ
Článok uverejňujeme so súhlasom The Washington Post

Keď sa človek trápi s vážnym problémom, býva občas užitočné počúvať niekoho, kto sa na problém pozerá z úplne iného uhla. Preto bolo fascinujúce, keď som sa uplynulý víkend rozprával na jednom kyjevskom samite s Bonom.

Írsky spevák, aktivista a filantrop vidí zvlášť v Európe, že treba posilňovať tie isté sily ako my všetci, lenže zameriava na niečo nehmatateľné, a predsa zásadné. Jediným spôsobom, ako čeliť temnej pesimistickej vízii, že nám budú vládnuť nacionalisti a extrémisti, je podľa Bona nejaká povznášajúca pozitívna vízia.

Hrdosť na Európu

V súvislosti s problémami v jeho časti sveta mi povedal: Európa už musí prestať samú seba prezentovať ako nudný byrokratický, technický projekt, ale naopak, musí začať ľudí presviedčať o tom, čím je v skutočnosti, teda že je to veľká a inšpirujúca myšlienka. Z tohto dôvodu sa Bonova skupina U2 rozhodla na svojich koncertoch rozvinúť – a teraz sa podržte – vlajku Európskej únie.

„Európa je myšlienka, ktorá sa musí zmeniť na pocit,“ napísal spevák v nedávnom komentári pre nemecké noviny Frankfurter Allgemeine Zeitung. A spevák sa snaží dať tomuto pocitu význam. Európa je podľa neho o schopnosti krajín, ktoré spolu kedysi len súperili, zmieriť sa, je o spájaní ľudí z rozličných krajín hovoriacich mnohými jazykmi. Ako napísal: „Táto myšlienka Európy si zaslúži, aby o nej ľudia písali piesne a aby na jej poctu mávali veľkými modrými zástavami.“

Proti všetkým i vymysleným

Bono uznáva, že „predávať“ dnes myšlienku Európy je veľmi ťažké. Kontinent zaplavili populisti, ktorí v krajinách ako Maďarsko, Poľsko a Taliansko dokonca prevzali moc a neustále získavajú body v Nemecku či vo Švédsku. Zdá sa, že ich palivom je vždy to isté: nepriateľstvo k neznámym, k cudzincom, ku každému, kto je iný.

Príklad? V apríli reportérka verejnoprávneho rozhlasu NPR Joanna Kakissisová priniesla správu o tom, že maďarský sociológ Endre Sik urobil výskum, kde sa svojich krajanov pýtal na žiadateľov o azyl. Zistil, že v Maďarsku existuje silný odpor k akceptácii istých skupín, ako sú Rumuni, Číňania a Arabi, a tak sa rozhodol spýtať sa aj na „Pirezianov“. Šlo o fiktívnu etnickú skupinu, ktorú si sociológ vymyslel, čo však nebránilo Maďarom, aby ju odmietli tiež. Ako sociológ povedal rozhlasovej stanici: „Maďarská forma xenofóbie je, povedzme, klasická: sú iní, nechceme ich, preto ich nenávidíme. To je ten zver v nás.“

Nielen rozum, ale aj srdce

Bonov odkaz vo mne rezonuje, odkedy som čítal novú knihu